Cadillac Seville z roku 1981 výbavou porazí aj dnešné autá

Z histórie značky

Názov firmy Cadillac – značky známej ako luxusná divízia GM (General Motors) – je aj v Európe každému známy. Málokomu ale napadne, že firma vznikla z pozostatkov fabriky Henryho A. Forda.

Nechcem sa venovať menám, a tak len spomeniem, že dvaja Fordovi spoločníci a jeden inžinier (pravdepodobne lacno) odkúpili pozostatky fabriky v Detroit-e a v roku 1902 založili „Cadillac Automobile Company“.

Samozrejme, že toto pomenovanie nevzniklo čisto z fantázie. Oprelo sa o meno francúzskeho dobrodruha Antoine Laumet de Lamothe, zvaného Sieur de Cadillac, ktorý v roku 1701 založil mesto Detroit.

Keď sa trochu pozrieme na samotný názov mesta, zacítime v ňom francúzsky pôvod – vyslovoval sa iste po francúzsky „Dötrua“ a nie po anglicky ako dnes: „Ditrojt“. Začali produkovať automobily podobné Fordovmu modelu A z roku 1903, ale chceli pridať dôkladnejšiu kontrolu kvality a väčšiu spoľahlivosť, ktorá bola v tom čase určite najdôležitejším predajným argumentom (konský povoz bol vtedy iste spoľahlivejší ako autá).

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: V roku 1955 Citroen šokoval svet modelom DS Čítajte 

Vzbudili pozornosť na New York Auto Show v januári 1903 a domov si doniesli 2 000 objednávok. Prvé modely niesli mená „Runabout“ a „Tonneau“. Ich motorom bol 1-valec s výkonom asi 10 koní.

Už v roku 1905 sa spojili s firmou Lealand & Faulconer a premenovali sa na „Cadillac Motor Company“. V roku 1909 kúpil firmu koncern GM a rozhodol, že táto značka bude vrcholom ich modelovej rady, a že sa pod týmto menom budú predávať veľké a luxusné vozidlá. Tak sa značka Cadillac postavila na čelo rady značiek koncernu GM asi v takomto poradí: 1. Cadillac, 2. Buick, 3. Oldsmobile, 4. Oakland, 5. Chevrolet.

Značka Cadillac je v análoch automobilizmu zastúpená mnohými prvenstvami. Už do roku 1912 sériovo zaviedli elektrické štartovanie, zapaľovanie či osvetlenie. Produkovali aj autá, používané pre dôstojníkov US armády v 1. svetovej vojne.

Do 2. sv. vojny sa Cadillac etabloval na trhu ako vo veľkom produkovaná limuzína pre vyššiu strednú triedu, s veľkou dávkou luxusu a prestíže.

Ešte v roku 1987 som zachytil diskusiu, v ktorej sa zámožný podnikateľ definoval frázou: „I allways drive my Cadillac.“, čím chcel povedať: „Môžem si dovoliť svoj Cadillac.“ Chcel tak ukázať, že „sa má dobre“.

Technické inovácie značky, zavedené do masového automobilového priemyslu, sa dajú počítať na desiatky. Dnešný konzument si tento luxus a prestíž už predstavuje inak, ako to bolo v časoch najväčšej slávy značky, čo bolo iste obdobie medzi vojnami a potom až do 60-tych rokov 20. storočia.

Nech spomeniem V8 motory, 12- a 16-valcové motory, OHV rozvody a synchronizované prevody. Keď porovnám hlavne autá z medzivojnového obdobia, dovolím si tvrdiť, že americký automobilový priemysel bol, vďaka masovej produkcii medzi vojnami, ďaleko pred európskym. To by bola ale asi téma na viac článkov alebo knihu. Až po 2. svetovej vojne sa Európa a Japonsko vyšvihli tam, kde sú dnes...

Cadillac Seville 1975 – 2004

Nomen est Omen („Meno je osudom.“)

Táto okrídlená latinská fráza je dobrým začiatkom pre meno „Seville“ pod značkou Cadillac. Samozrejme, odvodené je od slávneho španielskeho mesta, ktoré je známe umením a krásnou architektúrou.

Po prvý raz sa toto meno objavilo v 50-tych rokoch ako tretie pomenovanie pre dvojdverové coupé Cadillac Fleetwood Seville, a potom nastalo „ticho“ až do roku 1975, keď chcel Cadillac zaviesť na trh trochu masovejší a lacnejší model než „Deville“, ktorý bol určený pre tých najvyvolenejších.

Masová produkcia luxusu už bola v USA každodenným chlebom a v koncerne GM sa odlišovala vždy názvom modelu. To viedlo k spleti, ktorú Európan nevie len tak jednoducho „rozpliesť“. Išlo o pomerne malé cenové rozdiely, ale tieto vcelku presne rozlišovali „status“ majiteľa a zasvätenci v spoločnosti veľmi presne vedeli, ako to interpretovať.

Pomenovanie Seville sa v tejto pozícii (2. najluxusnejšieho) udržalo až do roku 2004 a tvorilo 5 generácií. Prvá generácia (1975 – 1979) bola ešte so zadným náhonom a prevzala podvozok (interne zvaný GMX) z Chevrolet Nova až do poslednej skrutky.

Pri vysokej cene Cadillac-u to iste vylepšovalo zisky firmy, keďže Chevrolet predstavoval vlastne ľudový model koncernu GM.

Zalomený tvar kufra opisuje design Rolls Royce z 50-tych rokov, čo bolo dosť kritizované. (zdroj: Adriana Arnoldová )

Náš model (2. generácia 1980 – 1985)

... pochádza z 2. generácie a nie je už taký konzervatívny. Má v tejto triede po prvý raz predný náhon a tzv. FFK podvozok, a teda nezávislé zavesenie zadných kolies, ba dokonca so vzduchovým pružením vzadu. To už naozaj patrilo k luxusu.

Auto má o niečo kratšie rozmery, ale stále vyše dobrých 5 metrov. Karoséria so „zalomeným“ kufrom a dvojfarebné lakovanie bolo v tom čase kritizované ako spiatočníctvo, lebo „odpisovala“ designový rukopis automobilov Rolls Royce a Daimler z 50-tych rokov.

Motorizácie boli rôzne a nie vždy podarené (hlavne dieselový 8 valec 5,7l sa neveľmi osvedčil). Napriek tomu sa za 6 rokov produkcie (1980 – 1985) predalo skoro 200 000 kusov.

Vtipné riešenie pochádzajúce z 30-tych rokov, čidlo i teplomer sú v ľavom spätnom zrkadle (LaSalle bol podmodelom Cadillacu v 20-tych až 40-tych rokoch). (zdroj: Adriana Arnoldová )

Technika

V „Seville“ sa na začiatku 80-tych rokov striedali motory, ktoré nemali veľmi dobré meno a parametre. Mali problémy so spoľahlivosťou a ich výkon zďaleka nespĺňal také vlastnosti, aké si želalo publikum. Šesťlitrový 8 valec mal jednoduché vstrekovanie Bosch/Bendix a výkon iba 145 koní, avšak aspoň tento motor bol naozaj spoľahlivý.

To mu s 3 – 4 stupňovým automatom dávalo len veľmi moderátny temperament a spotreba predstavovala okolo 11l, čo sa v USA tých čias označovalo skôr ako „úsporné“ auto.

Dieselový 5,7 l 8 valec sa natoľko nevydaril, že sa z neho dodnes ťažko hľadajú slušné kúsky. 4,1 litrový 6-valec z Buicka sa dodával len krátko, a potom sa používal aj  4,1 l 8-valec so 125 koňmi, ktorý bol na dvojtonové auto dosť slabý.

Snáď treba len pripomenúť, že v USA sa po nekonečných diaľniciach dodnes jazdí rýchlosťami hlboko pod 100 km/h. Nuž, na to tie koníky stačili... 

Pred vodičom sa týči obývacia stena z imitácie dreva. (zdroj: Adriana Arnoldová )

Luxus a prestíž sa však v Amerike tých čias čerpali z iného, a to z výbavy! Toto auto z novembra 1981 obsahuje všetko, čo sa dá objednať až dnes s výnimkou navigácie a komunikácie. V štandardnej výbave tohoto vozidla nájdete:

• sklenené strešné okno – elektrické
• vyhrievané zadné okno
• kožené sedadlá, elektricky nastaviteľné vo všetkých polohách
• elektronickú automatickú klimatizáciu
• elektrické okná dookola
• servo riadenie
• automat
• tempomat
• rádiomagnetofón s elektrickou anténou
• diaľkovo otvárané veko kufra
• automatické prepínanie diaľkových a stretávacích svetiel
• ekonometer
• ukazovateľ vonkajšej teploty. Tento je veľmi vtipne vyriešený, lebo čidlo i teplomer sú v spätnom zrkadle vodiča (toto riešenie používal koncern GM už v roku 1937 vo vozidle La Salle – viď fotografie)

Všetko sa ovláda elektricky. (zdroj: Adriana Arnoldová)

Jazda - pohodlie, pohodlie a ešte raz pohodlie

Takto sa dá nazvať to, čo sa stane, keď nastúpite do tohoto auta. Mäkká koža, hlboké koberce, mäkkučké pruženie, všetko bez námahy a ticho – skoro až hrobové.

Aj elektrické okná bežia tichšie, než na dnešných autách. Radenie automatickej prevodovky vníma len citlivý pozorovateľ. Servo posilňuje riadenie tak, že vám stačí jeden prst na ovládanie dvojtonového auta.

Rádio znie na svoju dobu veľmi dobre a vhodne dopĺňa pocit, že nie ste v aute, ale v obývačke. Pred vami je obývacia stena z imitácie dreva, motor prakticky nepočuť ani v najvyšších rýchlostiach a ani aerodynamické šušťanie nie je do 140 km/h rušivé.

Než sa ale na tých 140 km/h rozbehnete, trvá to malú večnosť. Pri rozbiehaní na plný plyn auto mierne zdvihne „nos“, čo ale rýchlo spozoruje vzduchové pruženie zadnej nápravy a vráti ho do vodorovnej polohy a vy sa už len veziete vpred.

„Monsieur Cadillac“ - Cadillac Seville 6,0 V8 Elegante 1981 (14 fotografií)

Predbiehanie je na európskych cestách dnešných čias riskantné jednoducho preto, lebo trvá príliš dlho. V zatáčkach ale „sedí“ prekvapivo dobre. Trochu sa nakloní, ale predný náhon ho vytiahne z každej situácie. Samozrejme, že 2 tony hmotnosti cítite, ale tie len vychovávajú k tomu, aby ste jazdili „slušne“.

Celkový pocit z tohoto auta? „Amerika!“

Iste mi rozumiete!

Článok bol pripravený v spolupráci s redakciou Veteransk. 

Autor: Pavol Arnold