Krátko pred sľúbeným rozhovorom som si na test prevzal päťstokoňové BMW M6 , absolútny vrchol automobilovej techniky a bolo viac ako jasné, že v ten večer ma už nič viac nenadchne. Opak sa stal pravdou. V dielni svietili tri nádherné veterány, možno krajšie ako originál. Na stenách trofeje, vence, spomienkové predmety a vo vzduchu taká zvláštna atmosféra. Veteranistu Mariána Bazalu treba zažiť, až potom človek pochopí o čom je láska k starým autám.
Akým spôsobom ste sa dostali k oživovaniu rozpadnutých automobilov ?
Myšlienka skrsla v mojom bratovi ešte za bývalého režimu, keď zohnal trojkolesový Velorex, ktorý sme potom predali do Cirkusu Praha. Ďalších pätnásť rokov sme nemali žiadneho veterána, až opäť brat našiel nejaký inzerát na predaj Velorexa. Pán z Bratislavy, ktorý nám ho predával sa pýtal „A viete vy vôbec čo vám predávam ?“ Odpovedali sme „áno“, už sme jeden mali.
Robili ste pred tým činnosť , ktorá by s reštaurovaním aspoň čiastočne súvisela?
Kým som bol mladý a zdravý, tak som robil s Vilom Varečkom autokros, on jazdil a ja som mu robil mechanika. Bol veľký detailista, tak sa to na mňa nejako prilepilo a doteraz sa tým riadim. Práca raz urobená stopercentne je lepšia ako veľakrát odfušovaná. V podstate v špinavom a zablatenom autokrose som získal vzťah k detailom a precíznosti.
Koľko Velorexov ste kúpili , aby ste si mohli tento nádherný kus poskladať?
Ten prvý ostal bratovi, potom sme chytili tú zvláštnu chorobu nazvanú „veteranizmus“ a kúpili sme šesť ďalších, aby sme mohli jeden zrenovovať. Keď donesiete Velorex, rozoberiete ho, tak zistíte, že na ňom je zlá kostra alebo nefunkčný dynamoštartér.
Prepadli ste veteránom natoľko, že po Velorexe ste museli kúpiť ďalší historický kus, konkrétne anglický Triumph ?
Triumph nie je môj ale manželkin. Ešte keď sme jazdili veteránske rely s Velorexom a odpovedali na záludné súťažné otázky typu „koľko veží má jadrová elektráreň“ vyrobil som niekoľko nesprávnych odpovedí a manželka mi to cestou späť vyčítala. Tak som kúpil veterána aj jej, aby mala na čom jazdiť a bola mojou súperkou. Kamarát spomenul, že má pri plote nejakú haraburdu. Tak som kúpil Triumph Speedfire 1500 v hroznom stave.
Čím bola tá „harabuda“ výnimočná ?
Nejaké štyri roky to bol jediný kus na Slovensku, a až keď som ho zrenovoval , ľudia si začali podobné autá zháňať. Chcel som ho zachovať v originálnom stave bez použitia slovenských súčiastok. Lepšie je kúpiť originál anglický diel, pretože sú tam Withvorthove závity, aké u nás nedostať. Na Slovensku by sa dali na to kúpiť jedine náplne, teda kvapaliny a možno sviečky. Vďaka originalite som ho kúpil, pretože auto mal v Amerike nejaký slovenský emigrant a po rokoch ho priniesli na Slovensko s cieľom renovovať. Napokon zistili, že to má iné závity a nemajú potrebné náradie, takže z renovácie nič nebolo a spávali v ňom sliepky.
Vidíte v historickom aute naplnenie športových ambícií ?
Robil som mechanika v autokros a stále sníval, že budem niekde pretekať. Toto sa mi aj splnilo, na týchto autách najazdím tak sedemtisíc kilometrov za rok a krásne závody sú ECCE homo Šternberk a Pezinská Baba, na ne sa vždy veľmi teším. Zákruty, zrýchlenie a trať, to sa so staršími veteránmi nedá užiť, ale s mladšími áno, to je pravý adrenalín.
Bol aj tento Triumph auto určené na pretekanie?
Manželkin Speedfire 1500 bol majster Ameriky, na prístrojovej doske je medaila , kde je napísané „ Majster v pretekoch športových automobilov z roku 1969“ . Motor má objem 1500 cm3, výkon 75 až 80 koní , 700 kg hmotnosť, nízke ťažisko, tak čo k tomu dodať, snáď len pridať plyn.
Aj Váš tretí, na Slovensku unikátny veterán má športovú minulosť?
Triumph TR 3A, rok výroby 1958, je pravý anglický roadster a bol postavený vyslovene na športové účely. Doviezol som si ho pred dvoma rokmi z Ameriky cez Holandsko.
Koľko ďalších takýchto áut bolo ešte treba alebo akú haldu súčiastok ?
Prvý Triumph som kúpil za cenu dvoch kolies, tak nebol problém dokupovať ďalšie. Tento unikát však stál štyristotisíc korún a v priebehu poldruha ročnej renovácie som doň kúpil súčiastky za jedenásťtisíc Eur. Samozrejme v tom nie je práca , lakovanie a kožený interiér.
Čo bolo najťažšie na renovácii, opäť anglické závity?
Mali sme obrovský problém so zadnou nápravou. Po obutí originálne kolesá prečnievali z každej strany štyri centimetre. Dva mesiace sme nevedeli, kde je chyba. Dokonca padol návrh objednať iné kolesá z Ameriky , ale našťastie mi pomohol kamarát v zahraničí dobrou radou, k zadnej náprave si kúpiť nové auto. Náprava bola totiž z novšieho modelu. To neprichádzalo do úvahy , a tak sme vyše tridsať kilové monštrum dva týždne obrábali na sústruhu. Auto ma poriadne potrápilo, všetko je podľa originálnej predlohy, snáď len šesť skrutiek na celom aute nemá anglický závit.
Dosiahli ste s ním nejaké úspechy?
Nechcem sa chváliť, ale tohto roku som Majster Slovenska v jazde pravidelnosti historických automobilov.
Máte ešte ďalšie ciele? Ste Majster a Triumph TR 3A je jediný na Slovensku.
Mám jeden cieľ, byť zdravý. Nedávno sme mali preteky a predstavte si absolvovať denne štyristo kilometrov v aute , do ktorého fúka, prší a sneží, na toto musíte byť ľadový otužilý muž.
Takže Vás to zoceľuje?
Figu borovú. Vlani sme šli so spolužiakom na stretnutie z vysokej školy s otvorenou strechou, aj keď snežilo. Frajerina skončila chorobou a šiestimi týždňami v posteli.
Triumph TR 3A, rok výroby 1958, je pravý anglický roadster a bol postavený vyslovene na športové účely. Zatiaľ slovenský unikát.
Jedna zo zákrut populárnej Barum rely. Marián Bazala jazdí okrem pretekov do vrchu aj veteránske rely.
