Dvadsať rokov Slováci počúvajú, ako nie sú ochotní dochádzať za prácou. Stačí však letmý pohľad na ranné diaľnice či bratislavskú hlavnú stanicu a pozorovateľovi je hneď jasné, že tu niečo nesedí.
Bratislava sa stala pre mnohých len miestom, kde zarábajú peniaze. Presťahovali sa do blízkych dedín či mestečiek. Niektorých tam lákajú nízke ceny nehnuteľností, iných predstava prírody a väčšieho pokoja.
Niektorí z nich podľahli naivnej predstave, že sa vymania z prostredia panelákov, kde ich obklopujú otravní susedia, a kúpili si unifikovaný domček v novej štvrti a pri grilovaní, ktoré považujú za vrchol dedinskej pohody, si pozerajú susedom do okien.
Iní si kúpili dom medzi starousadlíkmi. Z pohody, ktorú si vysnívali v petržalskom byte, sa však vykľula sobotná vidiecka próza – kikiríkajúce kohúty, monotónne miešačky a neodmysliteľná cirkulárka. Nech je to ako chce, všetci – novo- i starousadlíci – majú jedno spoločné: za prácou dochádzajú do hlavného mesta. Rozdiel je len v tom, že teraz im to často trvá akosi dlhšie.
Auto?
Podliehať vplyvu filmov, lajfstajlových časopisov a reklamy sa nevypláca. Tak, ako sa vízia domčeka v tichej dedinke môže zmeniť na realitu paneláka naležato, podobne to býva aj s predstavou o aute ako najrýchlejšom dopravnom prostriedku, ktorým sa dá do práce dostať.
Reklama hovorí jasne: autá sa v nej pohybujú po krásnych a voľných cestách, rýchlosť je spravidla neobmedzená a celá rodina sa cestou do práce a do školy na seba len usmieva. Autu neležia v ceste žiadne prekážky a pri parkovaní čaká vodiča len jeden problém: ktoré z toho obrovského množstva voľných parkovacích miest si vybrať. Skutočnosť je však iná. K tým najdepresívnejším momentom za volantom totiž patrí parkovanie.
Napríklad v bratislavskom Starom Meste, ale nielen tam. Ak človek nemá šťastie a nechodí do práce pred ôsmou, k činnostiam, ktoré musí v ten deň stihnúť patrí napríklad krúženie okolo bloku domov a čakanie na 
moment, keď ten „debil“ pred ním konečne vypáli zo svojho boxu.
Kým parkovanie sa často mení na vynútenú jazdu po uličkách, do ktorých človek pôvodne nemal dôvod zablúdiť, jazda do mesta sa často mení na nezamýšľaný spôsob parkovania. Potvrdiť to môžu mnohí: Pezinčania, ktorí sa zlejú do jednej zápchy na Račianskej ulici, Ivančania, ktorí takto parkujú od vlastných domov až po prácu, Rovinčania, ktorí márne volajú po širšej ceste, neuvedomujúc si, že čím bude cesta širšia, tým viac áut ju zaplní. Slávna trojprúdovka z Trnavy do Bratislavy je toho smutným dôkazom.
Ďalší problém, ktorý v reklame neuvidíme, nedávno otvoril prieskum, ktorý si dala vypracovať automobilka Seat. Vyplynulo z neho, že v priemere po 22 minútach jazdy v aute sa manželia začnú hádať.
Nech je dôvodom hádky čokoľvek a nech trvá akokoľvek dlho, polovica všetkých párov na seba už po zvyšok cesty neprehovorí. Dôvodov je vraj viacero: nesúhlas so zvolenou trasou, neschopnosť nájsť miesto na parkovanie i samotný parkovací manéver. A slovnú bitku často vyvolá, keď vodič ide veľmi rýchlo alebo príliš blízko za vozidlom pred ním.
Agresívna jazda jedného vodiča následne vyvoláva sekundárnu agresivitu u druhého. Výsledok? Prudká gestikulácia, sprevádzaná šialeným výrazom v tvári, vedie k strate koncentrácie a niekedy nedajbože k nehode, upchatiu jazdného pruhu, meškaniu, väčšej agresivite, manželským hádkam a nemožnosti zaparkovať.
Autobus?
Vyzerá to ako začarovaný kruh. Napriek tomu denne tisíce a tisíce ľudí nasadajú do áut, aby sa zase raz presvedčili, že lepšie už na cestách bolo a voľný pruh je vždy ten opačný. Automobilistom zostáva jediná útecha: necestujú ako tie „socky“ v autobusoch a vlakoch.
Naopak, cestujúci v autobusoch sa utešujú predstavou, že keby aj oni presadli do áut, do mesta by sa už nedostal nikto. Napriek zjavným rozdielom majú oba typy dochádzajúcich podobné problémy. Hoci na niektorých bratislavských výpadovkách existujú aj jazdné pruhy pre autobusy, pravidelne ich upchávajú vodiči osobných áut, presvedčení, že práve ich povinnosti stoja za to, aby šli rýchlejšie ako tí slimáci, ktorí predpisy 
dodržiavajú. A keď je aj náhodou jazdný pruh voľný, všetko zase skomplikujú tí, ktorí si zmyslia vystúpiť na niektorej z početných zastávok.
Rýchlosti sa tak rýchlo vyrovnajú. Navyše, kým tí v autách si aspoň pohodlne sedia, autobus býva ráno natrieskaný tak, že cestujúci z najbližších zastávok k mestu v ňom len stoja. Kým v aute sa ženy stihnú aspoň namaľovať, tie, ktoré dochádzajú autobusom, to musia stihnúť doma. Kým v aute si stačí otvoriť okno a rozbaliť voňavý stromček, v autobuse sa treba deliť nielen o priestor, ale aj o zápach.
Vlak?
Z pohľadu dochádzania do práce sa tak ako najšikovnejší dopravný prostriedok javí vlak. Jeho nespornou výhodou je, že nikomu neuhýba a nemusí prácne hľadať parkovacie miesto. Rušňovodič nie je nervózny (a keby aj bol, nikto z cestujúcich sa o tom nedozvie) a keby náhodou zaspával za volantom, vlak zastaví aj sám. Vlaku sa nikto dobrovoľne nenatrepe do jazdného pruhu a nemá toľko zastávok ako autobus.
To, čo vyzerá ako priama cesta do práce bez zbytočného zdržania, sa však tiež občas mení na nočnú moru. Raz darmo, slovenským cestujúcim sa o nemeckých či rakúskych vlakoch S-Bahn môže len snívať.
Prvým problémom sú cestujúci. Hlučným tínedžerom nestačí, že po sebe neustále kričia, musia si k tomu ešte púšťať hudbu z mobilov. Kopáčom nestačí, že si môžu pohodlne sadnúť, majú tiež neodolateľnú potrebu zatarasiť svojím náradím (niekedy aj dvojkolesovou károu) chodbičku.
Nejde len o spolucestujúcich, ale tiež o samotné vlaky a koľajnice. Kým autá a autobusy blokujú rozkopávky, vlaky majú svoje výluky. Kým v aute človek aspoň trochu tuší, prečo mešká, vo vlaku je vydaný na milosť sprievodcovi, ktorý sa o informácie o meškaní delí len veľmi zdráhavo. Kým cestujúcemu v aute sa môže podariť vystúpiť v blízkosti jeho práce, dochádzajúci vlakom musia prekonať depresívne stanice ako Nové Mesto či Železná studienka, ktoré chuť do práce určite nepridajú.
Ako teda cestovať? Každý spôsob má svoje výhody i nevýhody. Ideálne by bolo, keby sa všetci, čo chcú pracovať v Bratislave, do Bratislavy aj nasťahovali. Ale kto by to tam potom vydržal?
