Scoutom naprieč Ruskom
Pre ľudí, ktorí nemali možnosť vidieť veľkú ruskú zem, je návšteva tejto krajiny vstupom do exotického sveta. Najmä keď sa cesta nekončí v Moskve (v meste s hustejšou koncentráciou milionárov na meter štvorcový než vo Švajčiarsku), ale pokračuje ďalej na východ - naprieč Sibírou. Ako jeden z mála slovenských novinárov som sa zúčastnil expedície z Moskvy do Vladivostoku za volantom Škody Octavia Scout. Už samotný fakt, že podujatie neorganizovala materská automobilka ale ruský importér bol prísľubom dobrodružných zážitkov.
Čo je Scout Experience?
Hlavným poslaním expedície bol maratón 10 vozidiel Škoda Octavia Scout krížom cez Rusko s cieľom preveriť schopnosti bežných sériových áut v extrémnych podmienkach. Tie tvorili nielen tamojšie cesty, ktoré sú miestami v havarijnom stave (ako upozorňovali výstražné tabule), ale tiež tempo akým sa išlo a palivo nízkej kvality. Každá podobná aktivita má však aj obchodné pozadie a tou bola snaha zvýšiť popularitu značky Škoda v ázijských častiach krajiny. Na programe boli preto zastávky u každého väčšieho dílera v regiónoch a stretnutia s miestnymi novinármi.
Trasa merajúca 9.848 km mala 17 etáp (najkratšia 401 km, najdlhšia 1059 km) a organizátori ju rozdelili na 4 časti, pričom každú absolvovala iná skupina novinárov. Samozrejme s výnimkou niekoľkých ruských médií, ktoré odjazdili celú trasu od prvého do posledného kilometra. Počas 17 dní si tak štafetu odovzdali novinárske posádky z 8 krajín. Tie prešli cez 11 časových pásiem a vyskúšali všetky druhy ciest – od asfaltových v Moskve a okolí až po poľné aj kamenisté úseky na Sibíri a ďalekom východe Ruskej federácie. Trojčlennej slovenskej posádke sa ušiel na prvý pohľad zdanlivo nudný úsek z Čeljabinska do Novosibirska. Ale naozaj iba na prvý pohľad...
Kapitola prvá: Príchod
Pri vjazde do Ruska musíte držať niekoľkých zásad. Obaliť si nervy trpezlivosťou, nikoho nenahnevať (inak sa začnú otvárať puzdrá na opasku) a nedebatovať s políciou. Skončiť v rukách štátnych inštitúcií sa všeobecne neodporúča, pritom je jedno, či ide o políciu alebo zdravotníctvo.
S prvou zásadou sme boli konfrontovaní hneď po prílete do Moskvy. Ak totiž chcete pokračovať ďalej vnútroštátnym letom, musíte sa dostať z terminálu 2 (medzinárodné lety) na terminál 1 (vnútroštátne lety), ktorý je na druhom konci letiska. V praxi to znamená prejsť dlhým úzkym koridorom pozdĺž celej haly oddelenej sklenenou stenou a zbehnúť dolu schodmi do chodbičky, kde sa potom čaká, kým niekto príde, otvorí dvere a nasadí vás do autobusu, ktorý vás dopraví na terminál 1. Pritom ale nemáte šancu zistiť jeho cestovný poriadok a či stihnete ďalšie lietadlo visí teda vo hviezdach. V chodbičke pod schodmi pripomínajúcej miesto na odloženie upratovacích potrieb vám totiž nikto nič 
nepovie a o informačných tabuliach môžete len snívať.
Niektoré stavbárske práce vykonávali aj ženy.
Po hodine čakania, teda 25 minút pred odletom nášho lietadla, nervozita rapídne stúpala. Pasažieri čakajúci na transport pribúdali, ale autobus nikde. Nakoniec sme sa ho predsa dočkali. Asi po 15 minútach jazdy sme vystúpili pred vytúženým terminálom1 a uháňali dnu, aby nám neušiel spoj. Nakoniec sa nebolo kam ponáhľať, pretože lietadlo meškalo 3 hodiny. S kupónmi na 11 euro za meškanie sme sa teda pobrali do bufetu s príjemnou predstavou, ako si za utŕženú sumu budeme najbližšie 3 hodiny užívať. Úsmev nás však ihneď prešiel. Za spomínanú čiastku sme si mohli kúpiť akurát tak kúsok vianočky s plátkom lososa (to jediné sme po vizuálnej kontrole mali odvahu jesť) a ľadový čaj. 
Bol to najdrahší kúsok vianočky v našom živote - stál 150 Sk! Mimochodom bez rubľov alebo kreditky ste na termináli 1 úplne bezmocní, pretože eurá ani doláre vám tam nik nezamení.
Náš sprievodca po Čljabinsku najradšej parkoval pred policajnou stanicou a miestnym sídlom KGB, kde bola vraj najmenšia šanca, že auto ukradnú.
Ďalším špecifikom Ruska sú nespočetné kontroly. V snahe predísť krádežiam kontrolujú pasažierov pri vyzdvihovaní batožiny, či si berú presne ten kus, od ktorého lístoček držia v ruke. Pri výjazde z parkovísk pred letiskom a pred nákupnými centrami strážna služba zase pozerá papiere od auta a kým vám v banke vymenia eurá alebo doláre za ruble, každú bankovku skontrolujú niekoľkokrát. Pritom pokrčené alebo jemne poškodené bankovky väčšinou vôbec neberú. Len nové, krásne rovné.
Po prílete do Čeľjabinska nás na letisku čakal zamestnanec miestneho dílera Škody. Vzal nás do hotela a zároveň sa ponúkol, že kým nedorazí konvoj 10 áut Octavia Scout, dva dni nás povodí po meste. Úlohy sprievodcu sa Saša zhostil priam bravúrne. Sotva sme sadli do auta, už nám rozprával o histórii mesta a ukazoval okolité fabriky, niekdajšiu pýchu sovietskeho priemyslu. Vyrábali sa tu plechy, traktory, tanky ale dnes stojí väčšina týchto fabrík na pokraji 
krachu. Kov cítiť doslova vo vzduchu, pomníkov s traktormi, tankami alebo kaťušometom vidno na každom kroku. Dokonca aj na detskom ihrisku.
V Čeljabinsku sa popri traktoroch vyrábali aj tanky, ktoré sú dnes súčasťou viacerých pomníkov. Jeden dokonca pripomína priemyselnú históriu mesta na detskom ihrisku.
Keď to všetko vidíme, dýchame a počúvame Sašu, vôbec nechápeme, čo robí človek s nemeckým pasom v tomto meste. Jeho starí rodičia boli Nemci, ktorí po druhej svetovej vojne ostali v Rusku (celkom ich tam boli asi 2 milióny). Domov sa vrátili až po páde režimu. Keď sme sa ho opýtali, čo ho v Rusku drží aj napriek nemeckému občianstvu, vlastenecky odpovedal: „Manželka a moja hrdosť mi nedovolia odísť." Asi po hodine jazdy a prvom zahrievacom výklade zastavujeme pred Gastinicou Planeta. Pri pohľade na ošarpanú budovu pripomínajúcu bytovku zo 
70. rokov zažívame prvý kultúrny šok. Neveriac, že tu máme stráviť prvú noc, vstúpime. Našťastie nie všetko je také zlé ako na prvý pohľad vyzerá. Strážený vchod, hotelová recepcia a tri kompletne prerobené poschodia s izbami na slušnej úrovni predsa len boli ďaleko od toho, čo sme po prvom vzhliadnutí fasády čakali.
Slovenská skupina sa pripojila k expedícii v Čeljabinsku.
Po dvojdňovom putovaní po okolitých pomníkoch miestnemu priemyslu, počas ktorého nás Saša zaviedol aj do múzea práce (teda fabriky na výrobu traktorov a tankov) dorazil konvoj Octavii Scout. Bol najvyšší čas zodvihnúť kotvy, pretože už sme nadobudli pocit, akoby sa polícia o nás začala priveľmi zaujímať. Vždy keď sme sa prišli najesť do reštaurácie na pešej zóne kde sme jedávali, objavilo sa tam policajné auto, ktoré oproti terase stálo kým sme neodišli. Dokonca si nás z auta aj fotili. Mali sme tiež dojem, že nám odpočúvajú mobilné telefóny. Pri každom telefónnom hovore domov sme sa najprv dvakrát dovolali nejakému Rusovi a až na tretí raz sa nám podarilo spojiť. Turistov tu asi často nevidieť a už vôbec nie s kamerou a fotoaparátmi, ktoré vzbudzovali priveľmi veľkú pozornosť.
Príchodu konvoja sme sa dočkali asi s trojhodinovým meškaním, ktoré sme využili na mentálnu dezinfekciu vódečkou (vodka).
Na cestách stretnete nielen kus automovilovej histórie, ale aj vzorku miestnej fauny
To je jeden zo spôsobov, ako vnímať túto krajinu krajšie a rýchlejšie sa aklimatizovať. Pri večeri sme si s českými kolegami, ktorí absolvovali prvú časť trasy, vymenili pár dojmov. Upozornili nás, že tempo jazdy je občas dosť vysoké v snahe dohnať časový sklz vznikajúci pri návštevách miestnych dílerov. Poradili, aký systém jazdenia v kolóne vyžadujú organizátori, ako treba komunikovať cez vysielačku, čo si môžeme dovoliť počas jazdy a čo nie. Odporučili nám kúpiť si čokoládu a minerálky, lebo kvôli časovému sklzu, ktorý miestami narástol až na 5 hodín, občas vynechali obed a po neskorom príchode do hotela ich párkrát nečakala ani večera. Tak väčšinu dňa žili na 
snickersoch a minerálke. Hneď ráno sme preto utekali do obchodu nakúpiť nejaké zásoby. Lenže mali sme smolu, všetky potraviny v okolí otvárali až o deviatej, kedy sme už mali sedieť v aute. Museli sme sa teda uspokojiť s ponukou hotelovej reštaurácie, či skôr bufetu.
Spomienky na časy spred revolúcie stretnete dosť často.
Kapitola druhá: Adrenalínová jazda
Z 10 áut sa nám ušla Octavia s poradovým číslom 6, prvé zo štyroch áut určených pre zahraničných novinárov. Všetky vozidlá boli veľmi dobre vybavené. Okrem povinnej výbavy sme nafasovali dve nabíjačky na vysielačku (jednu do auta a druhú do klasickej elektrickej siete), sprej proti komárom, vlhké hygienické servítky, niekoľko kotúčov toaletného papiera, handričky na utieranie okien, vrecká na smeti (aby to po troch dňoch nevyzeralo v aute ako na skládke odpadu), vodu do ostrekovačov, rezervný motorový olej a po jednotlivých autách bolo rozdelené aj základné servisné náradie.
Štyri zákruty
Pôvodne sme si mysleli, že na nekonečných rovinách krížom cez Sibír, kde na 2000 km prejdete cez štyri zákruty a aj v jednej z nich sa vykotila cisterna, bude riadna nuda a hlavným problémom bude nezaspať za volantom. Realita však bola úplne iná. Napriek tomu, že naša časť trasy viedla výhradne po asfaltových cestách, povrch sa menil každých 20 až 50 km - od nového a hladkého asfaltu v okolí veľkomiest, cez betónky až po totálne rozbité cesty pripomínajúce tankodrom, kde sme mohli v diere nechať aj pol auta. Keď sa k tomu pridalo pomerne vysoké tempo (bežne sa jazdilo rýchlosťou 120 až 140 km/h, miestami aj do 180 km/h) a predbiehanie kamiónov, ktoré boli často nasekané za sebou tak, že sa medzi ne dalo len veľmi ťažko zaradiť a na nerovnom povrchu im prívesy občas nekontrolovateľne odskakovali do jednej aj druhej strany, o zábavu a adrenalín sme mali postarané.
Ostrá jazda
Vedenie vozidla si vyžadovalo plnú koncentráciu, až človek občas nestíhal vnímať ani okolie. To sa vlastne ani veľmi nemenilo. Väčšinou sa široké pláne lesov striedali s lúkami, poliami a močiarmi. Keďže všade naokolo bola samá rovina, dovideli sme do vzdialenosti niekoľkých kilometrov a mohli pozorovať, z ktorej strany príde dážď, či kde sa objaví dúha. Čím viac sme sa presúvali na východ, protiidúcich áut ubúdalo a prišli aj chvíle, kedy sme nestretli takmer žiadne. Len babky a dedkov pri ceste, ktorí museli prejsť niekoľko kilometrov peši alebo na konskom voze zo svojej zemľanky na hlavnú cestu, aby mohli ponúkať lesné plody, sušené ryby alebo hríby. Prekvapilo nás, že hoci medzi veľkými mestami, ktoré ležia od seba niekedy 500 až 600 km, nie je až na pár dedín vzdialených od hlavnej cesty vôbec nič, sme pomerne pravidelne stretávali policajné kontroly merajúce rýchlosť. Ešte viac nás ale udivilo, že šéf našej výpravy Maxim nás na políciu vedel upozorniť niekoľko kilometrov dopredu.
Ruské rádiá
Informačný servis z rádia totiž fungoval len v blízkosti veľkých miest, kde sa dalo chytiť niekoľko staníc. Na spomínaných úsekoch, kde nič nebolo, často vypadával telefónny signál a hrala sotva jedna miestna rozhlasová stanica ľudového typu sa k týmto informáciám ale nemal ako dostať. Keď sme sa ho opýtali odkiaľ to vie, s úsmevom nám odpovedal, že to má na mape. V každom prípade vďaka jeho informátorovi sme sa problémom s políciou úplne 
vyhli, čo sa o skupine pred nami absolvujúcej prvú časť trasy z Moskvy do Čeljabinska, povedať nedá. Niekoľkokrát ich zastavili, ale stálo ich to len pár čiapok a tričiek.
Táto fotografia stála organizátorov dve čapice. Pozornosť miestnym policajtom.
Mimochodom drobné úplatky na ruskú políciu platia všade. Vlastne sami policajti ich vyžadujú. Pekný príklad máme z Omska. Išli sme sa odfotiť s autami na námestie pred veľkú katedrálu. Kým sme parkovali, podišiel k Maximovi policajt a začal mu rázne vysvetľovať, že tu nemôžeme stáť, pretože o chvíľu príde miestny najvyšší predstavený ich cirkvi, ktorý tu má slúžiť svätú omšu. Maxim ho pozdravil a súčasne mu dal do ruky dve čapice. V tom momente policajt bez akejkoľvek zmeny intonácie dopovedal vetu slovami: „vitajte v Omsku, hlavnom meste Sibíri a cíťte sa tu dobre". Keby sme to nevideli a nepočuli na vlastné oči a uši, neuveríme. Evidentne mu išlo o to, aby niečo z nás vymámil. Pri odchode z 
námestia kvôli nám dokonca spolu s kolegom stopli dopravu, aby sme sa mohli otočiť a pokračovať v jazde.
Ruské cesty sú veľmi dobre značené, nielen smerovými tabuľami, ale aj pokiaľ ide o kilometrové údaje.
Získať zábery z jazdy bolo spočiatku dosť náročné. Kolóna Octavii zastavovala len v prípade nevyhnutných ľudských potrieb, tankovania alebo pri stretnutí s regionálnymi novinármi. Neskôr sa vyčlenili dve autá s kameramanmi a fotografmi, ktoré si vždy nabiehali.
Ako sme spomínali, povrch je rôzny, ale zjazdný. Asi najlepší úsek, ktorý meral 250 km, sme absolvovali posledný deň z Omska do Novosibirska, kde kvôli tomu, že nebolo čo riešiť, mali šoféri problém nezaspať. Naopak najväčšie kopance dostala Octavia za Jekaterinburgom, na ktorý máme najšťavnatejšie spomienky. Keď končila povinná tlačovka s malou šou pre okoloidúcich, bolo asi 19 hodín a čakalo nás ešte vyše 400 km do cieľa etapy. V tej chvíli sme ešte považovali 
za nemožné, aby sme to do polnoci stihli. To sme ale netušili, aká adrenalínová jazda nás ešte čaká. Nasadli sme do áut a v sprievode policajnej Lady Samara sme vyrazili do zapchatých ulíc Jekaterinburgu.
Typický vidiecky dom v Rusku.
Tragicky poddimenzovaná infraštruktúra mestských komunikácií spôsobuje v čase hlavnej špičky doslova katastrofálnu dopravnú situáciu, v ktorej sme sa sledujúc policajné auto predierali mestom ako v scéne z akčného filmu. Policajti rozrážali cestu a my sme sa valili za nimi a snažili sa udržať čo najmenšie odstupy. Využívali sme pritom každý voľný centimeter ulice, no neraz aj električkové koľaje či chodníky. Vypočítaví miestni šoféri sa samozrejme snažili občas vopchať medzi nás a priživiť sa. Vďaka vodičovi mäkšej povahy v aute číslo 5, ktorý zrejme nepochopil, že ideme v kolóne a sem-tam niekomu dal prednosť, sa im to nakoniec podarilo a kolónu sme začali strácať z dohľadu. Aby sme dohnali stratu, museli sme pristúpiť k agresívnejšej taktike. Vyklonili sme sa poza číslo 5 aby sme boli spolu širší a trúbením, svietením i gestami sme sa snažili vytvoriť si koridor na voľný prejazd. 
Okrem kľučkovania medzi autami v rýchlosti 140 až 160 km/h (to sme už boli na diaľničnej výpadovke z mesta) nám riadne dvíhal adrenalín aj neuveriteľne rozbitý povrch miestnych ciest. Octaviu pritom nadhadzovalo až tak, že veľa nechýbalo a skákali by sme. Keď sme dohonili kolónu, policajti z nasadeného tempa neuberali. Evidentne si túto rely jazdu užívali. Približne 100 km za mestom im organizátori dotankovali nádrž a potom sa vrátili späť. Vďaka ich pomoci sme ušetrili minimálne 4 hodiny, ktoré by sme inak strávili v zápchach. Zároveň sme nadobudli tri nové dôležité poznatky: Vyskúšali sme si ako asi vyzerá jazda vo vládnej kolóne. Dôkladne sme preverili podvozok Octavie Scout, ktorý si počínal naozaj bravúrne a dokázal vodiča podržať aj v hraničných situáciách a na vlastnej koži sme sa presvedčili ako rýchlo dokáže ísť Lada Samara. Do Ťumenu, cieľa tejto etapy, sme nakoniec dorazili bez nehody a pred polnocou, ako bolo v pláne. Rovnako bez problémov sme zvládli aj celú našu časť trasy, čo sme radi, lebo občas sa išlo skutočne na hrane.
Kapitola tretia: Prudko rastúci ruský trh
Paradoxom je, že Rusko ako jedna z ropných veľmocí, má veľké problémy s kvalitou paliva. Asi to bude tým, že časť Rusov bohatne na ťažbe ropy a iná na obchode s palivami a ich pančovaní. Takže v Rusku stretnete len veľmi málo vozidiel s naftovým motorom. Problémy sú však aj s benzínom, hoci ten dosahuje všeobecne vyššiu kvalitu než nafta. Preto sa nedivím, že Rusi dodnes nielen vyrábajú, ale stále aj v hojnom počte kupujú Samary a staré žiguliaky (Lada 2107) schopné jazdiť na palivo akejkoľvek kvality. Za prvých 6 mesiacov síce produkcia najväčšieho ruského výrobcu automobilov spoločnosti Avto Vaz klesla o 3,6 % z 362.581 na 349.466 a odbyt až o 10,3 % z 372.215 na 333.876 
vozidiel, súčasne však vzrástol export fabriky o 3,5% na 48.876 kusov. Hlavnými odberateľskými trhmi okrem Ruska sú bývalé sovietske republiky, Irán a Egypt. Zdá sa teda, že kým po minulé roky Avto Vaz na ruskom trhu jasne dominoval a vyrábal viac ako všetky zahraniční producenti pôsobiaci v Rusku dokopy, tento rok by sa karta mala obrátiť.
V Rusku už vyrába autá niekoľko významných svetových značiek - Chevrolet, Ford, Toyota, Nissan, Renault, Hyundai a ďalší sa tam na výrobu buď pripravujú (Škoda) alebo sa o toto teritórium veľmi vážne zaujímajú. Ruský trh má obrovský potenciál a každý výrobca si to veľmi dobre uvedomuje. Len pre ilustráciu: za prvý polrok 2007 vzrástol podiel zahraničných značiek na ruskom trhu až o 54 % (+ 141.931). Celkový predaj vozidiel tam pritom narástol o vyše 70 % (+293.315). Medzi zahraničnými značkami si najlepšie počínajú Ford (81.782), Toyota (72.331), Chevrolet (61.964), Hyudai 53.885 ), Nissan (52.053) a Renault ( 45.169). Škode patrí s počtom 13.035 predaných kusov 16. priečka hneď za Volkswagenom (údajne pre nedostatok áut). Po otvorení fabriky v Rusku sa však očakáva, že podobne ako všetci miestni producenti aj česká automobilka si výrazne polepší. Najpredávanejšie modely sú väčšinou tie, ktoré sa v Rusku aj vyrábajú. S veľkým náskokom vedie Ford Focus ( 46.173), druhý je Renault Logan (31.031), tretí Chevrolet Lanos (26.439), štvrtá Toyota Corolla (22.584) a piaty Daewoo Nexia (22.380). Najžiadanejšou biznis limuzínou je Toyota Camry, medzi luxusnými sedanmi kraľuje Mercedes-Benz triedy S.
Japonské autá majú v Rusku obrovský trhový podiel. A to nielen nové, predané prostredníctvom oficiánych distribútorov, ale hlavne jazdené, dovezené priamo z Japonska. Čím ďalej na východ, tým častejšie sme stretávali autá s pravostranným riadením aké sme v Európe v živote nevideli.
Lídrom prémiového segmentu je ale Volvo pred Audi, Mercedesom, Lexusom a BMW. Japonci majú všeobecne obrovský podiel na ruskom trhu. Okrem nových vozidiel predaných prostredníctvom oficiálnych zastúpení tu stretnete množstvo individuálne dovezených áut s pravostranným riadením priamo z Japonska, ktoré inde v Európe nemáte šancu vidieť. Čím ďalej na východ, tým viac ich pribúda. Novým trendom je tiež obrovský boom v dovoze čínskych automobilov, ktorý medziročne (za prvý polrok) vzrástol o 480 % na 38.60 vozidiel. Rusko sa tak stalo s podielom 16 % najväčším odberateľom áut z Číny. Okrem pravostranného riadenia patria medzi lokálne špecifiká autá jazdiace bez ŠPZ (teda pravdepodobne kradnuté) a čierne fólie, dokonca aj na čelných oknách, aby nebolo vidieť ani šoféra so spolujazdcom.
Nekvalitné palivo
Sieť čerpacích staníc majú relatívne rozvinutú. Kvôli zlej kvalite palív sme síce tankovali výhradne na čerpadlách renomovaných firiem, ktoré sú vraj aspoň nejakou zárukou, že moderný motor ich palivo dokáže stráviť, no nemali sme z čerpania stres a mohli sme si vyberať, kde zastaneme. Na celej našej trase sme však narazili len na jedinú čerpaciu stanicu s malým obchodíkom voľne prístupným pre motoristov. Miestnosti s pokladňou na všetkých ostatných pumpách boli z bezpečnostných dôvodov pre verejnosť neprístupné a palivo sa platilo vždy dopredu. Podotýkam však, že ani raz sme netankovali v meste, ale väčšinou na predmestiach alebo pri cestách mimo veľkých miest, takže neviem objektívne povedať, ako vyzerajú pumpy vo veľkomestách. Ponuka palív pozostáva z benzínov oktánového čísla 80, 91 (alebo 92), 95 (alebo 96) a nafty. Benzín vyššieho oktánového čísla ako 95 dostanete len na vybraných čerpačkách veľkomiest. V čase našej návštevy stál 1 l benzínu v prepočte 19,30 Sk (natural 95) a nafty 17 Sk, čiže bol o vyše polovicu lacnejší ako u nás.
Posádky prešli v priebehu 17 dní 11 časových pásiem aj hranicu medzi Áziou a Európou.
Kapitola záverečná: Škoda Octavia Scout v hlavnej úlohe
Asi nemá význam sa tváriť, že za touto dobrodružnou cestou nebol jasný marketingový zámer prezentovať, čo vydrží nová Škoda Octavia Scout v praxi. Rozdiel však je o tom čítať a prežiť to na vlastnej koži. Počas troch dní strávených za volantom Scouta nebol priestor ani čas na pardony, či riešenie akýchkoľvek závažnejších technických problémov. Vzhľadom na množstvo kilometrov a nabitý časový harmonogram nič podobné neprichádzalo do úvahy. Celý maratón 
bol teda o reálnej výdrži techniky a schopnostiach vodičov, pretože aj od nich do veľkej miery záviselo, či dôjde do cieľa všetkých 10 vozidiel. Ako celá akcia dopadla ešte nevieme, pretože len nedávno dorazili Octavie do cieľa vo Vladivostoku. Počas našej účasti na maratóne však zvládali nástrahy ruských ciest bezchybne. Napriek tomu, že nápravy pravidelne dostávali poriadne rany - a to aj v pomerne vysokých rýchlostiach - tlmiče, ramená a stabilizátory nenaznačovali žiadne poškodenia. Na podvozku nič nebúchalo, dokonca aj geometria sa nám zdala byť neporušená. Problémy sme mali len s kamienkami, ktoré sa dostávali do zadných bŕzd a potom strašne pískali. Keď sa odstránili, všetko bolo v poriadku. 
Príjemný dojem v nás zanechalo pruženie. Jazda s Octaviou Scout po rozbitých ruských cestách bola nad očakávanie komfortná. Ani po troch dňoch neustáleho natriasania od nerovností nás nebolel zadok ani chrbát, čo je vizitka tlmičov a sedadiel hovoriaca sama za seba. Nenaplnili sa ani obavy o motor. Nie je tajomstvom, že výrobca odporúča všetky motory FSI „kŕmiť" benzínom s oktánovým číslom 98, inak negarantuje výkonové ani iné oficiálne prezentované parametre. Naše vozidlá sa nielenže museli uspokojiť s oktánovým číslom 95, ale aj s nižšou kvalitou benzínu, no zvládli to na jednotku. Mierny útlm vo výkone sme síce postrehli, ale v spotrebe sme dokonca o 0,4 l/100 km tromfli fabrický údaj. Výrobca udáva kombinovanú spotrebu 8,7 l/100 km, my sme pri priemernej rýchlosti 80-90 km/h dosiahli palivovú spotrebu 8,3 l/100 km.
