Komu ide o kšeft

Nedávno som v Poľsku obchádzal stojace mechanizmy, ktorými cestári opravovali tamojšie rozbité cesty. Presne na začiatku obytnej zóny, ale nie obce som ich obehol a čo najrýchlejšie sa zaradil späť do svojho pruhu. Už o sto metrov ďalej, skôr než stihla rýchlosť rozbehnutej limuzíny klesnúť, vošiel do cesty poľský policajt s plácačkou v ruke.

Na rukolapný dôkaz o nameranej rýchlosti 77 km/h oponujem tým, že stojace autá som musel obehnúť čo najrýchlejšie a vrátiť sa do svojho pruhu v mene bezpečnosti. Policajt kontroval predpísanou štyridsiatkou, ktorá je na tomto úseku aj mimo obce. Na to sa do zle vyzerajúcej situácie pridala moja manželka a plynulou poľštinou vysvetlila príslušníkom polície, že pre tie stavebné stroje tabuľu so štyridsiatkou nevidieť. Zrazu sa obaja vybrali z odstavného miesta späť do stredu cesty obzrieť si zatienenú štyridsiatku. Rýchlo sa ku mne vrátili, podali mi doklady, zaželali šťastnú cestu a s odporúčaním aby som jazdil pomalšie odišli preč, skôr než som si odložil doklady.

Škoda, opustili miesto priam ideálne na bohatý výber pokút a nachytanie motoristov. Tí Poliaci nemajú takého obchodného ducha ako policajti v Banskej Bystrici merajúci šesťdesiatku na tristometrovom úseku štvorprúdovej cesty. Keď mi tam namerali 82 km/h, bránil som sa, že to je iba o dva viac. Nepomohlo, vraj je tam na kúsku šesťdesiatka. Opäť som argumentoval priznajúc si už chybu, že sa mi to zdá na tomto mieste nezmyselné a zle označené tabuľou pri kríkoch. Policajt polosúhlasne pokrčil ramenami a dovolil podotknúť, že veľa motoristov si to nevšimne.

Poliaci vo všeobecnosti označovaní za dobrých obchodníkov majú hlboké rezervy, nevedia kde na šoféroch najrýchlejšie a najviac zarobiť.