Pre začiatočníka môže radenie rýchlostí pôsobiť ako hotová veda. Ak radí podľa naučených inštrukcií z papiera, tak určite príde moment, keď spraví chybu.
Rozhodnutie, kedy je správny čas na preradenie, sa totiž líši v závislosti od auta (motor, sprevodovanie), spôsobu jazdy (pokojná, alebo dynamická jazda, prípadne predbiehanie), či profilu trasy.
Prvé, s čím majú začiatočníci problém, je logicky chýbajúca rutina v základnom obsluhovaní prevodovky. Nutnosť pozrieť sa na radiacu páku, aby zistili, aký prevodový stupeň majú zaradený a rozmýšľanie ako sa radí štvorka, vytvára na začiatočníka tlak, pri ktorom ľahšie spraví chybu.
Cit pre auto je dôležitý
Istotu pri radení získa časom, rovnako aj schopnosť identifikovať zaradený prevodový stupeň len na základe zvuku motora a rýchlosti bez toho, aby sa pozrel, či dotkol radiacej páky.
Sú medzi nami aj takí, ktorí si radenie natrénovali ešte ako deti. Rodičovské autá dostali zabrať, keď pri hre na pretekára “lietala“ radiaca páka zaparkovaného auta od jednotky po päťku a potom späť.
Ak aj nepatríte medzi jedincov, ktorých auto lákalo, netreba sa báť, správne radiť sa dokážete naučiť. Výhodu majú šoféri s prirodzeným citom pre auto, počas celej jazdy udržujú motor v správnych otáčkach. Práve určenie správnych otáčok je kameňom úrazu.
Napríklad, pretekár niekde na okruhu využíva otáčky, v ktorých dokáže auto najlepšie zrýchľovať, nehľadíac na spotrebu ani hlučnosť motora. Aby sme zistili v sériovom aute, kedy máme k dispozícii najvyšší výkon, musíme to len odskúšať.
Odčítaním z otáčkomera napríklad subjektívne určíme, že naše auto najlepšie zrýchľuje medzi 4 až 5-tisíc otáčkami. Bežne šofér takéto otáčky využije možno akurát pri predbiehaní, ale je dobré vedieť, ako dokáže vozidlo v prípade potreby zrýchliť.
Štandardne hľadáme kompromis medzi nízkou spotrebou, hlučnosťou, komfortom a šetrením motora. Ak si nechcete ničiť motor, nie je dobré jazdiť na príliš nízkych otáčkach.
Do kopca jazdite s vyššími otáčkami
Nízke otáčky sa často prejavujú zvýšenými vibráciami od motora a hlavne neschopnosťou auta reagovať na plyn. To znamená, že po pridaní vôbec nezrýchľuje, prípadne len veľmi neochotne. V tomto prípade treba podradiť, a tým zvýšiť otáčky motora pri rovnakej rýchlosti.
Ak ste zistili, že vášmu autu vyhovuje na rovine napríklad 1700 otáčok (motor nevibruje a na stlačenie plynu auto ešte zareaguje zrýchlením), môžete počítať s tým, že to neplatí pre jazdu do kopca.
Čím strmší kopec, tým je nutnejšie jazdiť vo vyšších otáčkach. Skúškou správnosti je opäť schopnosť vozidla zrýchliť po stlačení akcelerátora. Ak vozidlo dokonca spomaľuje, tak v tom prípade sa motor poriadne trápi a mnohé mechanické časti dostávajú zabrať.
Dole kopcom je situácia presne opačná. Motor zvládne jazdu aj v o niečo nižších otáčkach. Existuje aj výnimka, kedy sa oplatí jazdiť aj dole kopcom na vysokých otáčkach. Je to pri dlhšom zjazde zo strmého kopca (napríklad z horského priechodu), keď auto má neustále tendenciu zrýchľovať, až je šofér nútený brzdiť.
Jazdou vo vyšších otáčkach pomáha s brzdením motor, čím sa citeľne šetria brzdy. Samozrejme, netreba to preháňať a jazdiť na maximálne otáčky motora (vyznačené červeným na otáčkomeri).
