Ostré zákruty, do ktorých nevidieť bývajú nebezpečné. V lete to môže byť posledné auto stojacej kolóny dovolenkárov alebo pokazený kamión. Vodič na bežnej ceste nemá toľko informácií ako pilot rely, preto musí ísť pomalšie.
V najťažšej rýchlostnej skúške na rely Košice vchádzame do zákruty, kde je viac blata ako asfaltu. Hlas spolujazdkyne v slúchadlách prilby napovedá, že to bude šmykľavá ľavá šesť. Ešte naliehavejším hlasom pridáva „Bacha niekto tam je, spomaľ!“ Vďaka mávaniu traťového komisára sa tesne vyhneme havarovanému autu. Menej šťastia mal vodič auta, ktorý na Makarskej riviére vošiel do ostrej zákruty, kde stálo posledné auto stojacej kolóny dovolenkárov. Rozbil svoje, aj iné autá.
Na istotu
Automobiloví pretekári v rely vchádzajú do zákrut rýchlo iba preto, že z rozpisu od spolujazdca vedia, aký bude mať zákruta polomer, povrch a nástrahy. Okrem toho sú na trati komisári, ktorí v prípade náhlej prekážky auto vopred zastavia alebo spomalia. Indikátorom možného problému sú diváci. Toto všetko v bežnej premávke chýba.
Potrebná rezerva
Neraz sa rútime do zákrut bez ohľadu na to, že nevieme čo môžu ukrývať. Podľa vyhlášky by mal vodič zákrutu prechádzať takou rýchlosťou, že dokáže bezpečne zastaviť na vzdialenosť akú vidí. Cesta, po ktorej denne šoférujeme, nabáda k rýchlemu prejazdu zákrut, pritom brzdná dráha je podstatne dlhšia ako viditeľná vzdialenosť. Rýchlejší prejazd si môžeme dovoliť iba v zákrutách, ktoré vidieť od začiatku po koniec. Čím vyššia je rýchlosť, tým väčšia musí byť rezerva. Menej riskuje šofér na Šturci, ktorý si chce v šesťdesiatke užiť športovú jazdu ako flegmatik pod Strečnom, ktorý vchádza na firemnej Octavi 120 kilometrovou rýchlosťou do zákruty s telefónom pri uchu.
Epilóg
Najlepšie sa vyhneme problémom s náhlou prekážkou pomalším vjazdom do zákruty, ako sa na prvý pohľad zdá. Najmä v neznámom prostredí. Náhle nebezpečenstvo je pravdepodobnejšie v dopravnej špičke, v okolí dovolenkových destinácií, na hlavných ťahoch a po prietrži mračien.
