V piatok ste si mali možnosť prečítať, čo sme zažili na ceste z Bratislavy do Bulharska po rumunsko-bulharské hranice. Dnes budeme pokračovať Bulharskom zo severu od mesta Ruse do Burgasu.
Prečítajte si, ako sa jazdí cez Maďarsko a Rumunsko na ceste do Bulharska
V Ruse sme si na prvej čerpacej stanici za hranicou kúpili diaľničnú známku. Podobne, ako v Rumunsku, aj tu ju musíte mať nielen pre diaľnice, ale aj pre obyčajné cesty. Zaplatili sme v prepočte približne 12,80 € za mesačnú nálepku "Vineta", ktorá sa lepí na pravý spodný okraj čelného skla a šli sme ďalej.
Kým sme boli v Ruse, cesty boli v jednom smere dvojprúdové. Hneď za hranicou mesta sme však vyšli na obyčajnú cestu, ktorá svojou kvalitou povrchu príliš neoslnila. Keďže však svitalo, premávka bola riedka a my sme plynulo pokračovalo smerom k mestu Šumen.
Spoliehať sa na GPS sa nie vždy vyplatí
Tam máte dve možnosti, ako pokračovať. Buď cez Varnu po diaľnici a potom po pobreží do Burgasu po relatívne normálnych cestách, alebo sa spoľahnúť na GPS navigáciu, ktorá vás nasmeruje na cestu krížom cez hory do mesta Karnobat, pri ktorom sa začína úsek diaľnice do Burgasu. Cesta cez Varnu bola dlhšia nielen v kilometroch, ale podľa navigácie aj v čase. Keďže sme boli obaja šoféri unavení, logicky sme sa rozhodli dať na odporúčanie navigačného prístroja.
Väčšia časť cesty od mesta Šumen po Karnobat by sa dala chrakterizovať známym "samá jama". Mnohé úseky tejto cesty boli deravé ako ementál. Často boli diery hlboké až po podložie cesty. Jazda po cestách na Slovensku po zime je rozprávková v porovnaní s tým, čo sme zažili v Bulharsku.
Inak ako kľučkovaním sa cesta prejsť nedala. Zaujímavá situácia nastala, keď sa oproti približovalo iné auto, ktoré takisto kľučkovalo. Neraz sa nám stalo, že sme sa protiidúcim autám museli vyhýbať cez protismer.
To, čo malo trvať podľa navigácie niečo vyše dvoch hodín, sme prešli za dvojnásobok času, pretože sa tam viac ako 30-kou ísť nedá. Prekvapením pre nás bolo najmä to, že táto cesta mala na svojom okraji celkom často umiestnenú tabuľu, ktorá upozorňovala na to, že cesta je spoplatnená.
V jednej obci na trase sme prechádzali križovatkou, ktorej povrch bol taký zvlnený a deravý, že pri jednom rohu križovatky bol asi 30 centimetrov vysoký hrboľ. Pripomínal svojím výzorom sopku. Nakoniec sme však bez poškodenia, no s nedôverou v navigačné schopnosti GPS-ka dorazili do cieľa k Čiernemu moru. Približne o 10. hodine tamojšieho času (cca 9. hodina stredoeurópskeho času).
Zväčšiť mapu
Jazda v protismere v Bulharsku nie je neobvyklá
Počas pobytu v Bulharsku sme si všimli, že bulharského policajta najčastejšie stretnete pri cestách na vjazdoch a výjazdoch z miest, dôležitých mostov a tunelov. Ich obľúbenou činnosťou tam je oddychovanie respektíve meranie rýchlosti.
Nie je problém zažiť na diaľnici alebo na viacprúdovej ceste v mestách cyklistov idúcich v protismere. Takisto sa nám neraz stalo, že auto v opačnom smere zrazu prešlo bez smeroviek do nášho pruhu a zastalo v ňom pred nami, aby mohol vodič vystúpiť von. Či už to bolo zásobovacie vozidlo alebo osobné auto. Keďže bola cesta úzka, museli sme počkať, kým prejdú ďalšie autá v opačnom smere, aby sme to pred nami mohli obísť.
Pred väčšinou križovatiek je na hlavnej ceste znížená rýchlosť na 60 km/h.
Neďaleko Burgasu sme však na hlavnom ťahu videli zníženie rýchlosti pred dvojitou zákrutou
na 20 km/h.
Diaľnice v Bulharsku sú zároveň núdzové pristávacie plochy
Pre cestu späť sme sa rozhodli vyskúšať prejazd Srbskom. Naše rozhodnutie ovplyvnila najmä nekvalita bulharských ciest a nedostatok diaľnic v Rumunsku v kombinácii s hustou premávkou. Tentoraz pre Srbsko rozhodlo to, že cez túto krajinu prechádza jeden z hlavných európskych ťahov, ktorý je do veľkej miery pokrytý diaľnicami. Tiež sme sa rozhodli ignorovať možné zdržanie na hraniciach s Bulharskom a Maďarskom.
Od Burgasu až po Sofiu sa jazdí prevažne po diaľniciach s výnimkou úseku od mesta Karnobat po Staru Zagoru. Cesty sú tam v slušnom stave, no niektoré úseky diaľnic sú tak trochu "nerovnomerné". Stále to však nie je také zlé ako diaľnica v Česku v okolí Brna.
Zaujímavosťou diaľnice pri meste Plovdiv je to, že dopravnou značkou je zrazu ukončená - napriek tomu, že jazdné pruhy pokračujú bez zmeny ďalej. Na asi 3-kilometrovom úseku chýbajú stredové zvodidlá a pribudla aj štrková krajnica. Pravdepodobne sa tento úsek cesty používa ako núdzová pristávacia plocha pre lietadlá.
Obchvat Sofie je deravý
Tranzitná doprava je odklonená na asi 40-kilometrový severný obchvat Sofie. Ten je však taký zničený a plný dier, že ani tam sa bez kľučkovania nezaobídete. Okrem toho sa nám tam stalo, že sme niekoľko kilometrov museli ísť za traktorom, ktorý bol schovaný pred starým nákladným vozidlom držiacim sa pri stredovej čiare. Vôbec, bulharských vodičov baví viac jazdiť pri strede cesty viac ako pri jej okraji, čo komplikuje snahu ostatných áut predbiehať.
Až po hranice so Srbskom sa prechádza cestou, ktorá sa kvalitou vyrovná ktorejkoľvek ceste prvej triedy na Slovensku.
Cez Srbsko sa jazdí najmä diaľnicami s mýtnicami
Na hraniciach so Srbskom sme si počkali približne hodinu a to aj napriek tomu, že na srbskej strane otvorili pre náš smer ďalšie dve kontrolné búdky z protismernej premávky. Veľa Turkov sa totiž vracalo do Nemecka a ďalších západoeurópskych krajín. Bulhari aj Srbi nám len skontrolovali doklady a šli sme v smere do mesta Niš.
Od hraníc až po Niš má cesta jeden pruh pre každý smer. V jednom úseku sme prechádzali cez nádherný kaňon plný tunelov. Chvíľu, asi 15 minút, sme sa tam zdržali, pretože od Nišu až po hranice kládli pri ceste do zeme optické káble. V úseku tunelov to vyriešili tak, že tam premávku zjednosmernili a prejazd riadil semafor.
V meste Niš sme sa napojili na diaľnicu a kúsok za hranicou mesta sme prešli mýtnou bránou, kde sme dostali lístok. Na základe neho sme pred Belehradom zaplatili prostredníctvom platobnej karty 730 dinárov (cca 6,87 €) za prejazd diaľnicou mýto.
V Belehrade sme sa potom zdržali asi hodinu, no nebol to žiadny odpočinok. Most na hlavnom ťahu cez mesto sčasti uzavreli a tak sa tam tvorili zápchy. Najrýchlejšie ňou prešli autá, ktoré šli odstavným pruhom. Väčšinou to boli domáci. Tranzitujúci turisti, medzi ktorými sme boli aj my, šli poctivo krokom.
Za Belehradom pokračuje diaľnica na Nový Sad. V Srbsku je najvyššia povolená rýchlosť na diaľniciach určená na 120 km/h. Všimli sme si, že policajti v civile tam zvyknú merať pár kilometrov pred mýtnymi bránami, kde dopravná polícia odchytáva všetkých, ktorí prekročili rýchlosť.
Zväčšiť mapu
Ďalšiu hodinu sme sa zdržali pred mýtnou bránou uprostred cesty medzi Belehradom a Novým Sadom. Znovu sa tam potvrdilo, že najrýchlejšie prechádzajú vozidlá odstavným pruhom. Najmä preto, že každý diaľničný pruh mal k dispozícii jednu mýtnu bránu, odstavný ich mal dve. Okrem toho, v týchto mýtnych bránach sa rovno platilo za nasledujúce úseky, čo zdržovalo prejazd. Tam sme nechali 240 dinárov (cca 2,26 €).
Vyzerá to tak, že diaľnice budujú z mýtneho, čo vyberú na nedostavaných úsekoch
Od tohto miesta až po hranice s Maďarskom sú mnohé úseky diaľnice vo výstavbe, napriek tomu sa tam jazdí relatívne rýchlo, pretože až po hranice sa v podstate ide po rovine. Pri Novom Sade sme zažili ešte jednu mýtnu bránu, kde sme zaplatili 330 dinárov (cca 3,11 €) za prejazd.
Najväčšie zdržanie sme zažili v na hraniciach s Maďarskom. Bolo približne 8 hodín večer, keď sme tam prišli. Dve hodiny trvalo, kým nám srbský pohraničník skontroloval doklady a pustil nás ďalej. Maďari potom ešte pozreli batožinu a o 2. hodine ráno nášho času sme boli v Bratislave.
Cesta z Bulharska na Slovensko nám so všetkými zdržaniami trvala približne 22 hodín. Toľko, čo bez zdržaní do Bulharska cez Rumunsko. Z Bratislavy do Burgasu cez Rumunsko sme šli asi o 100 kilometrov viac ako cestou späť cez Srbsko, celkovo sme prešli asi 3800 km.
