Bratislava toto leto pookriala. Pribudlo pár kilometrov vynovených ciest. Konečne rovné, nezvlnené. Predtým boli nekončne plátané, mali večne rozbité povrchy, ktoré ohrozovali podvozky a nervovú sústavu vodičov. Nové cesty potešia, no stále je to málo.
Nájdu sa totiž miesta, ktoré sú roky rozbité, vyjazdené, jednoducho v hroznom stave. A čakajúc na ich opravu sa asi skôr dočkáme dôchodku, ako zmeny. Už roky sa nič nedeje na Gagarinovej ulici v Bratislave. V smere z centra je za svetelnou križovatkou s Hraničnou zastávka MHD.
Zväčšiť mapu
Z diaľky vyzerá všetko relatívne v pohode a bez problémov:
No stačí sa priblížiť a zistíte, že ste v tom až po uši. Doslova. Keď ostanete v pravom pruhu, uvíta vás pozdĺžna terénna vlna, ktorú musíte "trafiť" správnym prejazdom, inak sa vám auto rozhádže:
Nerovnostiam na zastávke sa radšej snažia vyhnúť aj veľké nákladné vozidlá.
Trolejbusy za roky zastavovania a rozbiehania vyhĺbili koľaje a pokrčili povrch vozovky. Chudáci cestujúci, chudáci vodiči. Kto tam totiž zamieri, urobí tak za volantom väčšinou iba raz. Ako cestujúci nemáte na výber.
Keď zaprší, čo sa v nastávajúcej jeseni bude diať často, hlboké koľaje plné vody sú nebezpečným zdrojom nepríjemných spŕšok spod kolies áut, ktoré zablúdia na ľudí na zastávke. Voda totiž skryje pred vodičmi nerovnosti. A čo je horšie, neskúsenému vodičovi to môže spôsobiť nemalé problémy.
Na rozdiel od ostatných zastávok MHD, ktoré sa začali postupne opravovať od roku 1990 s použitím metódy cretterprint, ktorá sa osvedčila a spočíva v kladení betónu a jeho úprave pripomínajúcej farebnú dlažbu, na túto frekventovanú lokalitu sa akosi zabudlo.
Tak sa nám „malé Tatry" predsa len dostávajú do ulíc hlavného mesta. Nie je to škoda? Najradšej ich obdivujem v ich prírodnom prostredí a cesty, tie by som chcel najradšej rovné a udržiavané.
Autor: Ján Ondák
