Výprava Trabantov, Malucha a Jawy 250 po Južnej Amerike zvládla ďalší úsek. Na ceste z Porto Vhelo do Cusco Marek Slobodník na Jawe prešiel maratón, premietal deťom Krtka a vykĺbil si rameno.
CUSCO. Naposledy som sa ozval z Brazílie z mestečka Porto Vhelo. To nás zmagnetizovalo a ostali sme tam ďalších sedem dní. Maluch mal problémy, začalo to prasknutým blokom motora, ktorý sme dali zavariť.
No neskôr sa objavili ďalšie chyby, a tak Fiat mal v priebehu týždňa motor trikrát von z karosérie. Začalo to byť fakt vtipné, keď Poliaci vedeli na tretí krát vytiahnuť motor rýchlejšie ako mechanici F1.
Konečne sme na ceste. Pálime si to dobrou asfaltkou stále popri Amazonskom pralese do Peru popri bolívijskej hranici. Autá a motorka idú perfektne. V noci sa dostávame na loď, ktorá nás má preplaviť cez ďalšiu obrovskú rieku Rio Madeira.
Obdobie dažďov prišlo
Všade okolo vidím blesky a modlím sa, aby nezačalo pršať. Kapitán lode bol asi pod vplyvom alkoholických látok a narazili sme na breh. Trvalo ďalšiu polhodinu, kým nás druhá loď stade vytiahla. Takmer po hodine sme na druhej strane brehu a začína pršať. Je to tak silný dážď, že keby som skočil do rieky, bol by som menej mokrý.
Ideme ďalej a závidím posádke v autách. Vidím asi na 30 metrov pred seba a takto ideme minimálne 20 km, pokým nenarazíme na benzínku, kde napokon aj prespíme a ja som si mohol zavesiť svoj nový hamak, ktorý som kúpil v Porto Vhelo v prepočte za 17 euro.
Spalo sa perfektne ako v kolíske. Zatiaľ neprší ale netešil som sa dlho. Na obed prišiel ešte horší dážď a búrka. Prší ako z krhly, blýska sa a hrmí. Z dňa sa stala tma ako v rohu. Nepremokavé oblečenie prepustilo vodu a tak sa mi drží pod stehnami ako v sáčku.
Keď vystriem nohu mám vodu aj v čižmách. Motorka prestáva fungovať, asi sa mi do sania dostala voda. Miesto štvrtého prevodového stupňa radím dvojku. Dáko to ide a dúfam že sa to opraví samé lebo sa mi fakt nič nechce. Po troch hodinách lejaku vykuklo slniečko.... motorka ako zázrakom ožíva a ja tiež.
Opäť som celý mokrý a tak sa suším pri jednej benzínke a pijem kávu , ktorú majú v Brazílii skoro všade zadarmo. Po ôsmej káve som suchý a plný života. Jazdil by som aj celú noc až do rána, ale to nejde. Spíme 250 km od hraníc s Peru.
Peruánska verzia Jóžin z Bážin
Spali sme pri jednom dome, kde bol strašne milý chlapík. Bolo tam veľa hmyzu a večer Radka napadol chrobák veľký ako slivka. Ráno som dostal ovocie, ktorého neviem názov ale je to že vraj 10 000 krát silnejší zabiják rakoviny ako chemoterapia.
Je veľký ako melón, zelený a rastie na strome. Má také malé ostne. Váži asi 10 kilo a Tomek z poľskej posádky sa sťažuje, že som im ho hodil do malucha, že im teraz neťahá auto. Večer sme samozrejme to ovocie ochutnali a chutilo zaujímavo. Nikdy som nič také nejedol. Aj keď sme všetci boli veľmi hladní, nedokázali sme zjesť viac ako polovicu. Je to hrozne sýte a sme z toho celí zalepení.
Po štyroch dňoch z Porto Vhelo sa dostávame na brazílsko - peruánske hranice. Zatiaľ to tu vyzerá ako v Brazílii. Cesty sú perfektné a pre autá spoplatnené. Celkom nudná cesta, stále to isté. Už chcem kopce.
Na motorke sa tak nudím, že som si prespieval Jóžina z Bážin: „Idem takto po PERU, a je to nuda hej VERU, celý deň sa nám piety DERÚ a večer nás komáre ŽERÚ. Všade samý strom a LES, to čo som videl včera uvidím aj DNES atď. :D :D Začína to byť so mnou vážne a tak radšej počúvam kvalitný slovenský PUNK.
Maratón v kopcoch
V diaľke vidím mierne kopce a pred nimi veľmi zaujímavú dedinu. Paráda, ako z filmu. Rozbitá a špinavá. Plná obchodov. To mám rád. Zastavili sme tu a jasom si objednal kávičku. Už tu nie je zadarmo ako v Brazílii a nie je ani tak dobrá ale energiu potrebujem.
Ľudia obdivujú jawu. Čudujú sa, prečo má dva výfuky a jeden valec a ako sa nakopáva, či má elektrický štartér? Potom im ukazujem štítok na ktorom je rok výroby 1957 a to ich fakt dostane. Hneď po dedine začíname stúpať a dostávame sa do výšky 500 m.n.m., kde kempujeme.
Ako sa tak ráno pozerám, vyzerá to dnes už len na stúpanie. Kopce milujem. Všetko je tu také čisté a svieže. Kúpeme sa v horskom ľadovom potôčiku. Vo výške asi 2500 m.n.m sme narazili na dedinku, ktorá začína byť typická Peruánska.
Malé domčeky, malí ľudia a malé porcie na tanieri v reštaurácii, v ktorej to vyzerá ako u mojej pra pra babičky. Všetko malé má výhodu, lebo platíme málo, v prepočte za jeden obed 1,5 Eura. Na ulici som si kúpil ovocie, ktoré vyzerá ako pomaranč, ale nie je to pomaranč.
Čo to je? Pichám do toho nožom a miestny chlapec, ktorý mi to predal sa smeje, že neviem, čo mám s tým robiť. Napokon som sa dostal dnu do toho ovocia a obsah vyzerá ako žabie ikry. Neuveríte, ale chutí to ako egreš no nie je to vôbec trpké. Veľmi dobré a tak si odkladám semiačka, doma si zasadím.
Najedení a ťažší stúpame ďalej. Jawa stráca výkon, teda aj autá. To, čo som chodil na štvrtom prevodovom stupni, idem teraz na trojke alebo dvojke. Sme 3500 m.n.m. Krása, krása. Neuveriteľné. Stúpame ďalej. Jawa a maluch ide najlepšie. Trabanty idú horšie, ale idú! Okolo nič, žiadny strom, žiadny hmyz, iba lamy.
Prvý krát vidím naživo lamu. Je to smiešne zviera. Je to ako taká ťava bez hrbu a s chlpmi a tiež sa bojí motorky. Slnko zapadá a ja vidím zasnežené vrcholce kopcov. Na vrchole horského priesmyku je tabuľa, ktorá nám oznamuje, že sme vo výške 4725 m.n.m. Jawa nedokáže ísť na druhom prevodovom stupni a ja dýcham ako keby som zabehol maratón.
Hamak sa neosvedčil
Je tma, ale mesiac nám krásne svieti. Rozhodli sme sa v týchto 4725 m.n.m spať. Určite to nie je dobrý nápad. Tak isto ako nie je dobrý nápad ísť na Jawe, ktorá má 55 rokov, cez južnú Ameriku pralesom a horami. Každého z nás bolí troška hlava a je nám na zvracanie.
Asi tu bude nízky tlak. Pokúšame si dačo navariť, ale moc to nejde. Takže jeme polosurovú vifonku. Lepšie ako nič. Teplota sa pohybuje zatiaľ okolo nuly. Ja som sa rozhodol spať kilometer od posádky pri takých dvoch stĺpoch, kde si môžem zavesiť hamak. Myslím, že nikto nikdy nespal v takejto výške v hamaku a chcem prekonať svetový rekord.
Po troch hodinách sa prebudím na strašnú zimu, fúka vietor a nohy si takmer necítim. Motorku, hamak a vlastne všetko nechávam tam a idem dole nižšie k autám. Ľahol som si k Maluchu. Nefúka tam. No o ďalšie tri hodiny sa prebúdzam na strašnú zimu. Môj spacák je celý zamrznutý. Pôvodne je čierny a teraz je biely.
Okolo 4 tej ráno klopem na stan kameramanovi Zdenkovi. Bola to jediná možnosť ako prežiť noc v 4725 m.n.m. Ráno sa budím nevyspatý, smädný a bolí ma hlava ako koňa. Vyšiel som zo stanu a na všetko zabúdam. Nádherný výhľad na zasnežené kopce. Fakt neuveriteľné. Všetko super!!! Zážitok na celý život.
Jediné, čo ľutujem je to, že tu so mnou nemôže byť moja snúbenica Lucka. Aspoň som jej zavolal. Akurát cestovala z Brezna od otca domov do Banskej Bystrice. Stále je smutná, že som preč, no ja tak isto....
Svitko bol príkladom
My sa dávame ďalej na cestu, klesáme, ale nie veľmi. Stále sa pohybujeme vo výške cca 4000 m.n.m. V miestnej reštaurácií si objednávame rybu a zemiaky. Výborná vysokohorská ryba chytená v potoku za reštauráciou a chutné zemiačiky.
Fakt dobré jedlo, ale teta nás asi oklamala a zapýtala si dosť peňazí. Nevadí, berieme to ako vysokohorskú prirážku. Dala nám ešte riadny čaj z koky, ktorý mňa osobne naštartoval a už som zabudol na túto ťažkú noc.
Večer sa stretávame s miestnym Peruáncom cca 100 km od Cusca, s ktorým sme dohodnutí, že nám ukáže miestne škôlky, ktoré má na starosti jedna Pani z Čiech. Premietame tam rozprávku Krtka. Veľmi sa deťom páči a v tretej škôlke sa hrám s deťmi volejbal.
Čo čert nechcel, vykĺbil som si rameno. Keby na motorke, ale pri volejbale s 5 ročnými Peruánčatmi. Za 10 min prišla miestna šamanka, ktorá vyzerá fakt nebezpečne a podľa mňa dokáže odrodiť kravu a nie mi napraviť rameno. Pozerá sa na rameno a nechápe čo s ním mám. Tvrdí, že mi to majú obviazať.
Čo je hlúposť, to by som asi zomrel od bolesti. Treba to vrátiť späť a tak si ľahnem na stôl a vysvetľujem Alešovi čo má robiť. Po ani nie piatich minútach mám rameno späť, no aj tak ma bolí a tak ostávame v miestnej dedine spať. Ale nie som jediný Slovák na motorke v Južnej Amerike, ktorému sa vykĺbilo rameno.
Ideme na Macu Picchu
Takto pred rokom si vykĺbil rameno aj Svitko na Dakare a došiel do cieľa, takže musím dôjsť aj ja. Inak vyzerá to tu zaujímavo. Sto rokov dozadu to vyzeralo asi u nás podobne. Dokonca nám upiekli miestnu špecialitu. Morské Prasa. Celkom zaujímavé jedlo, ale je tam málo mäsa.
Na druhý deň sadám na motorku. Rameno bolí, ale dá sa to prežiť a my sa ideme pozrieť na jeden most, ktorý je postavený celý z trávy. Mne sa viac páčila cesta k nemu. Radek pri moste opäť fajčí a my sa bojíme, že ho podpáli tak isto ako podpálil jeden most na BR 319 ke. Našťastie ho potom aj uhasil.
Dnes to máme namierené na Macu Picchu. Držte nám palce, nech motorka a autá držia a moje rameno tiež. Opäť sa ozvem z Bolívie z LA PAZ.
S pozdravom Marek Slobodník
Autor: Marek Slobodník
