reklama
.
Cesta prebiehala celkom fajn. Hneď pár metrov za SK-HU hranicami som zistil, že už nie sme v Európe. Pýtal som sa na cestu mladých ľudí slovensky aj anglicky no odpoveďou mi bolo stále len nemtudom. Prvý väčší šok som zažil až v Chorvátskom meste Knin na čerpacej stanici, keď som zistil, že sa nedá platiť platobnou kartou a hotovosť mi odmietli zobrať, lebo namiesto Chorvátskych kún som im podával Slovinské toliare (oproti kunám mali zanedbateľnú hodnotu), ktoré mi podstrčil šikovný ujo pri vstupe na diaľnicu ako výdavok.
Ďalší problém nastal ešte tej noci, keď som si dal sedadlo šoféra do lehátkovej polohy, aby som si trochu oddýchol pred ďalšou cestou. No predstavte si, aké bolo moje zdesenie, keď som zistil zhruba o polnoci, že plastová ovládacia páčka tohto sedadla je prasknutá a mne sa nepodarilo vrátiť sedadlo späť do zvislej polohy. V takomto stave sme sa presunuli späť na tú istú pumpu, kde mi však nevedeli pomôcť. Buď mi nechceli rozumieť, alebo naozaj nemali žiadne náradie. Slováci, ktorých sme tam stretli nám tiež nepomohli - pravdepodobne sa nás báli, keď som im vyklopkával na okienko ich auta v tú neskorú hodinu. Nakoniec nám pomohli bratia Česi, ktorí sa asi nestihli predomnou schovať a požičali nám kombinačky, pomocou ktorých sme sedadlo dostali do použiteľnej polohy.
Dovolenka ubehla v pohode, no naším problémom ešte nebolo konca. Pri ceste späť sme sa dostali do poriadnej zápchy a tak som tŕpol každú chvíľu, kedy nám dojde benzín. Minuli sme zopár čerpačiek, no všetky boli tej istej značky, ako bola tá v Knine. Myslel som si, že na všetkých pumpách tejto značky sa nedá platiť kartou a tak som ich všetky minuli a čakal som na pumpu inej značky. Skúste si predstaviť čo sa asi dialo, keď nám na dialnici za Záhrebom došiel cca o 22:00 benzín. Keď som si už začínal hádzať mašľu a ledva-ledva som sa uhýňal bláznivo trúbiacim okoloidúcim autám, prišla pomoc ako z neba. Zastala za nami nejaká diaľničná hliadka s majákmi a zobrali ma na najbližšiu pumpu. Ako za trest to bola pumpa práve tej značky, ktorej som sa vyhýbal a čuduj sa svete, zaplatil som kartou. Ako poďakovanie dostali naši záchrancovia posledné tri teplé pivá, ktoré sme si viezli ešte z domu.
Nakoniec sa všetko šťastne skončilo a na túto dovolenku len tak skoro nezabudnem. Jedno je isté - najlepšie príbehy píše sám život a tento fakt stál zato.
