Zabávač a herec Štefan Skrúcaný chce s pokorou, novým elánom a na vlastnom príklade popularizovať dopravnú výchovu a bezpečnosť v cestnej premávke. Prijal ponuku Ústredného automotoklubu, ktorý chce šíriť osvetu aj preto, aby sme splnili úlohu Európskej charty bezpečnosti do roku 2010 znížiť počet tragických nehôd na polovicu.
Vnímate teraz, dva a pol roka po osudnej nehode, udalosti na našich cestách ináč?
"Z rádia často počúvam informácie o nehodách, napríklad, že niekde osobné vozidlo zrazilo chodca. Osobné auto je veľmi anonymná vec. V tom aute však bol konkrétny človek, a ten má rodinu, rovnako aj ten postihnutý a zrazu sa to týka veľmi širokého okruhu ľudí. Naraz ide o niečo veľmi konkrétne a hmatateľné. Premávka ovplyvňuje náš každodenný život, iba si to neuvedomujeme. Kým sa nás to netýka."
Považujete šoférovanie za pohyb na tenkom ľade?
"Podľa ľudového príslovia, keď si sadáte za volant, ste jednou nohou v base a druhou v hrobe. Do istej miery to môžem potvrdiť a neviem, či existuje všeobecne platné pravidlo alebo recept, ako byť úspešným šoférom. Až do svojej nehody som sa považoval za bezproblémového a ohľaduplného šoféra. Nech to neznie ako obhajoba, ale ak najazdím osemdesiat- až stotisíc kilometrov ročne, zo štatistického hľadiska mám väčšiu šancu stať sa účastníkom dopravnej nehody."
Je horšie, ak nehoda zasiahne známu osobnosť?
"Vôbec nezáleží na tom, či o niekom píšu noviny, alebo nie, v prípade tragickej nehody ide o otázku života a smrti. Až do konca života budem žiť s pocitom, že som spôsobil smrť človeka, že niekto odišiel z tohto sveta v úvodzovkách mojím pričinením. S tým sa každý človek ťažko vyrovnáva a mne sa ušiel bonus, pretože moju dopravnú nehodu riešilo celé Slovensko. Keď váš problém rozoberajú všetci občania krajiny, máte chuť odísť niekde preč a navyše, ak robíte zabávača, je to najhoršia kombinácia."
Bolo by vám ľahšie v pozícii bežného motoristu?
"V úlohe speváka alebo klasického herca sa to dá obísť. Budem spievať iba balady alebo hrať vážne úlohy, ale ako zabávač nemôžem robiť nič, preto jediné, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo dať si pauzu, zastaviť sa, porozmýšľať a prehodnotiť svoj život. Prvé chvíle boli naozaj veľmi ťažké, povedal som si, že tu nemôžem žiť, lebo nemôžem vyjsť na ulicu. Postupom času ma z toho dostávali aj ľudia, posielali mi esemesky, zastavovali ma na ulici, hovorili mi, že keď to je neúmyselné, bol som iba v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Takto som zbieral v blate pošliapané, udupané sebavedomie a začal sa postupne zdvíhať na kolená, potom som sa postavil a nakoniec narovnal. Takáto ťažká udalosť môže svojím spôsobom vnútorne posilniť. Dnes sa na bezpečnosť cestnej premávky, ale aj život ako taký, pozerám z úplne iného zorného uhla, veci vidím v inom svetle. Vnímam život a smrť inak ako bežné radosti a starosti."
Nemáte pocit, že pojem "bezpečnosť cestnej premávky" veľmi zovšednel a do úst sa nám dostáva iba zo zvyku?
"Nešťastnou náhodou, teda mojou dopravnou nehodou, som začal bezpečnosť na cestách vnímať úplne inak. Keď si prečítate dopravné štatistiky alebo vidíte v televízii dopravnú nehodu, pripadá vám to ako film, virtuálna realita, ktorá sa vás netýka, lebo sa stala iným - cudzím ľuďom. Vôbec si neuvedomujete, že niečo podobné sa môže stať komukoľvek. Stačí byť v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste, a preto si myslím, že bezpečnosť cestnej premávky nie je iba slovné spojenie, je to niečo, čomu by sme mali venovať zvýšenú pozornosť."
Stali ste sa živou súčasťou boja za bezpečnosť cestnej premávky. Ako to cítite?
"Keď ma oslovil prezident Ústredného automotoklubu Slovenskej republiky, bolo mi to veľmi sympatické. Prišiel s myšlienkou, ktorú sme s kamarátom Stanom Gurkom nosili v hlavách dávnejšie - že na Slovensku chýba názorné alebo spopularizované zavedenie pojmu bezpečnosť cestnej premávky. V Česku sú v televízii celkom bežné päťminútovky o bezpečnosti premávky, ktoré divákom rukolapne ukazujú konkrétne situácie, v ktorých sa môžu na cestách ocitnúť. Zrazu prišiel Ústredný automotoklub s nápadom spopularizovať bezpečnosť cez osobu, ktorá má skúsenosť s tragickou udalosťou. Tak som si povedal, prečo nie."
Aká je vaša úloha?
"Poslaním projektu je prevencia - aby si čo najviac ľudí uvedomilo, že kedykoľvek môžu vhupnúť do podobnej alebo ešte nepríjemnejšej situácie. Chceme tomu predchádzať. Tu sa dostávame k dopravnej výchove na školách. Konkrétne kroky verejnosť čoskoro spozná."
Slovensko momentálne rieši otázku povinných zimných pneumatík a päťdesiatky v obci, čo si o tom myslíte?
"O zimných pneumatikách nemusíme debatovať, jednoducho, príde zima, a treba ich mať, to je asi také potrebné, ako vedieť plávať, keď skočíte do hlbokej vody. Čo sa týka päťdesiatky, nie vždy to musí byť pozitívom, prihováram sa za kompromis. Znížme rýchlosť v obciach na päťdesiat, ale zrušme nezmyselné štyridsiatky. Na našich cestách sa to štyridsiatkami len tak hemží a pritom v mnohých prípadoch sú nezmyselné až príliš spomaľujúce a komplikujúce premávku. Viem si predstaviť, že päťdesiatka by mohla byť kompromisom medzi zbytočnými štyridsiatkami a dnes bežnou šesťdesiatkou."
