Vidieť, ako sa pod Vysokými Tatrami vlní vlak naložený vzácnymi veteránmi, je celkom nevšedný pohľad. V posledných rokoch sa však z neho začína stávať tradícia. Ohlasuje totiž začiatok najkrajších historických pretekov 500 kilometrov slovenských, na ktorých sme sa boli pozrieť.
Podľa manažéra pretekov, Šimona Hůlku je cieľom podujatia nielen preveriť zručnosti jazdcov, ale aj dostať krásne veterány k ľuďom. A tí z nich majú vždy radosť, či už si ich prídu pozrieť vystavené na námestiach alebo mávajú pretekárom od svojich domov.
Tento rok viedla trasa rozdelená do niekoľkých etáp doslovne od Tatier k Dunaju.
Prvá etapa bola z Popradu do Tatranskej Javoriny a odtiaľ do Tatranskej Lomnice. Druhá etapa, už dlhšia, sa šla z Tatranskej Lomnice cez Ružomberok do Turčianskych Teplíc. Odtiaľ sa v tretej etape išlo do Žiaru nad Hronom a cez Nitru do Bratislavy. Potom ešte časová skúška na Pezinskej Babe. Vyše 120 áut a vždy mimo diaľnic.
Nejde pritom každý rok o rovnakú trasu, no vždy má aspoň 500 kilometrov, aby symbolicky zodpovedala názvu pretekov. Odkazujú totiž na pôvodné podujatie z medzivojnového obdobia rokov 1937 a 1938, keď si pretekári dali päťkrát stokilometrový okruh medzi Bratislavou, Malackami a Pezinkom. Najväčšou výzvou bol práve kľukatý horský priechod Pezinská Baba.
Pribudlo viac novších áut
Tento rok okrem technických pokladov, medzi ktorými sa objavili už aj storočné autá, preteky spestrilo aj množstvo novších klasík vyrobených po roku 1950. Prvýkrát pribudla aj nesúťažná kategória Autá snov z plagátov, kde zažiarili fantastické autá z 80. rokov, ale aj najnovšie kúsky zo súčasnosti.

Účastníkov pretekov sme sprevádzali z Turčianskych Teplíc do Bratislavy. Počas trasy mali niekoľko zastávok, napríklad aj na skúšku zručnosti medzi kužeľmi.
Ľuboslav Chudoba išiel s modrou Tatrou 603. Auto kúpil od pána Arnolda, niekdajšieho vydavateľa časopisu Veterán. História auta je však ešte zaujímavejšia.
Tatra z prezidentskej garáže
„Ide o verziu 603-2 z roku 1964, ktorú Česi volajú Šilhavka. Oproti pôvodnej trojsvetlovej má vpredu už štyri svetlá, ale bližšie k sebe ako neskorší typ 603-3. Auto pôvodne slúžilo v štátnych službách v Nemeckej demokratickej republike, dokonca v prezidentskej garáži. Pôvodne bolo auto čiernej farby, pri renovácii padlo rozhodnutie dať ho do modrej, v akej sa aj predstavilo verejnosti na autosalóne,“ hovorí o histórii Chudoba.

„A či sa šoféruje ako dnešné autá? Tak treba tu, samozrejme, vedieť radiť pákou za volantom a väčšinou jednotka a dvojka sa pri týchto Tatrách ťažšie radia. Výkonovo je to parádne vozenie aj dnes, vzadu je vzduchom chladený vidlicový osemvalec s objemom 2,5 litra. Keď ho držíte v otáčkach, ide sa s tým krásne. Možno takou zaujímavosťou je, že motor sa dá naštartovať aj kľukou, čo je výhoda najmä v chladnom počasí, keď je studený a nechce sa mu,“ dodáva majiteľ.
Zaujalo nás, že mnohé posádky na pretekoch síce suverénne šoférovali vzácnych veteránov, ale často nešlo o ich majiteľov. Viaceré autá totiž patria do väčších zbierok a majiteľ ich požičal svojim známym, aby si spoločne mohli užiť akciu.

So žltým Porsche 356B išiel Peter Oláh so svojím otcom. „Dobre sa nám tento rok išlo, boli sme na týchto pretekoch aj minule, ale s iným autom. Porsche z roku 1962 nesklamalo. Mali sme len problém, že po skúške zručnosti v Žiare nad Hronom nám začal motor skapínať, asi sa tam dostal vzduch. Potom sme však dotankovali a už auto opäť išlo ako hodinky,“ hovorí Oláh.
Nejde vždy o čas
Organizátori so skúsenými mechanikmi boli pripravení aj na prípadný odťah alebo rýchle opravy, len aby mohli prísť do cieľa. Niektorí brali preteky historických vozidiel vážne, iným šlo o zážitok a atmosféru.
Richard Hradecký s Tatrou 87 priznal, že spolu s posádkou sa nijak nestresovali časomierou a radšej si užívali jazdu.

„Vyhráva ten, kto má najmenej trestných bodov. Tieto penále dostanete, keď prídete do cieľa etapy neskoro, ale aj príliš skoro, platí to aj o kontrolovaných prejazdoch. Usporiadatelia prechod časomierami kontrolujú pomocou skenovania QR kódu na skle auta. Preto sa stáva, že pred koncom etapy vidíte veterány na krajnici. Nepokazili sa, len posádka čaká, aby neprišla do cieľa príliš skoro. My však už máme 12 500 trestných bodov, tak je nám to jedno,“ smeje sa Hradecký.
Červené Ferrari zažiarilo
Neprehliadnuteľné bolo ikonické Ferrari Testarossa, ktoré mal 90. rokoch Peter Steinhübel, v mafiánskom podsvetí známy ako Žaluď. Na pretekoch auto šoféroval Samuel Vanko.
„Máme tu 4,9-litrový dvanásťvalec s výkonom 287 kW (390 koní). Motor je uprostred za sedadlami. Musím povedať, že v rýchlom tempe je to veľmi príjemné auto, má rado zákruty, pomáha nízke ťažisko aj dobré rozloženie hmotnosti. Stabilita je celkom dobrá aj vďaka širokým pneumatikám, ale teda pri vyjazdených koľajách na našich cestách to vie tancovať. Je tam tuhá spojka, žiaden posilňovač riadenia. Tuhá je aj prevodovka, má otvorenú kulisu, čo je charakteristické pre tieto Ferrari a jednotka sa radí vľavo dole,“ hovorí Vanko.

Spolu s bielym Lamborghini Countach sa Testarossa tešila asi najväčšej pozornosti divákov.
„Možno len pri nižších rýchlostiach by človek nepovedal, že to má skoro 400 koní, keďže motor neťahá hneď od spodných otáčok ako pri moderných autách. Potrebuje otáčky a keď sa do nich dostane, už je to potom strela,“ dodáva Vanko.
Víťaz nebol len jeden
Veľkolepý bol aj príchod do Bratislavy, pretože trasa viedla cez Starý most, ktorý bežne nie je prístupný automobilovej doprave. Vtedy sa už preteky blížili ku koncu.
Víťazi boli rozdelení podľa objemu motora aj veku vozidla. Pri objeme do 1100 cm³ sa najlepšie umiestnila Škoda 1101 Tudor z roku 1948 zo Slovenska. Pri väčších objemoch do 1500 cm³ sa najviac darilo francúzskej posádke s Astonom Martin MKII z roku 1935.
Z mladších áut v kategórii Youngtimer Trophy vyhralo Maserati Quattroporte z roku 1967.
Pri pretekoch na Pezinskej Babe sa najviac darilo Alvisu Speed 25 z roku 1938 a Mercedesu 190SL z roku 1961.