Ako ste sa dostali k rely?
Katka: Začínala som v jedenástich na motokárach. Najskôr začala jazdiť rely sestra a potrebovala spolujazdca. Potom som si to za volantom skúsila sama, ale skončila som ako spolujazdec. Tatko je veľký fanúšik, máme to v krvi. Vyrástla som v tom prostredí, a preto nebolo prekvapením, že som do toho išla.
Zuzka: K rely som mala veľmi blízko, aktívne som sa s otcom zúčastňovala na rely od 1997. Viedol ma k tomuto športu. Nemal syna a chcel svoje skúsenosti niekomu odovzdať.
Gabika: Od malička som sa s rodičmi motala okolo rôznych súťaží ako autokros, motorky a samozrejme rely. Pamätám si svoju prvú rely, bolo to na Barunke. Potom som začala robiť časomerača a čím som bola bližšie k autám, tým ma to viac lákalo. V rodine nikto nejazdil, hoci to bol otcov sen. Mňa nikdy nenútil ani neprehováral, bolo to moje rozhodnutie.
Klaudia: Otec dlhé roky pôsobil ako organizátor a riaditeľ Rely Tatry. Je automechanik, takže od malička som bola pod autami. Nakoľko som bola tretia dcéra a otec chcel chlapca, ja mu ho vynahrádzam.
Pamätáte si svoju prvú rely?
Katka: Išli sme v Košiciach so sestrou ako ženská posádka, a hoci sme vtedy nedošli z technických príčin, mala som z toho obrovský zážitok. Na začiatku to bol pre mňa veľký šok, ale postupne som sa do toho dostala.
Zuzka: Igor Drotár zavolal otcovi, že Rasťo Chvála (pozn. red. - redaktor denníka SME) hľadá spolujazdca a Igor ma odporučil. Slovo dalo slovo a stretli sme sa na tréningu pred Košicami, čiže moje prvé preteky boli na domácej pôde. Prvý okruh som ani nedýchala, ešte sa len vyvíjala vzájomná dôvera. Prelomilo sa to na poslednom tréningovom prejazde, kde bola tma a hmla.
Gabika: Svoju prvú rely som išla s kamarátom Rasťom Ivankom, ktorý akurát postavil svoje súťažné auto Škodu 1000 do triedy historikov. Oslovil ma a ja som bez váhania išla do toho. Zviezli sme sa spolu a vedela som, že toto chcem.
Klaudia: Začala som súťažiť pred piatimi sezónami. Prvá rely bola vo Vranove, išla som s Gabim Molnárom na A5-kovom Favorite. Do cieľa sme nedošli, prešli sme len dve rýchlostky, lebo sa nám rozsypala prevodovka.
Čo je hlavný prínos ženy na mieste spolujazdca?
Katka: Ženy sú zodpovedné. Práve tá zodpovednosť ma priťahuje. Cítim sa ako šéf, hlava auta, lebo šofér musí prijímať moje informácie, sledujem časy, itinerár, rozpisy, musím byť presná.
Zuzka: Zodpovednosť. Keďže nemám strach a som veľmi tvrdohlavá, všetko, do čoho sa pustím, sa chcem naučiť čo najlepšie.
Gabika: Dôslednosť a presnosť.
Klaudia: V našom tíme je to tak, že Paľo nechce ísť s chlapom. V tíme je veľká pohoda, lebo sa vzájomne dopĺňame. Všeobecne, muži sa cítia so ženami bezpečne.
Ako na vás pôsobia krízové situácie, ako ich riešite?
Katka: Mám jazdca, ktorý je veľmi pokojný, teda ak urobím nejakú chybu, spoločne ju napravíme, ale nevnímam to nejako tragicky. Zažila som jeden rok, keď sme mali viac krízových situácií, ani sme nedošli preteky do cieľa a postupne som už z toho bola nervózna. Nateraz som absolútne pokojná, mám skúseného jazdca, ktorý mi presne povie, čo a ako sa bude riešiť a ja ho poslúchnem.
Zuzka: Počkám, ako z nej jazdec vyjde a keď vidím, že to zvládol, pokračujem ďalej. Neriešim to, čakám, ako to dopadne - buď z toho vyjdeme, alebo z toho bude rana.
Gabika: Kritické situácie v aute nevidím, skôr ich cítim z toho, ako sa správa auto, alebo podľa vodiča. Vtedy sa snažím myslieť na to, že to zvládneme. Medzi jazdcom a spolujazdcom je najdôležitejší vzťah, aby to fungovalo v každej situácii. A hlavne podávať informácie včas.
Klaudia: Pištím a kričím, čo má spolujazdec urobiť. Ale situáciu riešime spoločne. Záleží na tom, kto sa viac a skôr zľakne. Najväčšia kríza je, keď ma Paľo drží za stehno. Vtedy už viem, že je zle.
Máte strach?
Katka: Strach už počas pretekania neriešim, lebo na to nie je čas. Mimo pretekov sa občas zamyslím nad situáciami, ktoré sme zažili a čo sa nám mohlo stať a vtedy si kladiem otázku, že čo to vlastne robím. Keby som mala strach, tak do toho auta nesadnem.
Zuzka: Strach nemám. Možno v civilnom živote v cudzom aute s človekom, ktorého nepoznám a neviem, ako jazdí. Je rozdiel ísť po civilnej trati a po uzavretej, kde nikto oproti nevyjde.
Gabika: V Egri (pozn. red. - kde zažili so šoférom haváriu) to bola taká rýchlosť, že som si to nestihla ani uvedomiť. Až keď auto zastalo a vybrali nás z neho, som si uvedomila, že sa niečo stalo. Určite som sa zľakla, ale najdôležitejšie bolo zistiť, či sme v poriadku a či sú v poriadku všetci okolo. Psychicky som sa s tým vyrovnala a najradšej by som si do auta hneď znova sadla.
Klaudia: V rely sme zažili veľkú haváriu v Snine, rozbili sme auto cez strechu. Išla som na Forde s Janom Liptákom, začalo pršať a dostali sme šmyk, vyleteli, kotúľali sa cez strechu. Bola to škaredá havária. Bála som sa, ale povedali mi, že ak nesadnem do auta hneď, tak už nikdy. Mám veľký rešpekt pred mokrom, keď prší, mám strach.
Ako by ste sa zachovali, keby vám partner chcel zakázať jazdiť rely?
Katka: Poslala by som ho svojou cestou. Teraz mám vzťah a môj priateľ bol milo prekvapený, že mám práve také pre ženu neobyčajné hobby.
Zuzka: Nikdy by som si rely nedala zakázať. Bol to môj sen od malička, keďže som s rely vyrastala. Žiadny chlap mi za to nestojí, aby som tento svoj sen kvôli nemu opustila.
Gabika: Mám sedemročný vzťah, priateľ ma od začiatku podporuje, neskôr začal pracovať ako mechanik v tíme, za ktorý jazdím. Po havárii v Egri nastúpil strach a presviedčal ma, aby som skončila, ale po dlhých diskusiách sme prišli na to, že sa to skrátka nedá.
Klaudia: Priateľ sa mi pokúsil zakázať jazdiť rely, ale sa mu to nepodarilo. Raz sa bol pozrieť a keď videl, aké to je, rozhodol sa, že už ani nepríde.
Aký máte názor na zavedenie päťdesiatky v obci a na celoročné svietenie počas dňa?
Katka: Neprekáža mi. Myslím si, že takáto rýchlosť je fajn pre ľudí, ktorí v obciach žijú. Menej ich to ohrozuje. Svietenie schvaľujem a automaticky svietim vždy, keď idem autom.
Zuzka: Schvaľujem päťdesiat. Ak to už zvládli v Čechách, azda sa upokojíme aj my. Svietenie uznávam, automaticky svietim vždy.
Gabika: Päťdesiatka v obci mi neprekáža, lebo osobne mám strach z toho, že mi môže do cesty niekto vbehnúť. Celodenné svietenie schvaľujem, sama svietim celoročne, pretože som presvedčená, že lepšie vidím autá oproti a samozrejme, sama som lepšie videná.
Klaudia: Nesúhlasím s päťdesiatkou v obci, nevidím v tom rozdiel oproti šesťdesiatke. S celoročným svietením súhlasím, sama to robím.
Aké sú vaše ciele v rely?
Katka: Do budúcnosti nemáme vyhliadky na súťaže mimo Slovenska, hoci uvažujeme o Čechách. Mám na sebe stále čo vylepšovať, takže by mi neprekážalo, keby sme zatiaľ nejazdili inde, len na Slovensku.
Zuzka: Túžim ísť na majstrovstvá sveta, aspoň jedny preteky, zažiť si atmosféru. Hociktorý pretekár by povedal, že tam chce ísť aspoň raz, zažiť atmosféru veľkých pretekov, hoci by skončil aj posledný.
Gabika: Samozrejme, chcela by som jazdiť majstrovstvá sveta, ale nevidím to reálne. Už pár rokov jazdíme majstrovstvá v Čechách, v rámci toho jazdíme aj v Rakúsku. Nikdy som si nemyslela, že by som vôbec mohla jazdiť mimo Slovenska, takže som vďačná, že sa mi to už podarilo.
Klaudia: Nemám žiadne špeciálne ciele, len chcem dojazdiť sezónu a potom by som sa chcela venovať mamičkovským povinnostiam. Plánujem mať dieťatko.
Katarína Leskovská 23 rokov, slobodná pracuje v advokátskej kancelárii študuje sociálnu a mediálnu komunikáciu v Prahe 25 štartov v rely jazdec: Miro Krupko najväčší úspech: 3. miesto na Rallye Matador Tatry 2007 |  |
Gabriela Szenderáková 26 rokov, slobodná pracuje v obchode so zvieratami okrem toho študuje sociálnu prácu 61 štartov v rely Jazdec: Ivan Kapušanský najväčší úspech: majstri ČR v triede 2006
|  |
| Klaudia Proschingerová 33 rokov, slobodná učiteľka telesnej výchovy 22 štartov v rely Jazdec: Pavol Nagy najväčší úspech: 1. miesto v triede na Rallye IVECO Rožňava |  |
Zuzana Lieskovcová 26 rokov, slobodná pracuje v hoteli vo Vysokých Tatrách študuje cestovný ruch 3 štarty v rely jazdec: Rasťo Chvála najväčší úspech: 2. miesto v triede na Rallye Eger 2008 |  |
