BRATISLAVA. Do redakcie nám koncom uplynulého roka prišiel zaujímavý mail. Nedalo nám, aby sme oň nepodelili. Príbeh je o Nadrotmajstrovi Radovanovi Januškovi, ktorý slúži na Cypre v jednotkách UNFICYP deviaty mesiac ako vojenský policajt.
Popri pracovných povinnostiach si našiel čas aj na veľkú záľubu. Na jednom z miestnych vrakovísk objavil Škodu 120 GLS. Autu dal druhú šancu, kompletne ho zrenovoval a následne daroval pôvodnému majiteľovi, ktorý si ju ako novú kúpil na Cypre v roku 1981.
Celú tortúru od získania auta, až po jeho venovanie popísal v nasledujúcich riadkoch:
Za siedmimi horami a siedmimi riekami…vlastne aj takto by som mohol začať, ale napriek tomu, že všetci snívame nejakú rozprávku, mne sa podarilo uskutočniť tú svoju.
Ako začať? Cyprus je mojou piatou misiou, netvrdím, že poslednou. I keď napriek tomu dúfam, že kvôli mojej rodine to tak bude...ale nie o mne je tento článok.
Dlhé hľadanie
Už na Slovensku som sa pýtal všetkých, ktorí tu už boli, koľko tu videli škodoviek. Nemyslím tých novodobých, pod hlavičkou Volkswagenu. Mal som na mysli tie ozajstné, československé, ktoré mne ako dieťaťu asi navždy utkveli v pamäti. Vôňa týchto áut u mňa vyvoláva spomienky na detstvo.
Prileteli sme v marci, v cyperskej Larnace pršalo a ja som v kvapkách dažďa hľadal obrysy Škody 120. Žiadnu som v ten deň nevidel. Moje pátranie sa v ďalších mesiacoch zameralo na miestne vrakoviská. Po štyroch mesiacoch márneho pátrania, som síce Cyprus mohol označiť za veteránsky raj, bohužiaľ však bez mojej škodovky z konca 70tych rokov v Československu.
Presný dátum alebo deň si už nepamätám. Každopádne horúci júlový, počas bežnej patroly FMPU akých tu robíme stovky, sme tentokrát zvolili ako východzí bod Morphou Gate a vydali sa cestou do Sektoru 1. Vyšli sme na prvý z kruhových objazdov a zabočili vpravo. Po pravej strane sa azda každému vodičovi otvorí pohľad na jedno z miestnych vrakovísk. Nevenoval som mu pozornosť, toľkokrát sme okolo prechádzali.
V ten deň som však pri jednom z domov zazrel čosi, čomu by snáď nikto nevenoval pozornosť...spod hŕby klimatizácií a všakovakého harampádia som zazrel štvoroké čelo Škody 120 GLS. Prudko som spomalil, môj kolega na mieste spolujazdca sa len začudovane zatváril a spýtal sa, čo sa stalo.
„To je škodovka,“ povedal som mu.
„Aká škodovka?“ spýtal sa opäť začudovane.
„Škoda 120 akú tu hľadám mesiace,“ odpovedal som.
„Čoooo?“ stále nechápal. Otočil som auto a po chvíli podišiel bližšie. Skutočne to bola Škoda 120 GLS.
Nie je na predaj
Rok výroby 79, 80 - povedal som si. Naozaj je to ona, tak blízko môjmu pôsobisku a predsa som si ju nevšimol. Teraz ako by to sama chcela. Mal som konečne to, čo som si na začiatku misie zaumienil. Našiel som nenájditeľnú Škodu 120 GLS s pravostranným riadením...
Ako ju odtiaľto dostať? - znelo mi v hlave. Podišiel som o kúsok ďalej a pustil sa do debaty so slečnou, ktorá pracovala v obchode susediacom s vrakoviskom. Nechápavo krútila hlavou. Plný emócií som vysvetľoval kto som a že to čudo pod kôpkou neporiadku je slovenská „škodovka“ z čias môjho detstva. Nechápala. Nasmerovala ma na majiteľa vrakoviska. Otvorili sa dvere na dome, z dverí vybehol utešený psík a jeho majiteľka (dcéra majiteľa), nechápavo si opäť vypočula príbeh chlapca zo Slovenska, ktorý našiel to, čo hľadal. Vytočila číslo svojho otca, ktorého mi o chvíľu dala k telefónu.
„Auto nie je na predaj,“ znelo z druhej strany telefónu.
„Čože?“ pýtal som sa znova a znova. Veď tu leží pod kôpkou neporiadku. Trval som na osobnom stretnutí s majiteľom.
„Auto v zúboženom stave odložil majiteľ na toto miesto pred šiestimi rokmi,“ znelo z úst pána, ktorý mi opäť neústupčivo vysvetľoval, že auto nie je na predaj. Dobre, som vojenský policajt, pomyslel som si. Vyhľadám majiteľa cestou miestnej polície a snáď mi pomôžu. Pomohli! Na druhý deň som zaklopal na dvere neďaleko stojaceho, rodinného domu. S malou dušičkou som očakával pána, ktorý si Škodu v roku 1981 zakúpil tu v Nicosii. Otvorili sa dvere. Nedôverčivo vyzerajúci pán v stredných rokoch, usmievajúc sa a s otázkou: „Čo pre Vás môžem urobiť?“
„Chcem opraviť Vašu škodovku!“ vyhŕkol som. „Ste predsa majiteľom Škody 120?“
„Ale auto nie je na predaj! Viaže sa mi k nemu veľa spomienok, všetci moji synovia sa na nej naučili šoférovať a raz ju ešte dám do poriadku,“ povedal.
„Pane,“ odpovedal som, „pochádzam z krajiny, kde sa tieto autá vyrábali, rovnakým autom som sa vozil ako chlapec, dovoľte mi auto zobrať a pokúsiť sa ho opraviť. Zachrániť kúsok našej histórie!“
Pokrútil hlavou a súhlasil. V tej chvíli si určite pomyslel, že Slováci asi nie sú normálni, ale uveril mi...
Tak sa začala cesta, za ktorú by ma mnohí mohli pokladať za čudáka...nie som čudák, mám len tieto autá rád...
Len kopa šrotu?
Na ďalší deň som prišiel so slovenskou pomocou na nákladnom aute po Škoduľku. To už na vrakovisku stál Anthony (prvý majiteľ auta) i s celou svojou rodinou. V očiach mu horeli spomienky. Auto sme naložili a odviezli na základňu. Moji ďalší štyria slovenskí kolegovia boli so mnou a len neveriacky krútili hlavou.
„To v živote nedáš do poriadku! Je to v dezolátnom stave,“ vraveli. Ja som však vedel, že dám...
Auto bolo po šiestich rokoch pod plachtou a zbavené nánosov neporiadku, pripravené po toľkých rokoch na druhú šancu!
Diely dodala manželka
O pár dní mi na Cyprus príde rodina, vravel som si v duchu. Škoduľka počká. Napriek tomu, ešte v ten istý večer, som volal manželke a vyrozprával jej príbeh o Škoduľke. Pozná ma a len dodala, že by som našiel škodovku aj na Marse. Manželka dostala zoznam náhradných dielov, ktoré má zo Slovenska doniesť. Zatiaľ len to najnutnejšie, na čo som po zbežnej obhliadke prišiel. Stále dosť na to, aby sa colníci v cyperskej Larnace čudovali, čo to na Cyprus vezie. No povážte! Nie každý turista, žena, vezie v taške sviečky a sviečkové káble.
Užil som si toľko očakávanú dovolenku so svojou rodinou a po ich odchode sa pustil do roboty. Do roboty? Toto nie je robota. To je zábava, balzam na moju dušu. Z auta som povyťahoval tonu neporiadku a hŕstku vecí, ktoré patrili k autu. „Bože je to horšie ako som si myslel,“ vzdychol som si. Urobil som zoznam vecí, ktoré budem potrebovať. Na klince zavesil tabuľu a fixkou písal postup.
Batéria...založil som autobatériu v očakávaní, čo sa stane a motor zbavil pavučín. Otočil kľúčom a...nič!
Auto ani nehleslo. OK! Tak inak. Poistky, káble, štartér...všetko v poriadku. Kostra. Jasné, kostra!
Vymenil som štartér a prekostril káble ku batérii.
„Dávam tomu 10 percent,“ povedal môj kolega a dobrý priateľ Marián Vincent, postávajúc obďaleč. Sme spolu už na tretej misii a na Slovensku kolegovia u rovnakej jednotky.
„Vždy si ma vedel povzbudiť,“ utrúsil som. „Zavrčí, uvidíš!“
A o pár sekúnd sa po 6 rokoch rozozvučal zvuk motora! „Áno,“ vykríkol som. „Áno, ide! Bože, naozaj ide!“
A tak sa začala nekonečná robota rozoberania. Po mesiaci bol motor naspäť a v kondícii ako za mlada. Dorazili ďalšie veci z rodnej Slovače. Začalo sa meniť a skladať. Opäť som mal ruky od oleja a zaspával s pocitom mechanika.
Zostane na Cypre
„Do prvého októbra sa na nej prvýkrát preveziem,“ povedal som niekedy v júli. Prvý október a je tu horlivé odvzdušňovanie bŕzd a spojky. Polo rozobratá sedačka v dezolátnom stave a dve skrutky. Sadol som za volant, naštartoval a urobil prvých sto metrov. Nasledoval potlesk kolegov z FMPU a smiech: „Opäť jazdí!“
Niekedy počas olejových hodín a služieb na stanici som rozmýšľal. Čo vlastne urobím, keď bude auto hotové? Pôjde naspäť do vlasti? Za tých pár mesiacov som však prišiel na to, že rovnaké nadšenie a more spomienok má aj Anthony. Neustále volal. Pýtal sa, ako so Škoduľkou pokračujem.
Stal som sa pravidelným návštevníkom v jeho dome a popri spomienkach a pití cyperskej kávy, som sa utvrdil v tom, že toto auto už jedného a jediného majiteľa má. Je ním Anthony už od roku 1981, keď zaplatil 2000 Cyperských libier za Škodu 120 GLS. A bolo to. Škoda sa nevráti späť do vlasti, ale vráti sa majiteľovi. Píšem tieto riadky a rozmýšľam ako veľmi bude prekvapený keď, znovu sadne do auta, ktoré mu prinavráti spomienky na mladosť.
Som Slovák, Čechoslovák a som na to hrdý. Som hrdý na to, že aj takýmto spôsobom som mohol na tomto ostrove nechať kúsok z nášho malého národa!
Poďakovanie patrí všetkým tým, ktorí ma v mojej myšlienke podporovali a všemocne pomáhali. Mojej manželke, ktorá neúnavne trpí moju lásku k autám, chlapcom zo Slovenskej ženijnej roty, Edovi Mazákovi. Všetci títo ľudia počas víkendov obetovali svoj vlastný čas, aby mi pomohli! A mojím slovenským, ale aj neslovenským kolegom, ktorí mi neúnavne fandili!
Autor: Radovan Januška/fg
