primárnych nositeľov energie využívaných v doprave a zvýšenie podielu palív získaných z obnoviteľných zdrojov. Umožňuje sústavne znižovať emisie - aj s ohľadom na skleníkové plyny.
Vodík sa už po niekoľko desaťročí vyrába v priemyselnom množstve, pričom sa využíva ako nositeľ energie alebo reakčný plyn v priemysle a rafinérskych procesoch. Vodík vzniká tiež ako vedľajší produkt chemickej výroby. Na jeho výrobu sú vhodné tiež obnoviteľné zdroje energie. Ročne sa vo svete vyrobí zhruba 45 miliónov ton vodíka. Množstvo v súčasnosti nevyužívaného vodíka vystačí na zásobovanie minimálne milióna vozidiel poháňaných palivovými článkami. Táto kapacita stačí do začiatku skomercionalizovania tejto pohonovej koncepcie na masovom trhu.
Ak sa však má vodík ako alternatívne palivo uplatniť, natankovať automobil poháňaný stlačeným vodíkom musí byť rovnako pohodlné a rýchle, ako natankovať benzín. Skúsenosti s najlepšími čerpacími stanicami, ktoré sa projektu alternatívneho pohonu zúčastnili, ukazujú, že toto kritérium je už splniteľné. Tlakové nádrže vozidiel môžu dotankovať aj ľudia, ktorí sa s vodíkovým stojanom stretnú po prvý raz, pričom túto činnosť zvládnu za menej než tri minúty. Výrobcovia zariadení na natankovanie sú spôsobilí týmto požiadavkám vyhovieť. Zákazníkom musí byť tiež k dispozícii príslušná zásobovacia infraštruktúra. Automobilky preto musia spolu s energetickými podnikmi spolupracovať pri výstavbe sieti čerpacích staníc. Po vybudovaní jednotlivých čerpacích miest na súčasných skúšobných stanovištiach ide najmä o vytvorenie minisietí - clustrov - v skúšobných regiónoch v rokoch 2010 až 2015. Tie bude následne potrebné pozdĺž diaľnic medzi sebou poprepájať. Dôležitá je pritom nielen hustota čerpacích staníc, ale aj technická výkonnosť zariadení. Musia napríklad tankovať vodík pod tlakom 700 barov namiesto doterajších 350 barov, čo umožní realizovať novo vyvinuté dvojnásobné zväčšenie dojazdu. Inými slovami: Technika čerpacích staníc musí vedieť kopírovať zlepšenia vozidiel.
Autor: DaimlerChrysler
