Brive la Gaillarde 3. septembra (TASR) - Na 76. ročníku Šesťdňovej, majstrovstvách sveta družstiev terénnych motocyklov enduro, sa vo francúzskom Brive la Gaillarde udiali pozoruhodnosti z viacerých pohľadov. V hlavnej súťaži Trofeji národov neštartoval opäť slovenský tím. Od roku 1993 sa v nej objavil iba trikrát, v Hämeenlinneď96 (6. miesto), v Lumezzaneď97 (7.) a vlani v Granade (8.). Aj tieto klesajúce umiestenia a hlavne početné absencie svedčia o úpadku slovenského endura. V Trophy tímoch po 13 rokoch triumfovali domáci Francúzi, historicky od začiatku Šesťdňovej v roku 1913 len s druhým víťazstvom, v juniorskej trophy si zasa prinavrátili piedestál Taliani, ktorí narušili trojnásobnú reťaz prvenstiev Španielov.
Slovenský tím Raven v zastúpení Jána Hrehora, Radeka Matošku a Jaroslava Katriňáka, všetko najskúsenejších a najvýkonnejších jazdcov, čo môže enduro v slovenskej podobe ponúkať, z historického pohľadu neuspel. Najväčšie úspechy dosiahli slovenskí jazdci od samostatného účinkovania práve v klubových tímoch. V roku 1994 v americkej Tulse, štáte Oklahoma, triumfoval Slovakia tím II v zložení Katriňák, Matoška, Hrehor medzi 104 tímami. O rok neskôr si prvenstvo medzi 91 výbermi v poľských terénoch v okolí mesta Jelenia Góra zopakoval Slovnaft Sport Moto Team (Ivan Jakeš, Bohumil Poslední a Jaroslav Beran). Teraz terény v okolí Brive la Gaillarde s takým leskom nezarezonovali z jednoduchého dôvodu. Šesťdňová sa rozdelila na tri dni prachu a tri dni slovenskej eufórie, v konečnom účtovaní sa však ukázalo, že tri dni vynikajúcich výkonov bolo málo, prinajmenšom tak málo, ako predstavoval odstup v konečnom poradí štvrtého Ravenu od tretích Francúzov 4,35 sekundy.
Tak mizivý rozdiel medzi 104 tímami mal viaceré príčiny. Najokatejšia bola zrodená v prachu Šesťdňovej úvodné tri dni, ktorý znemožňoval vo vybrázdených hlbokých koľajách meraných vložiek (klubové tímy štartovali až na konci štartového poľa) pri nulovej viditeľnosti podať plnohodnotný výkon. Akonáhle na trate zapršalo, nastal zreteľný obrat, bezmocnosť sa vytratila, Matoška i Katriňák sa odrazu ocitli na výslní svojich tried a potvrdili, že patria medzi absolútnu svetovú špičku. Ján Hrehor vydal zo seba všetko, na čo mal a v podstate naplnil svoje slová pred výjazdom: "Máme dvoch špičkových jazdcov, ja sa vynasnažím čo najmenej pokaziť."
Slovenského endura je naozaj škoda. Tým, že sa dostalo z rôznych príčin do závozu, neúčasťou v Trophy tímoch si poškodilo a stratilo kontakt, vyprchal obrovský motív, ktorý je v moto športe hnacím motorom. Česť reprezentovať sa skresala na snahu uznávaných individualít nestratiť kontakt a pracovať na sebe aj za cenu osobných a určite nie malých výdavkov vynaložených na výjazd.
Pespektíva slovenského endura sa opäť intenzívne popisuje v čiernych farbách. Aj preto Jaroslav Katriňák už vo svojom vedomí skloňuje dvojité občianstvo, a to len z toho dôvodu, ktorý je každému jasný - štartovať v Trophy tíme za slovenskú reprezentáciu je v budúcnosti viacmenej nereálne, a preto ako správne uvažujúci profesionál musí premýšľať tak, aby tento bludný kruh prekonal.
