Renault 25 - limuzína, ktorá vo svojej dobe určovala trendy

Nasadnete do limuzíny, usalašíte sa v mäkkom pohodlnom sedadle a naštartujete motor. Jav celkom normálny v polovici 80-tych rokov.

Tu vám ale niečo zabliká na palubovke, ozve sa „kling – klang“ ako v pražskom metre a syntetický hlas prehovorí: „Ľavé zadné dvere nie sú zatvorené.“

Nuž, tak toto bolo v tom čase už trochu priveľa! Ale bolo to tak v Renaulte 25! Tak trochu sci-fi. Dnes vieme, že sa to nepresadilo, a ak s vami dnes auto hovorí, tak o telekomunikácii. Môžete si zadávať čísla telefónov či dáta do navigácie... Nuž, ale toto pred 25 – 30 rokmi téma ešte nebola.

Renault 25 (8 fotografií)

Renault 25 prišiel na trh začiatkom roka 1984 a nahradil modely 20 a 30 ako akúsi ich syntézu. Bol navrhnutý ako 5 dverová limuzína so splývajúcimi zadnými dverami, čo medzi veľkými limuzínami bolo úplne nové.

Útočil na pozície tzv. „executive cars“, teda veľkých limuzín, ale nemal – z dnešného pohľadu – nijako veľké rozmery. Celková dĺžka 4620 cm patrí dnes autám strednej triedy a hmotnosť pod 1200 kg skôr do nižšej.

Akokoľvek auto vyzeralo, bolo v praxi naozaj veľké. Exteriér mal výbornú aerodynamiku (udáva sa cw hodnota 0,28 – 0,31) a naozaj pekný design.

(zdroj: © Renault Communication, © KREISS, Sylvie)

Design exteriéru a interiéru

Línie navrhli Gaston Juchet a Robert Opron, z ktorých ten posledný bol aj navrhovateľom známeho Citroena SM. Kto pozná Citroen SM, môže vycítiť rukopis tohoto návrhára.

Špecifickým je „obiehajúce“ zadné okno, dávajúce vozidlu určitú „vzdušnosť“ a výborný výhľad dozadu. Zadné dvere, resp. veko batožinového priestoru, boli na vtedajšie pomery obrovské, ale keďže sa tento trend presadil v celej strednej triede, dnes ich považujeme za normálne.

Jednoduchá a čistá línia celej karosérie lahodí oku a minimalizovala aj aerodynamický hluk v kabíne. Interiér spracoval Marcello Gandini, známy ako návrhár interiérov Lamborghini. Príslušne futuristicky aj vyzeral.

Z palubnej dosky vystupovala široká tieniaca strieška, prekrývajúca jedinú plochu, na ktorej boli kontrolky a prístroje prekryté antireflexne ohnutým plexisklom.

Medzi sedadlami vodiča a spolujazdca bol obrovský panel, prechádzajúci priamo do palubovky, podľa vtedajšej módy, po pravej strane naozaj obrovská odkladacia skrinka a pod ňou polica, do ktorej sa zmestilo mnoho máp. (Nuž, vtedy náhrada dnešných navigácií.)

(zdroj: © Renault Communication, © KREISS, Sylvie)

Stereo sústava v tomto aute bola, dovolím si smelo povedať, „bomba“ – 4x20W a 5 pásmový ekvalizér s halovým efektom a výbornými reproduktormi. V tom čase prišla do sveta známa pieseň od Fredie Mercury-ho a Montserrat Caballé zvaná „Barcelona“.

Pustiť túto pieseň na plné „pecky“, v tomto aute doslova bralo dych. Naviac sa hlasitosť a niektoré funkcie ovládali pri volante na zvláštnej „krabičke“, čo je v renaultoch bežné dodnes.

Motory a technika

Štandardné boli 2 a 2,2 litrové benzínové motorizácie s výkonmi od 100 do 120 koní, V6 s objemom 2,5 alebo 2,9 litra s výkonom od 160 do 205 koní. Keďže sa v tom čase začali v Európe zavádzať katalyzátory, existovalo veľmi veľa rôznych výkonov pri tých istých motoroch.

Boli k dispozícii aj dieselové motory s výkonom do 90 koní. Poháňaná bola predná náprava. Prevodovky boli 5 stupňové manuálne a 5 st. automatické, ktoré však mali technické problémy. Existovalo aj zopár pancierovaných verzií a v tomto aute sa vozil aj francúzsky prezident.

(zdroj: © Renault Communication, © KREISS, Sylvie)

Jazda

Vlastné skúsenosti mám s motorizáciou 2,2 litra a výkonom 108 koní. Ako som uviedol na začiatku, do auta sa nastupuje pohodlne, cez široko sa otvárajúce dvere a vpredu, ako aj vzadu, je naozaj veľa miesta na nohy, ramená aj hlavu.

Sedadlá sú skôr francúzsky mäkké, riadne široké, vysoké s dostatočne dlhým sedákom, takže podporia celé stehno aj vyššieho vodiča či pasažiera. Poťah je so strihaného materiálu podobného plyšu a trochu podporuje potenie v teple.

Všetky ovládacie prvky sú dobre „po ruke“ a vozidlo má výborné vetranie, aj keď v tom čase bola klimatizácia zriedkavá, dalo sa to vydržať aj v lete. Radenie je dostatočne presné a prevodovka dobre odstupňovaná.

(zdroj: © Renault Communication, © KREISS, Sylvie)

Riadenie s posilňovačom je presné a volant sa príjemne vracia do stredovej polohy. Štvorvalcový motor je dobre odtlmený, ale stále prítomný, čo vedie k hospodárnej jazde asi za 8 – 9 l benzínu na 100 km.

V zákrutách cítiť istú nedotáčavosť a francúzsky mäkké pruženie navádza skôr k pokojnej ako k športovej jazde v horských priesmykoch. Auto brzdí dobre, ale ABS ešte neponúkalo. Vo vysokých rýchlostiach nad 140 km/h je hluk, nazvime to primeraný a konverzácia v aute nepotrebuje zvyšovanie hlasu.

Je to typické auto na dlhé cesty ako koniec-koncov všetky väčšie limuzíny. Výkon sa v tom čase nevymykal z priemeru, a preto bolo treba, hlavne v Nemecku, pozerať do spätného zrkadla, či sa neblíži nejaké Porsche, alebo iná nemecká limuzína. Najväčším zážitkom bolo púšťať si hudbu z výborného stereo prístroja – nuž, a to som už spomínal...

Renault 25 bol istotne „trend – setterom“ vo svojej dobe, ako aj mnohé francúzske autá vôbec. Spomeňme len Citroen Traction Avant z 30-tych rokov alebo slávnu „DS“ či „kačiatko“ a tiež Renault 8 s kotúčovými brzdami a uzavretým chladiacim systémom a tiež Renault Espace. Dnes, zdá sa mi, Francúzsko už týmto trend-setterom nie je. Prečo? Neviem.

Článok bol pripravený v spolupráci s redakciou VeteranSK.

Autor: Pavol Arnold