Článok pokračuje pod video reklamou
AMSTERDAM. Reflexným prvkom na oblečení sa to nepodarilo, výtlkom áno. Stali sa bežnou súčasťou slovenských ciest.
Výtlky sa tvoria v asfaltovom koberci, ktorý je položený na betónovom podklade. Asfalt aj betón sú prirodzene porézne materiály, čo je dobrá vlastnosť - póry pomáhajú tlmiť hluk a odvádzať dažďovú vodu.
Problém nastane, keď voda v póroch začne zamŕzať a postupne naruší štruktúru vozovky. Vytvoria sa menšie trhliny, až nakoniec ostane v ceste len otravná diera.
Vedci skúšajú hneď viacero spôsobov, akými by sa dali asfaltové a betónové zmesi vylepšiť tak, aby výtlky ani nevznikali.
Zohreje sa ako hrniec na varnej doske
Holandský vedec Erik Schlangen z Delft University už niekoľko rokov vyvíja asfaltovú zmes, ktorá by sa dokázala sama zaceľovať - bez toho, aby sa po zime museli uzatvárať úseky kvôli ich opravám, píše The Verge.
Schlangen do asfaltovej zmesi primiešal drobné oceľové vlákna, vďaka ktorým sa asfalt stáva vodivým. Ten sa dá opravovať na rovnakom princípe, akým indukčná varná doska zohrieva kovový hrniec, ktorý na ňu položíte.
Keď sa na asfalte objavia prvé trhliny, na cesty vyrazí veľký indukčný stroj (elektromagnet), ktorý zohrieva oceľové vlákna. V rozhorúčenom asfalte sa trhliny samé zacelia, pričom na takúto údržbu netreba cestu zvlášť uzatvárať.
Odpad a výtlky majú spoločné riešenie: cesty z recyklovaného plastu
Zmes so železnými pilinami stojí asi o štvrtinu viac, no mala by vydržať dvakrát tak dlho, ako bežný asfalt. Životnosť klasickej asfaltovej zmesi je približne sedem až desať rokov, potom sa začína postupne rozpadať.
Asfalt, ktorý sa dokáže sám zaceliť, sa v Holandsku testuje na dvanástich cestách už od roku 2010. Ak by boli všetky cesty v krajine prekryté novou zmesou, Holandsko by ročne na údržbe ciest ušetrilo 90 miliónov eur.
Erik Schlangen si tiež predstavuje, že oceľové vlákna v asfalte by mohli byť využité aj na bezdrôtové dobíjanie elektromobilov, napríklad keď budú stáť na červenej.
Asfalt jedného dňa ožije
Schlangenov kolega z univerzity, mikrobiológ Hendrik Jonkers, navrhol spôsob, akým by sa mohol sám zaceľovať betón. Túto zmes má aktuálne na starosti Jonkersova firma Basilisk.
Základom jeho vynálezu nie je oceľ, ale špeciálne baktérie, ako napríklad Bacillus pseudofirmus alebo Sporosarcina pasteurii, ktoré obyčajne žijú na dne jazier s vysokou zásaditosťou. Baktérie pri kontakte s vodou produkujú vápenec, čiže uhličitan vápenatý.
Tieto baktérie by sa mohli stať súčasťou betónových zmesí. Aktivovali by sa pri kontakte s vodou - keď do trhliny naprší, vápenec z baktérií by trhlinu znovu vyplnil.
Tieto baktérie žijú v prírode aj viac ako dvesto rokov, o samozaceľovaciu schopnosť betónu sa tak vedci neobávajú.
Basilisk už touto “živou” zmesou vybetónoval podlahu garáže. Takáto špeciálna zmes by sa okrem ciest mohla používať aj na stavbu celých budov.
