Kľukaté cesty okolo hôr zvládneme, na prehľadných cestách búrame. Dopravné zápchy sprevádzajú ľudstvo už od staroveku a celé dlhé desaťročia sa snažíme stráviť hodinu denne prechádzaním z miesta na miesto.
Portál idnes.cz sa pozrel na knihu Premávka: prečo šoférujeme tak ako šoférujeme, ktorú napísal americký novinár Tom Vanderbilt. Zhrnul v nej zistenia zo svojho skúmania paradoxov dopravy.
Ak vodič dostane všetko ako na tácke, spohodlnie
Ako pôjdete po úzkej a rozbitej ceste v španielskom vnútrozemí, kľukatiacich sa nad zrázom? Krokom. A pred každou zákrutou pre istotu zatrúbite.
Akí ale budete šoféri na štvorprúdovej ceste s únikovými zónami, vedúci bez zákrut cez Spojené štáty? Príliš sebavedomí. Pôjdete ako majstri sveta a čoskoro možno budete vypĺňať papiere pre poisťovňu.
Vanderbilt je zarytým nepriateľom "ciest, ktoré sa tvária, že mnohé odpúšťajú". Opiera sa o desiatky štúdií dokazujúcich, že príliš široké jazdné pruhy a krajnice, veľkorysé oddelenie automobilov, cyklistov a chodcov a priveľa značiek nerobí dobrotu.
Všetky tieto pomôcky odvádzajú pozornosť vodiča od ostatných účastníkov premávky a vedú ho k tomu, že si všíma hlavne tieto vodítka. Ľudská pozornosť je pritom obmedzená a každú polsekundu, keď sa pozeráte hore na semafor, prichádzate o polsekundu, kedy by ste sa mali pozerať pred seba.
A zrazu bum a prásk a pýtate sa, kde sa v tej križovatke vzala tá dodávka.
Na cestách je priveľa dopravných značiek
"Problém so značkami je, že ich účinok klesá s ich počtom. Čím viac cedulí STOP, tým pravdepodobnejšie ich budú vodiči porušovať. Štúdie ukázali, že práve tieto značky nerobia pre zníženie rýchlosti prakticky nič, vodiči skrátka jazdia o to rýchlejšie medzi nimi, aby nahnali čas. "
Vanderbilt však nie je jediný, kto nepreceňuje význam dopravného značenia. Niektoré mestá v Európe začali práve s ohľadom na bezpečnosť prevádzky dávať preč z ciest niektoré dopravné značky.
Dopravné zápchy a dochádzanie sú tu s nami odjakživa
Štyristo stranová kniha ale aj upokojuje. Prezrádza napríklad, že dopravné zápchy poznal už aj antický Rím. Uspokojivo vyriešiť situáciu sa zatiaľ nepodarilo nikde. V Ríme napríklad kedysi obmedzili prechod povozov cez deň. Nikto sa tam ale potom nevyspal, pretože sa tovar prevážal po hrboľatej dlažbe v noci.
Aj dochádzanie do práce nás sprevádza históriou. Autor cituje izraelského ekonóma pracujúceho pre Svetovú banku Yacova Zahaviho, ktorý v 70. rokoch vypracoval teóriu nazvanú Rozpočet dochádzania. Tvrdil, že ľudia chceli venovať každý deň určitý čas tomu, aby sa prepravovali. Nie vo význame museli, skutočne chceli.
"Zaujímavé je, že podľa Zahaviho bol tento časový úsek rovnako dlhý na všetkých miestach. Anglické mestečko Kingston sa rozkladá na štyroch percentách plochy Londýna, ľudia v oboch mestách ale denne strávili prechádzaním priemerne tých istých štyridsaťpäť minút. Jediný rozdiel bol v tom, že Londýnčania jazdili menej často, ale po dlhších trasách, zato ľudia z Kingstonu jazdili častejšie, ale na kratšie vzdialenosti, "píše Vanderbilt.
Autom či pešo, presun z miesta na miesto potrebujeme
Toto zistenie však neberte ako svoju osobnú "emisnú povolenku". Chôdza na kratšiu vzdialenosť by nás totiž mala uspokojiť rovnako dobre.
Taliansky prírodovedec Cesare Marchetti rozpracoval túto myšlienku a všimol si, že ešte dávno predtým, ako existovali autá, sa ľudia snažili denne prepravovať zhruba jednu hodinu. Nazval to jaskynným inštinktom, ktorý vraj vyjadruje rovnováhu medzi našou túžbou pohybovať sa a túžbou mať domov. Hodinka na ceste denne je jednoducho kompromis.
Väzeň, ktorý počas šesťdesiat minútovej vychádzky prejde na dvore dookola svojich päť kilometrov, tak vlastne kopíruje vzdialenosť, ktorú podľa archeologických nálezov absolvovali na trh poľnohospodári v gréckych dedinách v období antiky.
S nehodovosťou môže súvisieť aj miera korupcie
Na prvý pohľad sa to zdá byť jasné: najviac ľudí, v prepočte na počet obyvateľov, áut, či dokonca najazdených kilometrov, umiera v chudobných krajinách, kde po rozbitých uliciach jazdia v autách so zlyhávajúcimi brzdami.
Ako je ale potom možné, že krajiny ako Holandsko a Belgicko, ktoré majú rovnako kvalitné cesty a autá a aj vysoký hrubý domáci produkt na hlavu, vykazujú úplne odlišné čierne štatistiky? Podľa Vanderbilt za to môže korupcia. Tej je v Holandsku podľa Transparency International výrazne menej ako v Belgicku. A aj preto sa vraj na holandských cestách ročne zabije o polovicu menej ľudí než v susednej krajine.
"Korupciu možno najčastejšie chápať ako zneužívanie právomocí pre osobný prospech," píše Vanderbilt. "Môžeme ju teda považovať za znamenie všeobecného nedostatku rešpektu k zákonom." Tým vysvetľuje, prečo majú najbezpečnejšie cesty práve štáty, ktoré sú najmenej skorumpované, ako je Fínsko, Nórsko, Nový Zéland, Švédsko či Singapur, napísal na záver portál idnes.cz.
Autor: idnes.cz
