Rusko sa stále nevie dohodnúť s Bieloruskom na tom, či Bielorusko bude platiť všetky poplatky a dane za importovanú ropu alebo nie.
Kameňom úrazu je 22 miliónov ton ropy, ktoré Bielorusko ročne nakupuje v Rusku za výhodných obchodných podmienok. Z tohto objemu spotrebúvajú Bielorusi 6,3 milióna ton pre vlastné potreby. Celkovo síce Bielorusko potrebuje ročne 8 miliónov ton, avšak 1,7 miliónov ton ťaží samo.
Od 1. januára 2010 vstúpili Bielorusko, Kazachstan a Rusko do colnej únie. Bielorusko sa hneď prispôsobilo novej situácii a je pripravené ťažiť z nej naplno. Predstavitelia krajiny použili logiku: ak sme colná únia, potom vnútri nemôžu byť ani exportné dane a poplatky.
Listy týkajúce sa tohto sporu si medzi sebou vymenili vicepremiéri Ruska a Bieloruska a neskôr tak urobili aj prezidenti obidvoch krajín - Alexander Lukašenko a Dmitrij Medvedev.
Tri oblasti sporu
1) Objem Bieloruskom importovanej ropy, ktorý bude dodávaný bez daní.
Rusko je pripravené dodávať len objem, ktorý Bielorusko spotrebúva pre vlastnú potrebu. Príčinou je 10 miliárd dolárov, ktoré Moskva za posledné 3 roky nedostala do pokladnice kvôli úľavám na daniach a poplatkoch pre Bielorusko.
Bielorusi majú z hľadiska predaja uhľovodíkov na západné trhy výhodnú polohu a obe bieloruské rafinérie sú modernizované pre potreby európskeho trhu. Importujú teda lacnú ruskú ropu a predávajú ropné výrobky za trhové ceny do Európy. Teraz by sa mala táto situácia zmeniť. Pre bieloruskú pokladnicu to bude znamenať výraznú stratu.
Minsk navrhol dodávať bez daní celkový objem vlastnej spotreby, teda 8 miliónov ton, čím ušetrí 500 miliónov USD ročne.
2) Cena za tranzit ropy do Európy.
Ročne pretečie cez územie Bieloruska približne 60 miliónov ton ruskej ropy (aj na Slovensko cez ropovod Družba). Bielorusko navrhlo zvýšiť cenu tranzitu do úrovne priemernej ceny za tranzit v Rusku. Rusko sa bráni argumentami o výške investícií do potrubných systémov a tiež tradičným argumentom - veľkosťou krajiny. Okrem toho indexácia tranzitných nákladov na prepravu sa riadi platnými medzinárodnými štandartami.
3) Procesné otázky.
V prípade, že sa partneri dohodnú a podpíšu dohodu, je Rusko pripravené ratifikovať zmluvu okamžite. Bielorusko však tvrdí: "zmluvu podpíšeme ale parlament si berie na ratifikáciu pol roka".
Lenže ropa sa aj počas toho pol roka bude dodávať. "A čo keď si to Minsk o pol roka rozmyslí a zmluvu neratifikuje? Kto zaplatí dane za už dodanú ropu?" pýtajú sa v Moskve.
Lukašenko sa samozrejme vo svojej hre spolieha na Európu. Pokiaľ by sa hoci len na deň prerušili dodávky ropy do Európy, bolo by to pochopené jednoznačne ako neschopnosť Ruska zabezpečiť stabilnosť dodávok a vzhľadom na silnú konkurenciu na európskych trhoch by výmena Ruska (aj čiastočná) za iné krajiny nebola pre Európu taká bolestivá, ako v prípade dodávok plynu.
Existuje však aj iný scenár, a to zachovanie existujúceho status quo v rokovaniach a v rámci colnej únie sa za najbližšieho pol roka dospeje k obojstranne výhodnému riešeniu.
V hre však sú aj iné "karty". Napríklad jedna z bieloruských rafinérií v Novopolocku a tiež závod na spracovanie ropnej chémie "Polimir", o ktoré má záujem jeden z ruských ropných gigantov "Rosnefť". Možno práve tieto "karty" budú rozhodujúcimi závažiami na miske povestných váh.
Zatiaľ do Bieloruska nepretiekol ani barel ropy za zvýhodnenú cenu.
Zdroj informácií: Izvestia, Lenta.ru
