V Alice Springs sme s Radkom dokázali spraviť generálnu opravu na Jawe za dva dni. Nebola to čistá robota a väčšina veteránistov by nám polámala ruky, no Jawa vrčí a my sa môžeme vydať ďalej na cestu za teplom na sever, do Darwinu.
Cesta je asfaltová a rovná ako letisko, preto sa nečudujem, že sa tu nachádza úsek neobmedzenej rýchlosti, ktorý sa na motorke snažím využiť a prekonávam hranicu 90 km/h.
Austrália nám ukázala prívetivejšiu tvár
Po prekročení obratníka Kozorožca, mimochodom môjho, Danovho a Zdeňkovho znamenia, sa celá Austrália začína meniť. Nielen klíma, ale aj krajina.
Po dvoch mesiacoch môžeme spať len tak bez stanu a spacáku a vôbec nám nie je zima. Pričom 500 kilometrov nižšie, v Alice Springs, boli noci o 15 až 20 stupňov chladnejšie, a dokonca aj mrzlo.
Nejdeme priamo do Darwinu, ale malou okľukou. Za mestom Tennant Creek odbočujeme na východ po ceste 66 do Camoowealu, odkiaľ sa vydávame opäť na sever, aby sme si prešli severné pobrežie Savana Way, ktoré nám veľa ľudí odporúčalo.
Spali sme niekde na ceste 66, keď v noci prišiel taký silný lejak, že nášmu kameramanovi Zdeňkovi sa stan zmenil na vodnú posteľ. Z koryta, kde spal, sa vytvorila rieka...
Krajina sa tu naozaj mení a najmä pribúda viac zelene, po takom dlhom čase v polopúšti je to príjemná zmena. Posledné kilometre asfaltu a hlavne takého tepla nezvláda vozíčkar Jakub, a tak si cestu užíva na streche Trabantu.
Neviem, aká pokuta hrozí za jazdu na streche, no bez použitia pásov si tu môžete pripraviť 500 austrálskych dolárov. Myslím si, že poriadnemu adrenalínu sa nevyrovná nič a každý, kto sedí v aute, musí Jakubovi závidieť.
Zvieratá sa boja dvojtaktu
Po tisícke kilometrov asfaltu prichádzame na nespevnenú cestu, ktorá mi pripomína Argentínu južne od Buenos Aires. Rovnaké nekonečné lúky plné kráv, ktoré sa boja Jawy a utekajú touto krásnou krajinou.
Už dávnejšie som si všimol, že väčšina zvierat sa bojí dvojtaktných motoriek. V Kazachstane mohlo okolo tiav prejsť 100 kamiónov a ani sa nepohli, no keď uvideli Pionier, skákali a behali ako divé.... je to zaujímavé.
V každom prípade tento deň bol pre mňa jeden z najlepších. Večer pri road house Gregory sme našli krásnu azúrovo čistú vodu, kde sme sa kúpali až do noci.
Milujem takéto prírodné jazerá a rieky, a tak trochu mi to vynahradilo to, že v lete nie som doma a nemôžem behať po banskoštiavnických jazerách.
Ešte že tabuľu s nápisom Crocodile Safety, Danger sme si prečítali až na druhý deň. Neskôr sme sa, samozrejme, pýtali miestnych ľudí na krokodíly a skutočne to tam nebolo bezpečné!
Chýbajú mosty, využívame brody
Je to tu úžasné a úplne iné ako v časti Austrálie, ktorú sme mali možnosť spoznať. Ideme lesom po nespevnenej ceste s nekonečnou roletou a každých 50 kilometrov prechádzame brodom.
Je zaujímavé, že tu nevybudovali žiadne mosty, no všade máte meter, aby ste vedeli, aký je brod hlboký. Našťastie všetky sú zjazdné a myslím, že najhlbší mal niečo okolo 50 cm.
Všetko je to tu skvelé a nádherné ako z rozprávky a asi by to bolo divné, keby sa nám nič nepokazilo. A tak Trabant Egu sa opäť rozhodol, že túto krásnu cestovateľskú idylku naruší.
Na karosérii, kde držia zadné ramená, sa vytvorila obrovská prasklina a my máme strach, či to nepraskne celé, potrebujeme rýchlo zváračku. Do najbližšieho mesta je to cez 100 kilometrov. Trabant sme čo najviac odľahčili, najťažší člen výpravy, fotograf Vojto, si sadol do Malucha a ja som na motorku zobral Radka.
Žltá kolóna sa vlečie 20 km/h a ja s Radkom ideme na motorke sťaby rely jazdci na plný plyn do mesta nájsť nejakú dielňu.
Byť na Radkovom mieste, tak vzadu na motorke asi skolabujem, ale ten človek asi fakt nemá pud sebazáchovy. Našli sme perfektnú dielňu a myslím, že vôbec najlepšiu, akú sme mohli nájsť v aboridžínskom mestečku Borroloola.
Takže sa takmer vôbec nezdržíme a hneď po príjazde môžeme dávať Trabant do poriadku. Jakub zistil podľa svojho denníka, že Trabant Egu sa pokazí presne každých 11 dní. O ďalších 11 bude niekde v kontajneri na lodi plávať na Východný Timor a ja len dúfam, že sa loď nepotopí.
Za požičanie dielne Austrálčania nikdy nič nechcú, a tak sa im vždy odvďačíme aspoň pivom. Teda, ak to ide a dá sa kúpiť.
V aboridžínskych mestečkách je to väčšinou problém, pretože tam vôbec alkohol nemajú, alebo majú a predajú vám len určité množstvo a zapíšu si vaše údaje z pasu, alebo iného dokladu. Marcin kupoval pivo na svoj vodičský preukaz, čiže poľské právo jazdy, a keď si v obchode zapisovali jeho meno a priezvisko tak sa volal Mr. Právo Jazdy.
Mimochodom zistil som, že človek na to, aby mohol cestovať Austráliou nepotrebuje žiadnu svoju motorku a možno ani až tak veľa peňazí.
Pred mesiacom sme našli Suzuki V strom 750 a teraz nejaké 6 valcové benzínové auto, len tak na ceste s kľúčikmi v zapaľovaní, ktoré normálne fungovalo.
V road housoch môžeme dostať jedlo, ale aj pitie zadarmo, ktorému končí záruka a inak by ho vyhodili. Čiže naozaj sa tu dá cestovať aj za málo, stačí len tankovať....
Posledné kilometre pred Darwinom prechádzame národnými parkami Litchfield a Kakadu, kde konečne prvýkrát v živote vidím krokodíly v prírode a pekne veľké, až 6 metrov.
Našťastie nikoho z nás žiadny nezjedol, ale naopak my sme mohli ochutnať krokodílí hamburger. Chuťou mi pripomínal kura a rybu dokopy.
Do vysnívaného Darwinu sme prišli na poslednú chvíľu, mali sme posledný deň na to, aby sme mohli naložiť autá do kontajneru. Všetko išlo ako po masle a my sa túlame po nádhernom pokojnom Darwine a čakáme na svoj let do Východného Timoru, kde začne opäť nové dobrodružstvo...
Autor: Marek Slobodník
