Bude ešte horšie. Na rozdiel od kapacít výrobcov áut nie sú cesty, či parkoviská naťahovacie, gumové. Vlastne by ani nemuseli byť, keby bolo dosť miesta na parkovanie popri cestách. Aký je teda problém? Rozšírme všetky cesty o jeden jazdný pruh na každej strane, ako toť diaľnicu medzi Bratislavou a Trnavou a zrazu bude kde parkovať!
Moment, neradujte sa vopred. Také jednoduché to zas nie je. Ako by sa prideľovali miesta? Podľa abecedy? Či podľa toho, kto prv príde, skôr zaparkuje? Alebo podľa výkonu motora, či trvalého bydliska?
Namôjveru, horšie by to bolo, ako to je. Veď, čo by som mal z toho, že mám vyhradené parkovanie, keby bolo na 24 kilometri diaľnice z Bratislavy smerom do Trnavy...
Nedostatok miest je objektívny fakt, ale má aj svoje subjektívne korene. Vlastne, vždy je to iba v ľuďoch. To tí ostatní zle parkujú, nevedia sa zaradiť, stoja krížom, vytŕčajú, prekážajú.
Lenže vedieť sa trocha posunúť, myslieť aj na ostatných - to nám chýba najviac. Neraz to pripomína zlý vtip: Všetci myslia na seba, iba ja myslím na mňa! Škrípeme zubami a zatíname päste pre aroganciu „vyvolených". Až to raz niekto nevydrží a ... výsledkom sú poškodené autá, aj vzťahy.
Trpezlivosť vraj ruže prináša
Ako u koho. Keď vidíte, ako zápasí útle žieňa za volantom svojho rovnako útleho vozidla, aby sa vopchala do medzery, až vám jej príde ľúto. A aj toho, že miesta nie je viac, aspoň pre dvoch.
Vlastne, bolo by, keby tá babizňa (čitateľ si určite všimne nenápadný a pozvoľný prechod hodnotenia osoby od ľahko pozitívneho, cez neutrálny, až po mierne negatívny - a to sme len na začiatku procesu...) potiahla, alebo trocha cúvla o meter, poldruha.
Ale ona nie. Odstaví svojho motorizovaného drobčeka tak, aby sa ďalší k nej nedostal. Hoci miesta je ešte aj na podstatne väčšie auto. Veď čo ak by sa jej miláčikovi poškriabal lak na nárazníku?!
V Paríži by sa držiteľka vodičského oprávnenia poriadne čudovala - ale iba raz. Našla by si zväčša auto s prevalenými oboma nárazníkmi posunuté biliardovým spôsobom o hodný kus ďalej. Druhý raz by už parkovala inak. No u nás sme zatiaľ tolerantní.
Presne tohto som bol svedkom v našom hlavnom meste. Po upozornení, že akosi nerobí dobre a stačí sa trocha posunúť, aby mali šancu odstaviť auto aj iní, bol odpoveďou iba dlhý prázdny pohľad bez názoru. Bez kvapky náznaku, že pochopila, čo jej vlastne hovoria. Veď ona už úspešne zaparkovala, tak čo by sa ešte mala starať o iných?! Výsledok bol takýto:
Čo dodať? Vodička si ešte dôkladne obzrela výsledok svojho snaženia a spokojná so sebou odišla. Bolo ráno okolo deviatej. Miest na zaparkovanie bolo v okolí čoraz menej. Pred poludním v tejto lokalite ani špendlík nemal kam padnúť, tak bolo plno. Potešilo by ďalšie miesto.
Vodiči chodili okolo a krútili nechápavo hlavou. Po piatej popoludní sa miesta v centre mesta začali uvoľňovať, no žltý kanárik stále trónil na mieste a zaberal viac, ako potreboval.
Myslíte si, že sa takíto vodiči poučia, keď nabudúce nenájdu voľné miesto pre podobného experta? Vtedy sa budú rozčuľovať do nepríčetnosti. A nakoniec zaparkujú tak, že niekoho zablokujú. Neviem, či ešte možno vtedy hovoriť o tolerancii. Podľa mňa by tie psychologické testy pri získavaní vodičského mali svoje opodstatnenie. Nielen kvôli parkovaniu.
Zažili ste niečo zaujímavé na cestách? Kurióznu situáciu, dopravné priestupky, nehodu? Videli ste niečo, čo sa oplatí zverejniť? Totemy s cenami pohonných látok, nebezpečné cesty? Je niečo, čo vás zaujíma z dopravy, ciest, premávky, pohonných látok, no nemáte sa koho spýtať?
Otázky, informácie, fotografie alebo videá posielajte na magazin@natankuj.sk.
Autor: Ján Ondák
