Marek Slobodník nám poslal ďalšiu časť svojich cestovateľských poznámok z Južnej Ameriky.
PORTHO VHELO. Naposledy som sa ozval z Brazílskeho mestečka Boa Vista asi sto kilometrov od Brazílsko Guyanských hraníc. Po dvojdňovej regenerácii z offroadu sme sa opäť vybrali na asfaltovú cestu a to priamo do Manaus, srdca brazílskeho pralesa.
Odchádzali sme pár hodín po obede, no z mesta sme sa dostali až po zotmení, lebo Danovi sa podarilo nacúvať do stĺpu, ktorý mu kompletne rozbil zadné svetlo a kus nárazníka. Takže sme lepili puzzle z kúskov rozbitého svetla.
No jazda večer mi vôbec nevadila, pretože na rozdiel od Pioniera sa dá na Jawe 250 jazdiť aj v noci. Proste svieti na cestu normálne, nie ako "Pinčel", s ktorým nevidím viac ako dva metre pred seba. Dokonca mi prvý krát bolo chladno a použil som bundu.
Chceli sme zájsť na rovník a tam prenocovať. Ja osobne som mal v pláne, že od pása dole budem spať na južnej pologuli a od pása hore na severnej. No to sa nám nepodarilo, lebo začalo pršať a tak sme sa rozhodli, že prenocujeme pod strechou nejakej reštaurácie asi 150 kilometrov od rovníka.
Vystríhali nás
Na druhý deň ráno sme stretli nemeckých turistov. Manželia na dôchodku, ktorí jazdia po Južnej Amerike so svojím benzínovým 4-litrovým offroadom tvrdili, že cesta od Manaus do Porto Vhelo BR 319 je neprejazdná a netrúfli si na ňu ani oni, čo by nemali problém prejsť celý offroad v Tisovci.
Nepotešili nás, no rýchlo zabúdame na ich slová, lebo máme pred sebou rovník. Prvý krát v živote prejdem na južnú pologuľu. Vyfotili sme sa a vydávame sa opäť na cestu, nič zaujímavé okrem toho, že sme na rovníku tam nebolo. Musíme sa ponáhľať, lebo ak zaprší, čo v októbri už malo, tak BR 319 nedáme na sto percent.
Posledných 150 km pred Manaus bola cesta veľmi zaujímavá. Dobre vyasfaltovaná a vložená priamo do divočiny. Keď som zastal a pozrel sa nad seba videl som papagáje, keď som sa pozrel na ľavo či napravo videl som divoký prales a počul milióny rôznych zvukov.
Pred sebou a za sebou som zasa videl len obrovské ťahače naložené drevom. Pýtal som sa sám seba, či tu mala niekedy byť vôbec nejaká cesta.
Viete kde je BR319?
Do Manaus, veľkého a skoro 2 miliónového mesta prichádzame podvečer. Je to skutočne obrovské mesto v strede amazonského pralesa. Stretávame holandských a nemeckých turistov a pýtame sa na cestu. Či vedia niečo o BR319.
Očividne je táto cesta legendou! Každý síce o nej počul, ale nikto o nej nevie. Niekto vraví, že je nemožné ju prejsť, iní tvrdia, že tade často jazdia autá a dokonca aj kamióny.
Nevieme, čo si máme myslieť, ale určite to ideme skúsiť. Cesta, ktorú robili v 70 rokoch je vraj zčasti vyasfaltovaná, ale nikdy ju nedokončili.
V meste sme sa dozvedeli pre nás celkom pozitívnu vec. Tento rok ej vraj najsuchší za posledných 30 rokov a každý sa čuduje, že ešte neprší.
Mesto ukázalo všeličo
Večerná prechádzka po miestami dosť špinavom meste bola celkom zaujímavá. Každých päť metrov mi popred nohy prebehol potkan alebo šváb.
Na stene bol zase motýľ s rozpätím krídel asi 30 centimetrov. Neuveriteľné! Aj po týchto zážitkoch sa mi nedalo spať a tak som sedel pri pive s výhľadom na obrovskú Amazonku a rozmýšľam na BR319. Po štvrtom pive som zabudol na Manaus a vysvetľoval Radkovi (Poliak na fiatke) aká je Banská Bystrica skvelé mesto, a že musí prísť na návštevu.
Ráno sa balíme a tankujeme všetko do plna! Dan síce ešte opravuje zadnú brzdu na Trabíku, ale ja s Jawou nerobím nič. Je to celkom nezvyk cestovať a nič neopravovať, pretože to nie je pionier. Cez Amazonku sa plavíme až poobede vyše štyri hodiny.
Po vylodení som si kúpil Hamak, v ktorom sa spí lepšie ako v stane a stačí ho zavesiť niekde na strom. Hoci sa v ňom spí lepšie ako v stane, musím si kúpiť nový lebo táto neoriginálna čínska atrapa sa po troch nociach rozpadla a ja som musel zase začať spávať v stane.
Lepšie keby asfalt nebol
Prvých 150 kilometrov z celkových 700 ideme po slušnom asfalte. Potom začína menej slušný a neskôr absolútne neslušný asfalt. Pripomína mi to Kazachstan.
Tam bolo niečo podobné. Starý rozbitý asfalt a v ňom milión hlbokých dier. Jednoduchšie by bolo, kebyže tam nie je žiadny ako v Guyane. Museli sme ísť sotva desať kilometrov za hodinu, pretože na rozdiel od Kazachstanu, kde boli povedľa v púšti vyjazdené cesty, tu je len jedna a tej sa vyhnúť nedá.
Po celom dni som vytrasený videl pred sebou len rovnú čiaru rozbitej cesty, z ktorej neubúda. Dali sme 100 kilometrov a ja som unavený viac ako po mojom rekorde na Pionieri, keď som dal za jeden deň 600 km z Prahy domov.
Večer sme stretli miestnych Brazílčanov na offroade asi 5x väčšom ako trabant. Pozerali po nás, čudovali sa a nechápali, čo sme tam robili.
Kolibrík sa zobudil
Napokon sme kempovali pri nejakej chatke, kde som sa vybral plaviť po rieke. Natáčal som kolibríka , ktorý spal a bol taký malý, že som ho chcel nasnímať ešte režimom makro ale už sa zobudil a a odletel.
Nevadí. Potom som chytil krevetu, aspoň myslím, že to bola kreveta. Pokúšal som sa na ňu chytiť rybu, ale nepodarilo sa. Od mojej druhej výpravy stále chytám ryby na cestách, avšak nikdy som žiadnu nechytil.
Ideme so slnkom
Ďalší deň vstávame skoro z východom slnka a ideme ďalej lebo sa nemôžeme flákať. Máme obmedzené množstvo vody, jedla a benzínu a k tomu všetkému sa bojíme, že príde dážď.
Asfalt je stále rozbitý a len naozaj miestami dobrý. Stále prechádzame nespočetne veľa zlých mostov vhodných sotva na motorku, nie to ešte auto. Do jedného sa Dan troška prepadol ale našťastie sa vážne sa nestalo. Za ďalším mostom stretávam domorodcov ktorý mi dali najesť.
Bola to dáka ryba, ktorá mala obrovské zuby. Asi to bola piraňa a bola strašne dobrá! Večer som ešte viac unavený ako včera. Kempujeme na ceste lebo inde sa nedá. Všade je les a z dvojprúdovej cesty sa stáva jednoprúdová. Zvyšok požiera prales!
Radšej horúco ako blesky
Tretí deň nám troška prší. Najprv to bolo príjemné ochladenie, lebo 40 stupňov v tieni a k tomu 80 percentná vlhkosť je dosť. No po dvoch hodinách dažďa a bleskov, ktoré búchajú okolo mňa si opäť prajem 40 stupňov. Vytvárajú sa mláčky, Trabanty a Maluch zapadávajú.
Vravím si, ak to pôjde takto ďalej, tak to prejdem len ja. Našťastie sa počasie umúdrilo a Jawka vyzerá perfektne. Cela zablatená ako po motokrose. Pred spaním ešte musíme nabrať z potoka vodu lebo nám dochádza a filtrujeme ju cez filter. Vyzerá dobre a chutí tiež dobre, takže od smädu hádam nezomrieme.
Maluch má problémy, Jawa ide
Na štvrtý deň sa dostávame pomaly k civilizácii a opäť stretávame nemeckých turistov - dôchodcov na offroadových dodávkach. Dali nám dokonca čokoládu z chladničky (MŇAM) a informáciu, že do najbližšieho mesta máme 150 km. tam sa dá kúpiť benzín a najesť.
Maluch má však problém! Tým ako stále narážal motorom a výfukom, ktorý je uchytený o blok motora, o zem, praskol blok motora. Odmasťujeme slivovicou, lepíme lepidlom a výfuk skladáme dole. Kozmické zvuky Malucha ma pobavili a konečne je niečo hlučnejšie ako ja. Lepidlo našťastie drží a dostávame sa do mesta, kde si samozrejme ako prvé kupujeme chladené pivo.
Starčekovia prešli nemožné
Daľší deň to máme už len 200 km do Portho Vhelo. Po 50 km sa pred nami objavil nový asfalt a my sa radujeme, že sme to zvládli! Prešli sme túto cestu na autách ktoré sú už dávno odpísané. Na Jawe ktorá má 55 rokov! Sme radi, nechápeme a pálime do Porto Vhelo.
Dúfame, že tam vedia zvariť hliník. Ja na Jawke musím opraviť odlomený predný blatník a tiež dať zvariť držiak motoru, ktorý je prasknutý.
Momentálne sme už druhý deň v Portho Vhelo. Z Malucha sme vybrali motor a dali zvariť. Je to lepšie ako nové. Jawa je tiež nachystaná a tak môžeme ísť ďalej smerom na Peru do mesta Cusco a odtiaľ do La Paz kde, by nám už nemalo byť teplo. Skôr naopak v 4000 m.n.m. bude riadna kosa. Bojíme sa či sa tam tie preťažené autá vyškriabu. Uvidíme!
S pozdravom
Marek Slobodník
