Po mesiaci čakania v prístavnom meste Perth sme vyrazili na východ do austrálskeho Outbacku. Všetky naše stroje prešli generálnou opravou. Preto dúfame, že vydržia čo najdlhšie v pojazdnom stave, aj keď už nie sú najmladšie a najmodernejšie.
Najstaršia zo všetkých je akurát moja Jawa 250, ktorá má 58 rokov a za chvíľu by mohla ísť na dôchodok. V Južnej Amerike fungovala najlepšie zo všetkých vozidiel a za 20 tisíc kilometrov sa mi pokazila iba rozeta a žiarovka v zadnom svetle.
No v Austrálii hneď prvý deň jazdy 200 km od Perthu sa rozhodla, že sa jej už nechce. Bol som v zadieraní motorov panic, akurát tu, na začiatku veľkej cesty som si v mojich 26 rokoch prvýkrát zadrel.
Motor nevydržal plný plyn
Išiel som v našej žltej kolóne úplne posledný. Na dlhej rovinke som sa rozhodol predbiehať, a tak som dal plný plyn. Po pár sekundách mi zobralo zadné koleso do šmyku a ja som mal čo robiť, aby som sa udržal na motorke.
Marek Slobodník zadrel motor na Jawe. Opraviť ju museli priamo na ceste a v noci. (FOTO - Vojtech Duchoslav)
Nevedel som, čo sa deje, a dúfal som, že to bude iba ulomené lanko zadnej brzdy alebo niečo podobné. Motor som fakt netipoval, keďže Jawa mi vždy prišla ako nesmrteľná.
Po pár minútach dokonca išlo pretočiť motorom, ale zvuky z neho neboli najveselšie. Bola tma, my sme nestrácali čas a rozobrali sme Jawu na ceste.
Okolo nás chodili obrovské road trainy a odfúkli nám každú skrutku, ktorú sme položili na zem. Napokon zadretie nebolo až také katastrofálne a zlomilo len jeden piestny krúžok.
Ale aj tak sme radšej vymenili nový piest a valec, predsa nás čakalo viac ako 20 tisíc km. S novým motorom som sa bál pridať viac ako na štvrť plynu, a tak sme na odbočku ku ceste Holland Track dorazili až v noci.
Noci boli prekvapujúco chladné, lebo teplota klesla až k nule. (FOTO - Vojtech Duchoslav)
Človek by neveril, aká zima môže byť v Austrálii. Teplomer nám do rána klesol na 1 stupeň Celzia. Ešte že sme si zobrali spacáky do 10 stupňov.
Trabanty a Maluch prešli cestu len pre 4x4
Ráno sme sa rozmrazovali na slniečku a čakala nás skutočne náročná cesta pôvodne určená pre dobývanie zlata, ktoré sa v jej okolí vyskytovalo.
Autá s podhustenými pneumatikami paradoxne problémy nemali, ale Dominika na ČZ-te sa na jemnom piesku nevedela udržať a opakovane padala. Striedal ju Radek, ktorý síce nemá žiadne skúsenosti, ale ani strach. Ako sám vraví: „Strach a peniaze som nikdy nemal.“
Prvú noc na Holland tracku sme strávili asi len 40 km od jej začiatku, pretože naša rýchlosť bola porovnateľná tak maximálne s koalou. Bolo to asi tým, že na tabuli pred cestou bolo napísané 4X4 only!!!
Cesta Holland Track je len pre vozidlá s pohonom 4x4. Trabanty a Maluch mali občas problémy ale prešli. (FOTO - Vojtech Duchoslav)
Druhý deň sme na tom boli trochu lepšie, no ako sa zvyšovala rýchlosť, tak aj narastali škody. Trabant s ručným riadením stratil kus blatníku, no keďže je celá karoséria z plastu, dala sa pohodlne opraviť americkou páskou za pár minút. Maluchu vypadla poloos, čo sme tiež rýchlo opravili.
Pili vodu z kaluží
Najhoršie bola na tom ČZ-ta. Striedali sa na nej Dan, Radek a Dominika. Mal som pocit, že hrajú hru kto viackrát spadne. ČZ-ta hrala tiež vlastnú hru sama so sebou a skúšala, čo všetko z nej ešte môže odpadnúť, a pritom stále fungovala.
Tretí deň na Holland Tracku bol fakt drsný. Nečakali sme, že tu budeme tak dlho a rýchlo sa nám míňali zásoby jedla, benzínu a hlavne vody. Naberali sme vodu z kaluží, aby sme večer mali na čom uvariť fazuľky a hlavne čaj.
Máme aj ručný filter vody, no pri jeho použití sme zistili, že človek sa tak spotí a minie toľko energie, že sa to vôbec neoplatí. Preto sme vodu iba prevárali a ochucovali čiernym čajom.
Štvrtý deň sme sa potrebovali už naozaj dostať do civilizácie. Tento deň z motorky škaredo spadla Dominika a potom Radek. Mal som strach, že sa im niečo stalo, ale našťastie v Austrálii asi inak pracuje gravitácia a obaja vyviazli iba s odreninami.
Najviac sa mi páčila hláška polomŕtvej Dominiky na ceste, keď sa ma pomedzi slzy pýtala, či som jej pád natočil. To je predsa to najdôležitejšie, a keď je zlý terén, kameru radšej nevypínam.
Keď nás od mesta delilo posledných 20 kilometrov, unavení, zničení a špinaví sme rozliali posledný benzín do áut a dúfali, že dôjdeme.
Bolo príjemné znova zistiť, aké to je tešiť sa z asfaltu a obyčajnej benzínovej pumpy, kde si môžete kúpiť niečo dobré pod zub. Dotankovaní a najedení sme oslavovali ako zmyslov zbavení , aj keď je to bolo iba päť percent našej cesty.
Pokračovali sme ešte ďalších 40 km do mesta Kalgoorlie, kde za nami prišiel začudovaný pár a vraví: „V živote sme nepočuli zvuk dvojtaktu v aute.“ Až tak sme sa im páčili, že nám dovolili u nich prespať a hlavne dať dokopy ČZ-tu. Potom pokračujeme ďalej na východ smerom na Alice Springs.
