Martinčanka Lucia Klocová dostala koncom minulého roka skvelý mikulášsky darček - nový Nissan Qashqai+2 od firmy Nissan J.M.Martin. Pri príležitosti slávnostného odovzdania vozidla sme jej položili niekoľko otázok. V detstve ste sa venovali loptovým hrám - volejbalu a hádzanej, prečo Vás napokon zlákala bežecká dráha? Loptové hry mi nešli podľa mojich predstáv. Volejbal som len skúšala, viac som sa venovala hádzanej. Najprv ako strelkyňa na bránu, ale góly nie a nie padnúť. Potom som to skúšala ako brankárka, no tiež to nebolo ono. Bola som však rýchla v rozcvičkách, preto mi môj strýko - vtedajší tréner - odporučil ľahkú atletiku.
Dá sa teda povedať, že bežecký talent vo Vás objavil strýko? V prvom momente asi on, ale veľmi ma tiež podporila moja učiteľka na základnej škole v Košťanoch, ktorá ma nominovala na Turčianske hry. Tie som vyhrala a na základe toho ma už otec nasmeroval k behu.
Kedy ste sa rozhodli stať profesionálnou športovkyňou? V roku 2000, keď som prestúpila k inému trénerovi a začali prichádzať prvé úspechy. Dovtedy som si prvé dva roky len zvykala na väčšiu záťaž. Dá sa povedať, že moja profesionálna atletická kariéra sa začala splnením limitu na majstrovstvá sveta v roku 2000.
Ste jednou z najlepších svetových bežkýň, máte za sebou množstvo súťaží, v ktorých ste dosiahli viaceré skvelé výsledky. Spomeniete si ešte na preteky, po ktorých ste sa prvýkrát postavili na stupne víťazov? Ja veľmi nechodím na domáce súťaže a v zahraničí sa odmeňuje za medailové pozície trochu inou formou. Zatiaľ som si to vychutnala len dvakrát - vlani na druhom a štvrtom mítingu atletického seriálu Zlatá liga v nórskom Oslo a v Paríži, kde som skončila dvakrát druhá. Vo všeobecnosti sa však diplomy a medaile dávajú skôr v nižších kategóriách.
Súťažíte väčšinou v zahraničí, znamená to, že sa aj pripravujete viac v zahraničí? Niečo trénujeme doma v Martine. Ja som dosť domáci typ, takže najradšej by som bola čo najviac doma. Ale keďže tu nemáme tartanovú dráhu (najbližšia je 60 km od Martina), väčšinou chodíme do zahraničia. V zime najčastejšie na Kanárske ostrovy, kde je teplo aj v letných mesiacoch, aby som nemusela behať po asfalte. V Martine je to žiaľ jediný povrch, na ktorom sa dá v zime trénovať.
Ako vyzerá bežný rok profesionálneho bežca? Behám nonstop, okrem piatich týždňov v roku, čo je zhruba posledný septembrový týždeň a celý október. Na novú sezónu sa pripravujem od začiatku novembra. Sústredenia mávam rozplánované na február, apríl a ešte jedno v polovici sezóny, kedy sa začínam pripravovať na vrchol sezóny.
Behávate najmä osemstovky, ale zvyknete štartovať aj na štyristovkách. Ktorá trať Vám viac vyhovuje? Štyristovka je pre mňa len doplnková disciplína, aby som sa zrýchlila vo finiši osemstovky. Moja trať je osemstovka, pretože na štryristovku mi ešte stále niečo chýba. Nemám šprintérske predpoklady na takúto trať. Vytrvalostný šprint mi vyhovuje viac.
Štartovali ste na olympiáde v Aténach a v Pekingu, kde ste postúpili do semifinále v behu na 800 m. Nakoniec ste obsadili 11. miesto. Pomýšľate už na olympijské hry v Londýne alebo je ešte predčasné myslieť na rok 2012? Je pravda, že na Olympiádu sa nepripravuje jeden rok. Je to štvorročný cyklus, v ktorom príprava postupne graduje. Takže už teraz v kútiku duše musím myslieť aj na Olympiádu, aby mi forma vyvrcholila tesne pred ňou. Tento rok ma najprv čakajú dva dôležité vrcholy - majstrovstvá sveta a majstrovstvá Európy. V kútiku duše už ale myslím na Londýn.
Od roku 1983 sa zatiaľ nikomu nepodarilo prekonať svetový rekord Češky Jarmily Kratochvílovej, ktorá zabehla 800 m za neuveriteľných 1:53,28 min. Váš najlepší čas je 1:58,51 min. Túžite prelomiť historické tabuľky a zapísať sa na čelo? O tom je ťažké hovoriť. Už bolo veľa atlétiek, ktoré mali predispozície na prekonanie svetového rekordu, ale ten rekord je veľmi silný. Ono sa povie, že 5 sekúnd nie je veľa. Keď si však uvedomíte, že v Pekingu ma delilo od finále len 0.19 s, v ktorých sme boli až tri pretekárky, 5 sekúnd je pri tej rýchlosti veľmi veľa. Vyžaduje si to tvrdý tréning dostať sa tam. Ale nikdy nehovor nikdy.
Ste ostrieľanou účastníčkou vrcholových podujatí. Ako zvládate trému? Ťažko a zle. Keď som vstúpila do profesionálneho atletického života, dúfala som, že časom sa trémy postupne úplne zbavím. Žiaľ, nepodarilo sa. Povedala by som, že miestami je to ešte horšie. Čím lepší výsledok dosiahnem, tým mám väčší pocit zodpovednosti, že by som mala potvrdiť, čo vo mne je a že to nebola len náhoda. Zatiaľ mi našťastie tréma vo výkone pomáha. V uplynulom roku som absolvovala osem ťažkých osemstoviek, z toho sedem krát som bežala pod dve minúty, čo je hranica, s ktorou má každá atlétka problém. Takže ak bude tréma na mňa pôsobiť týmto spôsobom, nech ju mám stále.
Máte špeciálny recept ako potlačiť trému pred štartom? Snažím sa odreagovať s MP3 alebo pri nejakom dobrom filme, aby som nemyslela na súťaž. Deň pred štartom je celý o ušetrení energie, aby som svoj výkon počas dvoch minút, ktoré som na dráhe, maximálne vyšpičkovala.
Na bežeckej trati určite zažívate aj nepríjemnosti. Stáva sa často, že bežkyne do seba neprimerane strkajú? Záleží to od pretekov. Čím vyššie sú hodnotené, tým sú súperky viac podráždené a drzé. Trochu ma mrzí, že špeciálne na osemstovke sme voči sebe veľmi chladné. Zazeráme po sebe a máme problém odzdraviť sa jedna druhej. Hlavne Rusky a Slovinky majú klapky na očiach a neodzdravia sa nikomu. Naopak, s Britkami sme kamarátky, ako sestry, ale na dráhe je to čisto o rivalite a niekedy treba použiť aj špicaté lakte.
Kedy ste začali šoférovať? Prvýkrát som sadla za volant keď som mala 16 alebo 17 rokov. Ocino ma vzal na letisko u nás v Košťanoch, aby som si to vyskúšala. Mala som však veľký problém udržať sa na trati, čo ocino zhodnotil slovami, že zo mňa šoférka nikdy nebude. Vodičský preukaz som si urobila hneď v osemnástich, keď som si kúpila prvé auto. Potrebovala som ho kvôli tréningom, lebo bez auta som doslova ako bez nohy. S pribúdajúcimi kilometrami som získavala skúsenosti a dnes je šoférovanie mojim najlepším koníčkom, na ktorý si nemusím hľadať čas. Je to súčasť môjho života.
Aké bolo Vaše prvé auto? Najprv som vlastnila SEAT Ibiza. Po ňom som presedlala na Peugeot 307, potom na Nissan Note a teraz to je Nissan Qashqai+2.
Kľúče od vozidla odovzdal Lucii konateľ spoločnosti
Nissan J. M. Martin pán Jaroslav Miškolci.
Ako šprintérka uprednostňujete svižnú alebo pohodovú jazdu? V meste sa snažím jazdiť predpisovo, aj keď nie vždy sa mi to darí. Celkovo som skôr dynamickejší typ, takže rýchla jazda mi nerobí žiaden problém.
Čo Vás vie najviac nahnevať na našich cestách? Paradoxne, niektoré ženy za volantom. Hlavne tie, ktoré jazdia vo veľkých autách, väčšinou po meste, a keď vyrazia mimo mesta jazdia katastrofálne. Najviac mi ale prekážajú vodiči, ktorí sa predvádzajú a neberú ohľad na ľudí okolo seba. Strmhlav a za každú cenu sa tlačia dopredu. Aj keď jazdím občas rýchlejšie, snažím sa ísť tak, aby som nikoho neohrozovala.
Mali ste už dopravnú nehodu? Mala a nie jednu. Našťastie, ani raz to nebolo nič vážne, vždy sa to skončilo bez zranení. Myslím si, že som sa z nich poučila. Obe sa mi stali v zime. Preto napríklad obúvam zimné pneumatiky oveľa skôr, než napadne prvý sneh.
Sama seba hodnotíte ako dobrú šoférku? To nie je otázka pre mňa. Asi by som mala povedať, že nie, vzhľadom na moje dve nehody. Na druhej strane, šoférujem už šesť rokov a dovolím si tvrdiť, že viem predvídať veľa nebezpečných situácií. Ohodnotila by som sa na peknú dvojku.
Koľko kilometrov ročne najazdíte? Približne 35.000 až 40.000 km. Záleží to od miest, kde sa konajú preteky. Mám pohodlné auto, takže ak potrebujem ísť niekam v rámci Európy, dávam prednosť autu. Leteckej dopravy mám už plné zuby.
Prečo ste si vybrali Nissan Qashqai+2? Hlavne kvôli veľkosti. Prišla som na to, že potrebujem väčšie auto s väčším batožinovým priestorom. Väčšinou totiž jazdíme na preteky v jednom aute viacerí a potrebujeme aj veľa batožiny. Qashqai+2 ma zaujal tým, aký je priestranný a zároveň stále dosť kompaktný na to, aby sa mi s ním dobre manévrovalo pri parkovaní. Páči sa mi tiež vysoký posed a úsporný naftový motor. Nie je natoľko žravý ako niektoré veľké terénne autá, čo je pre mňa veľmi výhodné.
Ďakujem za rozhovor.
Autor: Zhovárali sa Michal Karpat, Mária Miháliková
