Sedím v aute a vidím pred sebou veľkú asfaltovú plochu, ktorá je natretá na bielo a pokropená vodou. Má simulovať šmykľavú, zimnú cestu, po ktorej mám prejsť štyridsiatkou.
Ako správny sebavedomý mladý muž vypínam stabilizačný systém, veď mám pohotové reflexy a volantom viem krútiť rýchlo. Vyrážam na plochu a prechádzam cez hydraulickú odtrhovú plošinu, ktorá ma posiela do šmyku.
Zimné pneumatiky: čo sú mýty a čo pravda? Čítajte Hoci okamžite krútim volantom do opačnej strany, ledva stíham sledovať, čo sa okolo mňa deje. Na chvíľu vidím cestičku, po ktorej som k odtrhovej plošine prišiel, potom cestičku na opačnej strane, potom triafam prúd vody, ktorý má simulovať prekážku a celé auto na chvíľu zaleje voda.
Keď sa konečne zorientujem, stabilizáciu opäť zapínam a potupne sa vraciam na štart, aby som si šmyk zopakoval znovu. Pretože len tak sa ho naučím naozaj zvládať.
(zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Brzdná dráha na snehu je dlhšia
Nachádzam sa v Centre bezpečnej jazdy, ktoré je súčasťou areálu Slovakiaringu pri Orechovej Potôni. Inštruktor Jozef Dlholucký mi vysvetľuje, na čo by som si mal dávať pozor, keď šoférujem v zime.
Zníženú priľnavosť na mokrom povrchu a snehu mi ukazuje hneď na prvom stanovisku - pri brzdení. Zo šesťdesiatky som s Citroënom zastavil na trinástich metroch na suchom asfalte a na šesnástich metroch na mokrom asfalte; na bielom šmykľavom povrchu potrebovalo auto vyše tridsať metrov. To je rozdiel dĺžky troch áut alebo jedného autobusu.
