Keď som bol malý, vydával som časopis Plazy. Nebol to týždenník ani mesačník, vychádzal len tak - raz za čas, preto to bol občasník. Mal som tak 12 rokov a o varanoch som doslova sníval.
Preto aj prvá časť tohoto úspešného časopisu bola venovaná práve týmto úchvatným plazom. Ani vo sne mi nenapadlo, že sa sem niekedy dostanem, no prešlo 15 rokov a ja spolu s ostatnými sa plavím z Floresu na vysnívané Komodo.
Moje očakávania sú neopísateľné a ostrov si predstavujem tak isto, ako som si ho vysníval, keď som bol dieťa. Žiaľ, detské sny sú vždy skreslené a to, čo ma čakalo na Komode, ma úplne dostalo.
Vôbec to nebol nebezpečný, opustený ostrov plný obrovských varanov… Naopak, bol plný turistov s terminálom, kde si kúpite lístok a svojho sprievodcu.
Potom uvidíte pár znudených prejedených varanov, ktoré pózujú turistom, a takmer nepoznajú strach a asi ani hlad. Ak náhodou žiadneho varana nevidíte, môžete sa pripojiť na rýchly 3G internet, ktorým je celé Komodo pokryté.
Som sklamaný a myslím, že časopis Plazy, ktorý som vydával pred 15-timi rokmi, poskytol každému väčší zážitok a viac informácií, ako samotná návšteva turistického Komoda.
Sklamaní z Komoda sa plavíme ďalej na ostrov Sumbawa. Opäť sa nám kazí Trabant, tentoraz úplne odišli brzdy. Oprava nám zabrala celý deň a bola spôsobená kombináciou zodratých brzdových platní, pridretých samoštelov a poškodeného hlavného brzdového valca.
Na vlastnej koži som okúsil byvolie preteky
Auto sa dá vždy opraviť, ale čo posádka? Prenasleduje nás nejaký záhadný hnačkový a zvracajúci vírus, ktorý si odovzdávame dookola jeden druhému. Najhoršie ho zvláda malá motorkárka Dominika, ktorá musela ísť do nemocnice.
Tam ju dehydrovanú napichali infúziami. Našťastie to pomohlo. Dan ostal s ňou, aby si odpočinula a zvyšok výpravy sa vybral na byvolie preteky.
Bola to jedna z najlepších akcií, aké som kedy na cestách zažil. Preteky mi tak trochu pripomínali naše krňačky. Síce nemajú nič spoločné, ale princíp akým sa súťaží, je vlastne rovnaký.
Či už krňačky, alebo byvolie preteky spočiatku vlastne neboli športy. Krňačkami sa zvážalo drevo a na byvoloch sa len oralo pole. No z oboch prác napokon vznikli perfektné športové podujatia.
Niektorí ich berú vážne a iní jazdia len tak pre radosť, je im jedno, ako sa umiestnia. Byvolie preteky nemajú ťažké pravidlá.
Máš dvoch byvolov, ktorí majú medzi sebou jednoduchú bambusovú konštrukciu. Na konštrukcií stojí skúsený jazdec a snaží sa meraný úsek, ktorý vedie po vode resp. bahne, prejsť čo najrýchlejšie.
Namiesto cieľovej čiary je tu cieľová tyčka, pomedzi ktorú musia dva byvoly prejsť, inak ste automaticky prehrali. Natáčanie byvolov do strán je komické, ak chcete zatočiť doprava, musíte pravého byvola bičovať, alebo ľavého ťahať za chvost. Ideálne je tieto dve veci robiť súčasne, no na to treba poriadny tréning.
Samozrejme som tieto preteky chcel skúsiť na vlastnej koži. Dostal som priam obrovských byvolov, ktorí mali zrejme väčší výkon, ako dobre nadupaná 600-ka a zrýchlenie bolo priam neskutočné.
Škoda, že bambusová konštrukcia nie je stavaná na poriadnych európskych chlapov. Po troch metroch sa mi rozpadla pod nohami a byvoly splašené utekali po celom areáli.
Trvalo dlho, kým ich chytili a upokojili. Možno doteraz nevedia predýchať, že museli za sebou ťahať tak veľkého dvojnožca v porovnaní s miestnymi.
Presúvame sa na maličký Lombok. Na tomto ostrove, ktorý je už naozaj veľmi moslimský, máme len jednu úlohu. Dostali sme informáciu, že tu českí dobrovoľníci učia decká angličtinu a či ich prídeme pozrieť.
Samozrejme, takáto ponuka sa neodmieta a my, vyzbrojení nafukovacími balónikmi, ideme do školy. Že máme doniesť balóniky nám samozrejme, poradili, vôbec by sme inak nevedeli, aké darčeky doniesť.
Bolo to tam zaujímavé, ale pre mňa ničím výnimočné až na jedného chlapčeka, ktorý bol skutočne "hustý". Pýtal sa ma: „Ktorý predmet si mal v škole najradšej?“ Zarazený otázkou mu vravím, že telesnú výchovu a on mi odpovedá, že miluje zemepis.
Chlapček mal tak maximálne 10 rokov a rozplýval sa nad tým, že sme z Európy. Na tom by nebolo nič zvláštne, no prišiel opäť a vraví: „Poznám každé hlavné mesto každého štátu“. To mi prišlo skôr nereálne, no začal som ho skúšať.
Po tom, čo poznal Bratislavu, Prahu, Kijev, či Ankaru, som bol v šoku. Skúšal som aj juhoamerické mestá, no nepodarilo sa mi ho nachytať. Ten chalan toho vedel snáď viac ako ja, a to určite doma nemá internet!
"Tú loď čo sa plaví do neznáma...," spievam si, keď sa plavíme…. Jednoducho človek si tak jazdí motorkou po krajine, a potom sa hodiny a hodiny plaví trajektami medzi indonézskymi ostrovmi a premýšľa… Veľa premýšľa…
Keď som išiel na svoj prvý mototrip do Rumunska, strašili ma, že ma tam tí cigáni okradnú. Nikto ma neokradol a viac cigáňov ako u nás som ani nikde nevidel.
Rok nato som bol v Kazachstane a tam ma mali zabiť, alebo uniesť, neviem prečo, ale nikto ma neuniesol, ani nezabil. V Južnej Amerike ma mal prepadnúť drogový kartel a mal som zvyšok svojho života vyrábať kokaín ukrytý v amazonskom pralese. Nič také sa nestalo.
Keď som bol počas „nepokojov“ na Ukrajine, mala mi guľka prestreliť hlavu, no ja som guľku ani nevidel. V Austrálii ma mal uštipnúť had a zjesť žralok, alebo krokodíl, no krokodíla som jedol akurát ja.
No a teraz som v Indonézii, moslimskí teroristi mali vedľa mňa nechať vybuchovať nálože a ja nie a nie žiadneho teroristu stretnúť.
Je Európa najbezpečnejšie miesto na Zemi? Ja sa len divím, čo nám tlačia do hláv a nemyslím si, že svet je až taký skazený. Cestovatelia vedia, o čom hovorím. Ale ja…. Mám strach z toho, že už nemám strach.
Potápali sme sa na Bali
Sme na Bali. Známy ostrov, kam lietajú stovky turistov denne. Je to opäť odlišný ostrov. Každý z ostrovov mi pripadá ako iný štát. Iní ľudia, iná viera. Na Bali je to hinduizmus.
Všade krásne malé chrámy a už asi viem, prečo je toto miesto také obľúbené medzi turistami. Hornatý ostrov s krásnymi plážami a chrámami. Niečo celkom zvláštne. Je tu krásne a vďaka Jirkovi, ktorý tu žije už asi 17 rokov, sme Bali mohli vidieť aj pod morskou hladinou.
Nádhera, v živote som sa nepotápal, ale myslím, že som si našiel ďalšiu záľubu. Je to relax. Suchozemec sa len tak vznáša podmorskou krajinou a cíti sa ako niekde vo vesmíre.
Bali sme prešli naozaj ako turisti, ale hinduizmus na mne zanechal stopy, a to v podobe snov. Nikdy sa mi nesnívali väčšie hlúposti ako na Bali a ja o jednom z nich musím napísať: Písal sa rok 1945 a ja som cestoval svetom na Pionieri.
Počas svojej cesty niekde v Maroku som stretol samotného Hitlera. Bolo to po vojne a on utekal do Južnej Ameriky. V tom sne nebol taký malý a prísny, ako ho poznám z fotografií a filmov.
Skôr sa podobal na Gomeza z Adams Family a bol veľký srandista. Unikal smerom k pobrežiu, do ponorky, na nejakej drahej limuzíne a ja som mu poradil: „Poď na Pionieri, budeš nenápadný!“ A tak sme si stroje vymenili…
Naozaj bláznivý sen, no okrem spomínaného potápania sa nič zvláštne na Bali nedeje. Pokračujeme na ďalší ostrov, na ktorom sa udeje jedna historická udalosť…
Jawa jazdí na Jave
Jawa sa ocitla na Jave. Na ostrove Java! Každý miestny sa ma pýta, či Jawa je indonézska značka, alebo čo to vlastne znamená. Je to fakt vtipné, no pre mňa najmä vážna vec. Myslím, že je to veľká frajerina, že môžem jazdiť Jawou po Jave. Sám František Janeček by sa veru čudoval.
Mierime na sopku Ijen, táto zastávka je pre mňa emocionálne najsilnejšia za celý čas, ako cestujem. Predstavte si tú najhoršiu prácu a vynásobte si ju tak 30-timi.
Po tom, čo som videl týchto borcov v sopke ťažiť síru, by mi nevadilo 16 hodín denne šiť tepláky Adidas v Bangkoku a zarábať na deň 1 euro. Títo borci sa určite netrápia, aký budú mať dôchodok.
Najprv v kráteri sopky vyťažia síru, je to veľmi zložité, pretože dym stále mení smer, a keď je pri vás, tak sa radšej nenadychujte.
Mne stačil jeden poriadny vánok raz na dve minúty a myslel som, že bude po mne. Dusil som sa ako šialený. Potom vyťaženú síru v košoch na chrbte vynesú na vrchol krátera.
Strminu viem prirovnať k ceste od Tureckej na Krížnu, ale týmto prirovnaním asi mnohým ľuďom nepomôžem. Neuveriteľné, náklad na ich chrbte má 60 až 75 kg, no hodnotu iba 4 €.
Toto zopakujú možno 3- krát a z vrcholu sopky pokračujú ďalej s káričkou plne naloženou dole do dediny. Sú to jednoznačne borci, ja som mal čo robiť a to som nič nerobil… Mimochodom plat majú 4- krát väčší ako priemer, čiže zhruba 120 €.
Silná káva. Škoda, že toto miesto nemohli vidieť všetci. Vozíčkari by to nevyšli a chalani z Malucha riešili pre nich vážnejší problém. Menili hlavu motora.
Je vtipné, že pri každej oprave musia z neho vytiahnuť motor. Zdá sa mi, že je to potrebné snáď aj pri výmene vody v ostrekovačoch. Tak isto ako v Južnej Amerike, tak aj na tejto expedícii Radek vyťahuje motor z Malucha tretíkrát.
Našťastie jednoduchosť motora v Maluchu sa dá prirovnať k akejkoľvek motorke, posádka všetko zvláda bravúrne a my môžeme ďalej pokračovať celou Javou na Sumatru…..
Autor: Marek Slobodník
