Článok pôvodne vyšiel v The Washington Post.
Medzititulky doplnené redakciou.
Nedávno som išiel so známym poobdivovať jeho Teslu Model 3, ktorý mu konečne prišiel po tom, ako dodanie viackrát odložili.
Keď sme prvý raz nastúpili, rádio hlasne revalo - a nevedeli sme nájsť gombík, ktorým by sme ho vypli. Ledva sme videli nejaké tlačidlá.
Po minúte frenetického posúvania prstu po prerastenom tablete, ktorý nahrádza klasickú palubnú dosku som zistil, ako sa dá rádio stíšiť. Treba opakovane ťukať na ikonku.
Po ďalšej chvíli šúchania po tablete - nazvime si ho DashPad - som objavil niečo celkom iné. Zásady ochrany súkromia, podobné, ako má Facebook.
Tesla si sama od výroby nastavila povolenie zbierať videozáznam z celej cesty, kamkoľvek idete.
O chvíľu na tablete vyskočila nová hláška. Tesla potrebuje dve hodiny na to, aby si stiahla a nainštalovala aktualizáciu.
Tesla Model 3 je ako niečo, čo už veľmi dobre poznáte: smartfón. Ale je skôr ako iPhone z roku 2008, z čias ešte pred tým, ako sme sa poriadne naučili so smartfónmi žiť.
Tesla mi zapožičala Model 3, aby som ju zrecenzoval pre Washington Post. Po troch dňoch som sa postupne - náročne - učil, ako ovládať tento iPhone na kolesách, a ako s ním žiť.
Tiež vo mne zostali obavy z toho, ako bude vyzerať naša budúcnosť.
Chýbalo nám smart zariadenie na kolesách?
Aj keď si nechcete kúpiť Model 3, neveríte na elektromobily, nemáte radi riaditeľa Elona Muska, neveríte, že Tesla sa dožije toho, aby vyrábala auto za 35-tisíc dolárov, táto americká automobilka udáva tempo pre celý priemysel.
