KREMNICA – Stanka Kňažková s Gabikou Mistríkovou (na snímke) vynikajú v plaveckých disciplínach, Gabika dokonca priniesla bronz z 10. svetovej olympiády mentálne postihnutých v Severnej Karolíne v USA. Hoci obe dievčatá žijú s mentálnym hendikepom, dokážu sa zaprieť a trénovať, aby obstáli. V stacionári Nový život im na to vytvorili všetky podmienky. Zorganizovali veľkonočnú akciu a výťažok z nej použili na nákup cvičebných a posilňovacích zariadení.
Dievčatá z Kremnice dosahujú výborné plavecké výkony aj napriek tomu, že do najbližšej krytej plavárne to majú dvadsať kilometrov. Snažia sa na ňu chodiť aspoň raz do týždňa. Resty v tréningu preto doháňajú na posilňovacích zariadeniach. Pred súťažami však cestujú za vodou každý deň.
„Mentálne postihnutí jedinci dnes majú podstatne väčšie možnosti na realizáciu ako v minulosti,“ hovorí vedúca Nového života Anna Mistríková. „Kedysi žili izolovaní od vonkajšieho sveta. Po skončení povinnej školskej dochádzky zostávali doma, starali sa o nich starí rodičia, ktorí už sami potrebovali opateru. Rodičia museli zarábať.“
Zriadenie stacionára pred piatimi rokmi ich život zmenilo. Stacionár sídli v rodinnom dome a slúži mentálne postihnutým po skončení školskej dochádzky ako denný stacionár. Ide o neštátne sociálne zariadenie, ktorého zriaďovateľom je Združenie pre pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Kremnici. Navštevuje ho šesť mladých ľudí s rôznymi mentálnymi postihmi. S Downovým syndrómom, detskou mozgovou obrnou, rôznymi kombinovanými postihnutiami. V zariadení sa im snažia dať maximum.
Okrem vynikajúcich úspechov v športovej činnosti dosahujú dobré výsledky vo výtvarnom svete najmä zásluhou talentovaného Andreja Kvoriaka. „Činnosť zameriavame rôznymi smermi. Orientujeme sa na vzdelávanie, pracovnú rehabilitáciu či malú školu života. Je to praktická časť, kde pomáhame našim klientom zvládnuť základné úkony potrebné na bežný život. Učíme ich nakupovať, pripravovať ľahké jedlá, navštíviť poštu či úrady,“ hovorí Mistríková.
V stacionári využívajú veľmi úspešne arteterapiu či práce v chránenej dielni. O výrobky mentálne postihnutých jedincov je záujem vždy.
Prístup ku klientom je individuálny. Ak zdravotná sestra a vychovávateľka Ľudmila Šikulová vidí, že činnosť prestala klienta zaujímať, nenúti ho do nej. Vie, kto má vzťah k práci v záhrade a kto si radšej zacvičí. Keď vidí na niekom únavu, pošle ho oddýchnuť si pod deku.
Pobyt v stacionári má byť pre všetkých nielen zmysluplným, ale aj príjemným zážitkom. Jeho vedúca preto zamietla myšlienku vlastniť televízor. Ten môžu mladí ľudia pozerať aj doma. Najpríťažlivejšie pre klientov stacionára je maximálne využitý voľný čas a vlastná realizácia okorenená množstvom úspechov.
