Každá krajina má trochu odlišnú automobilovú kultúru. Aj v tomto prípade to súvisí so sociálno-ekonomickým pozadím danej krajiny, no svoju úlohu v tom zohrávajú aj historické okolnosti.
Aj popularita československých škodoviek, ktoré boli svojho času, nehľadiac na Tatru, jediným výrobcom osobných áut u nás.
Povesť takzvaných „nezničiteľných áut“ má však aj niekoľko modelov, ktoré ich majitelia aj po dlhých rokoch nechcú vymeniť za nič na svete.
Napríklad v Albánsku sa takto Mercedes-Benz stal niečím oveľa väčším, než len značkou luxusných áut. Stal sa kultúrnou ikonou.
Auto len pre vyvolených
Od 40. rokov minulého storočia vládol v krajine tvrdý komunistický režim. Krajinu ovládal prvý tajomník Albánskej strany práce Enver Hodža, ktorý bol veľkým sympatizantom Stalina a jeho politiky.
Počas štyridsaťročného komunistického režimu nemohli Albánci súkromne vlastniť auto. To, čo sa dnes javí ako neuveriteľné, bolo ešte pred rokom 1991 realitou. Vládna garnitúra zakázala aj dovoz luxusného tovaru vrátane áut.
Jedinou výnimkou boli individuálne importy pre niektorých vládnych predstaviteľov. Mnohí z nich túžili po luxusnom aute a väčšinou siahali po mercedese, ktorý mal povesť prémiového výrobcu.
Tak, ako v ostatných krajinách s totalitným režimom, aj v Albánsku sa mercedesy stali symbolom moci, prestíže a spoločenského statusu.
Pretekárske monštrum mohlo jazdiť v bežnej premávke. Malý Peugeot 205 oslavuje jubileum Čítajte Medzi vyvolených majiteľov limuzíny s trojcípou hviezdou na kapote patril práve prvý tajomník Hodža. Podľa neoficiálnych zdrojov vlastnil niekoľko mercedesov, medzi nimi aj vlakovú loď Mercedes-Benz 600 (W100), ktorá mohla byť historicky prvým mercedesom v krajine.
Ermira Pani, ktorá pracuje v správe vládneho vozového parku tvrdí, že Hodža svojím Mercedesom v skutočnosti často nejazdil.
„Vedel, že by to bol príliš ostrý kontrast so životmi ľudí, ktorí boli v tom čase extrémne chudobní. Auto bolo preto väčšinu času v garáži a Hodža chodil zo svojej vily do kancelárie pešo,“ prezrádza v reportáži Deutsche Welle.
Nájazd kedysi prísne utajovanej limuzíny tak počas Hodžovho 17-ročného panovania neprevýšil 7000 kilometrov.
Zatiaľ čo sa diktátor vozil na vrcholnej motorizácii, pre najvyšších predstaviteľov strany bolo objednaných sedem Mercedesov 280 SEL. Pospolitý ľud však nemal inú možnosť, ako siahnuť po chabej verejnej doprave.
Vpád mercedesov
V polovici 80. rokov bolo Albánsko najizolovanejšou krajinou v Európe a oficiálne prvým ateistickým štátom na svete. Situácia sa rapídne zmenila až v roku 1991. Komunistický režim padol a v krajine sa konali prvé slobodné voľby. Obnovili sa styky so zahraničím, povolili súkromné vlastníctvo a rozbehol sa medzinárodný obchod.
Zbedačená krajina následne zažila šok. Počet áut v hlavnom meste Tirana vyskočil z niekoľkých desiatok na približne 2 700. Albánci zistili, že autá sú dobré na všetko - od zberu paradajok až po prevoz oviec.
Celkový počet osobných áut v krajine tak do konca roku 1993 vzrástol z 5 300 (v časoch komunizmu) na 120-tisíc. Počty rástli z mesiaca na mesiac, pretože do krajiny začali prúdiť tisíce ojazdených áut zo západu.
Cizeta V16T: Sen o aute s obrovským motorom opäť ožíva Čítajte Ale diktatúrou utrápení Albánci túžili po zahraničnom aute, ktoré bude rýchle, spoľahlivé a na albánske pomery bude silným symbolom spoločenského statusu.
Tieto podmienky dokonale spĺňali nemecké autá, ideálne mercedesy s naftovým motorom. Tie sa tak stali najdovážanejšou značkou v Albánsku. Jednoducho, každý ho chcel – symbol prestíže, luxusu a pre Albáncov najmä symbol vyrovnania sa s chudobou a izoláciou.
Keď v roku 2022 nemecký novinár Lennart Behnke z youtube kanálu Deutsche Welle REV - Cars & Mobility zisťoval v Tirane pôvod albánskej „Merc-mánie“, zašiel na tamojší dopravný inšpektorát, kde sa pýtal na celkový počet prihlásených Mercedesov v krajine.
„V celom Albánsku je prihlásených približne 740-tisíc áut a až 212-tisíc z nich sú Mercedesy. Percentuálne to je približne 30 percent,“ vysvetľoval Arben Progni, pracovník inšpektorátu.
Medzi najrozšírenejšie modely kedysi patrila generácia W123 známa pod prezývkou Piano, pre charakteristický dizajn zadných svetiel a veko kufra.
Ďalšími mimoriadne obľúbenými boli modely W124, W201 známe ako Baby-Benz. Dnes sú to prakticky všetky generácie Triedy C, E a po novom aj SUV modely.
„Dá sa povedať, že každé tretie auto na albánskych cestách je Mercedes. Najčastejšie ide o model starší viac než 10 rokov pôvodom z druhej ruky,“ hovorí v uliciach Tirany reportér Behnke.
Progni z tiranského dopravného inšpektorátu dodáva, že tento veľký podiel na trhu sa znižuje, pretože v boji proti znečisteniu ovzdušia vláda zakázala dovoz áut, ktoré sú staršie viac ako 10 rokov a nespĺňajú emisnú normu Euro 4 platnú do roku 2009.
Autá máme, ešte by to chcelo cesty
Začiatkom 90. rokov to na albánskych cestách začalo prekvitať mercedesmi vo všemožných výbavách, motorizáciách, či karosárskych verziách. Objavil sa však jeden dosť podstatný problém.
Cesty naprieč krajinou postavili pred takmer 60 rokmi a pre zhusťujúcu premávku boli nedostatočné. V mestách chýbali semafory a dopravné značenie. Podnikatelia dokonca začali dovážať ojazdené autobusy z okolitých krajín, aby mohli voziť cestujúcich na medzimestských trasách, ktoré počas komunizmu neexistovali alebo boli slabo pokryté.
Od neznámeho sedanu k úspešnému Ceedu. Prvá Kia v Európe má 30 rokov Čítajte Ďalším problémom neskúsených albánskych šoférov bolo ich správanie za volantom. Autoškoly boli v plienkach a vodičom chýbali základné zručnosti. Balkánska nátura sa prejavovala bezohľadným predbiehaním roľníkov s kravami, vozmi, traktormi a ruskými nákladiakmi z 50. rokov.
V noci jazdili vodiči bez svetiel, aby si ušetrili batériu. Albánski chodci, ktorí vyrástli na prázdnych uliciach, zrazu začali pociťovať nebezpečenstvo a pre chýbajúce chodníky sa motali kade-tade po cestách.
Mnohým Albáncom sa to v 90. rokoch stalo osudným. Podľa oficiálnych údajov ministerstva verejného poriadku v prvých deviatich mesiacoch roku 1993 zomrelo v dôsledku dopravných nehôd 300 osôb a ďalších 111 sa zranilo.
Na albánskych cestách dodnes kraľujú nemecké značky. Stretnete tam skoro všetky typy mercedesov vyrábaných od 70. rokov až dodnes, jazdí tam tiež veľa volkswagenov a o niečo málo oplov.
Odpoveď obyvateľov, prečo si nemecké autá tak obľúbili, je jednoduchá. Sú ňou nízke ceny náhradných dielov, spoľahlivosť v ťažkých vidieckych podmienkach a široká sieť opravovní a bazárov.
Aj napriek tomu že na infraštruktúre chudobnej balkánskej krajiny je stále čo zlepšovať, nehodovosť v Albánsku z roka na rok klesá a tamojší vodiči aj po vyše 30 rokoch zostávajú verní autám s trojcípou hviezdou na kapote.
