Myslel som si, že sa skôr ako z Alice Springs zo stredu Austrálie neozvem, no okrem inej gravitácie, keď sa Dominike ani Radkovi na ČZ- te po obrovských pádoch nič nestalo, tak inak fungujú aj mechanické a fyzikálne zákony.
Po štyroch dňoch v Kalgoorlie u chlapa menom Lawrie, ktorý nám dovolil u neho nielen prespať, ale aj poopravovať rozbité vozidlá po náročnom Holland Tracku, sme sa opäť vybrali na cestu.
Prechádzali sme okolo najväčšej povrchovej zlatej bane sveta a spali len niekoľko kilometrov za mestom. Na druhý deň sme pokračovali nekonečne rovnou asfaltovou cestou a okrem varana, ktorého sme naháňali a natáčali, sa za celý deň nič zvláštne nestalo.
Milujem kopce a nespevnené cesty, no zas ani rovné a nudné nie sú na zahodenie. Vtedy si človek na motorke odpočinie a môže premýšľať nad všetkým možným aj nemožným, napríklad prečo sú v Austrálii tak otravné muchy?!
Večer sme dorazili do opusteného mestečka Gwalia, kde dnes nežije ani noha. Niekedy to bolo fakt pekné a zaujímavé mestečko, no keď sa z jeho okolia vyťažilo všetko zlato, tak z neho všetci odišli. Domy či garáže ostali zachované s pôvodným zariadením a náradím.
Naozaj je zaujímavé, že odtiaľ nikto nič neukradne, Austrália je úplne niekde inde ako Slovensko, kde by niečo takéto bez stráženia fungovať nemohlo.
Vstávali sme skoro ráno, aby sme čo najskôr boli v meste Laverton, kde začína Great Central Road a treba sa na ňu pripraviť najmä dostatkom jedla a vody. Je to prašná cesta, 1500 km dlhá, až do mesta Alice Springs.
Asi 20 km pred Lavertonom sme všetci čakali na jeden Trabant a ja som počúval zvuk mojej Jawy na voľnobehu, ktorý bol skutočne divný... Myslel som si, že sa opäť zadiera, lebo ani výkon nebol taký, aký mal byť.
Po štvrťhodine čakania sa vraciame a ideme všetci spoločne hľadať Trabant. Asi 10 km za nami už svietil a bol napoly rozobratý. Čudujeme sa, čo sa deje, a Dan kričí, že je zadrený. Vravím si sám sebe v hlave, že sme asi prekliati.
Na ceste rozoberáme celý motor a zisťujeme, že sa stala tá najhoršia vec, aká sa stať mohla. Zadrela sa ojnica dole na kľukovke. Ložisko je úplne zapečené a ojnicou nejde ani pohnúť.
Náhradnú kľukovku samozrejme nemáme a my bez signálu vôbec nevieme, čo ideme robiť. Po hodine okolo nás prechádza Road Train a zastavuje.
Vodič trainu sa s nami rozpráva, a keď vidí rozobratý motor z Trabanta, tak sa strašne smeje. Až tak, že má záchvat smiechu. Volá svojmu kamarátovi Andymu, ktorý pracuje ako mechanik v Lavertone, nech nás príde odtiahnuť, že toto v živote nemohol vidieť.
Po chvíli prichádza pravý, poriadne zašpinený mechanik Andy na starom štýlovom Peugeote a ťahá nás do Lavertonu. Je to malé mesto, v ktorom žije už len 361 obyvateľov, z čoho polovica sú Aboridžinci.
Desať rokov dozadu tu žilo ešte 2000 ľudí. Našťastie je tu signál aj internet, a tak môžeme riešiť zaslanie náhradného kľukového hriadeľu. Po 24 hodinách zisťujeme, že skôr ako za týždeň tu nebude, a preto každý z nás si musí vymyslieť vlastný program.
Radek sa rozhodol, že tiež vytiahne motor z malucha, aby Trabantovi nebolo smutno a opravuje na ňom výfuk. Robíme si srandu, lebo je to už štvrtý raz, čo na našich spoločných cestách vyťahuje motor a pýtame sa ho, či sa motor vyťahuje aj keď potrebuje opraviť smerovku.
Ja, Marcin, Vojto a Kika stopujem do Aboridžinskej komunity Cosmo Newberry a po dvoch dňoch stopovania, keď sme mysleli, že to už nepôjde, nám jeden starý pán, ktorému bolo ľúto, že nám nikto nechce zastať, požičal svoj Starý Ford. Austrália je fakt šialená a dejú sa nám tu šialené veci.
Dúfam, že už všetko pôjde podľa plánov a opäť sa ozvem s Alice Springs zo stredu Austrálie. Držte palce!!!
Autor: Marek Slobodník
