Rozpálená Budapešť takmer vyprázdnila mesto, teploty sa šplhajú k 34˚C.
Len kúsok od Východnej železničnej stanice v Budapešti stojí cyklistický štadión, ktorého dnešná podoba je z roku 1928. Je až neuveriteľné, že sa takto zachoval dodnes.
História sa vrátila na velodrom
V 30. rokoch minulého storočia bol dejiskom mnohých medzinárodných podujatí. Tie sa časom presunuli na modernejšie štadióny a velodrom v centre Budapešti stíchol. Pomaly upadal do zabudnutia.
Nedávno starý velodrom ožil a s ním sa vrátila i fascinujúca atmosféra. Na plochú dráhu prišli nielen staré bicykle, ale i motorky a klasické autá.
Po úspešnom prológu v roku 2011 sa akcia koná každoročne. Motocykle, cyklokáry a ľahké športové automobily mali jedinečnú možnosť vyskúšať si jazdu na tejto ojedinelej dráhe.
Uprostred štadióna, na rovnej ploche, čakalo asi 150 vozidiel na pokyn organizátora, ktorý postupne po skupinách púšťal na dráhu raz motorky raz automobily.
Nie všetci jazdili, niektorí sa len ukazovali
Prednosť mali samozrejme najprv tie najstaršie a postupne sa dostalo aj na tie, ktoré si mnohí z nás ešte pamätajú, keď sme ich vídali bežne v premávke.
Nie všetci, ktorí prišli, si chceli aj zajazdiť. Mnohí priviezli ukázať svojich plechových miláčikov, stretnúť sa s ľuďmi rovnakej vášne a na chvíľu sa ponoriť do atmosféry minulých rokov.
Starý tranzistor, zažltnutá automapa Nemeckej demokratickej republiky, dámy s elegantnými klobúkmi a slnečníkmi, páni v bielych košeliach a v dobových nohaviciach s trakmi. To všetko dokonale vytvorilo atmosféru 30. 40. a 50. rokov minulého storočia.
Prišli aj Slováci
Jedinečnosť klopenej dráhy ťahá do Budapešti aj veteránistov zo susedných krajín. Z Rakúska prišli zástupcovia Harley klubu a dve bugatky priviezli predstavitelia rakúskeho Bugatti clubu.
Slováci patria k pravidelným účastníkom tejto ojedinelej akcie. S banskobystrickou ešpezetkou sme tu stretli auto De Lorean, bledomodrý Salmson pána Grendu z Lučenca.
„Spočiatku som sa trochu bál a držal som sa v dolnej časti dráhy, ale keď som pocítil silu, ktorá ma tlačí na plochú dráhu, vyťal som môjmu Trimphu aj trochu viac, ako povoľujú pravidlá. Ak by ma organizátor nezastavil, krúžil by som tam asi pokiaľ by bol benzín v nádrži.“ zveril sa dvorný fotograf veteránskych akcií Marián Bazala po prvom kole.
Nemeria sa čas, nehodnotí sa krása. S trochou odvahy je to nezabudnuteľný zážitok krúžiť na štvrťmílovom betónovom okruhu v 45° uhle.
Autor: Valentin Zbyňovský
