Ôsmeho augusta si slovenskí fanúšikovia endura opäť raz povzdychli. Na fínske mestečko Kotka padá drobný dážď a ťažká obloha nedá jazdcom zabudnúť, že prišli na drsný sever. Honosné farebné stany ukrývajú vo svojich útrobách jazdcov z celého sveta, len Slovensko akosi zas raz pozabudlo na tento šport a nebolo schopné vyslať jediný trophy tím, hoci to máme „za humnami“ .
Našťastie sú tu stále ľudia, ktorí si chcú plniť svoje sny, tak aspoň v „klubákoch“ máme dve družstvá. Slovakia Turboteam Zaťko v zložení Ján Zaťko, Dušan Čipka, Tomáš Čipka a druhý tím Enduro club Púchov so Zlatkom Novosádom, Viliamom Veteškom a Martinom Buchtom.
Mal som šťastie, že práve s druhým tímom som mohol byť týždeň vo Fínsku a sledovať dianie tejto „enduro olympiády“ spolu s kamerou v ruke, na pleci, v batohu, na statíve, v piesku, blate, daždi, slnku...
Zatiaľ čo sledujem slniečka na mape Fínska z domu, ostatní si ho užívajú v reále na mieste. Štartujem až týždeň po všetkých a keďže celý bolo pekne, dá sa čakať, že to tak dlho neostane. V Kotke som len pár hodín pred oficiálnym otvorením Šesťdňovej. Spolu s mrakmi. Je sobota podvečer a všetci pretekári i celé organizačné tímy stoja v rade a čakajú na slávnostné privítanie.
To sa nesie v znamení detí a vojenského hudobného súboru, paráda alebo aspoň určite lepšie ako tomu bolo pred dvoma rokmi v Portugalsku. Dnes počasie ešte vydržalo, i keď v noci sa spúšťa dážď. Voda klopká na okennú parapetu hotelovej izby, je niečo po jednej ráno a posledné sekundy videa z dnešného dňa cestujú hustým lejakom na Slovensko. Zajtra je voľno a potom to začne.
Leje aj ďalší deň a trať, akú si ju boli pozrieť chalani behom týždňa, už dávno neexistuje. Jedni tvrdia, že je to najľahšia Šesťdňová vôbec, iní zas opak. Veď uvidíme. Faktom je, že veľa kilometrov sa ide po šotolinových cestách, no zas naproti tomu sú merané testy veľmi náročné a časové limity napnuté.
Čím ťažšie, tým lepšie. Aspoň pre kameru, hovorím si pri sústavnom utieraní objektívu. Sústavne mrholí, fúka vietor a pretekári sa stavajú na štart po troch. Nič moc teda, ale na „zabávanie“ sa na štarte počas najbližších šiestich dní už nebude čas, pretože trať je prvé dva dni rovnaká, tretí deň iná, štvrtý s piatym dňom sú zas iné a šiesty deň sa ide motokros. Tým, že je každý deň veľmi dlhá a navyše ďalšie dni budú naši štartovať podľa umiestnenia, budem rád, ak ich uvidím všetkých aspoň raz za deň.
Dážď je vlastne výhoda, pretože sa v piesku nepráši a je tak väčšia šanca, že sa kamera vráti domov „zdravá“, čoho sa tá v Portugalsku nedožila... Pretekári sú na trase a okrem štartu ich stihnem ešte v dvoch meraných testoch, obzvlášť ten, ktorý idú prvý aj posledný je fakt namáhavý, samá klzká skala, korene, únava a pády.
Nevedno prečo, no pretekári majú časy príchodov na kontroly aj do cieľa tak našponované, až majú čo robiť aj tí najlepší, pokiaľ chcú prvý deň dokončiť bez penalizácie. Lenže dnes sa nestíha, tak sa pridáva, hoc i na štátnych cestách a to fínski policajti netolerujú. Sekajú pokuty jednému previnilcovi za druhým, či prišiel z toho či hentoho kúta Zeme, berú vodičáky a s tým aj nádej na úspech niektorých tímov, keďže bez nich sa v súťaži jazdiť nesmie. Zvláštny deň.
Po množstve protestov sú časy na ďalšie dni upravené a nič zvláštne sa nedeje. Ale predsa! Veľká časť meraných testov sa jazdí v lesoch patriacich vojsku, mimo tento pretek slúžia na výcvik, nie je preto zvláštnosťou, keď zazriete zákopy alebo bunkre ešte aj z druhej svetovej vojny.
Hm, pravdepodobne tu majú vo vedení obrany diametrálne odlišných predstaviteľov ako my doma, keďže pre porovnanie naše Ministerstvo obrany v roku 2010 dalo čelom vzad piatim stovkám pretekárom zo Slovinska, Talianska a ďalších piatich európskych štátov, pretože.... Prečo vlastne nevie do dneska nik.
Znova prší. Dnes to nevyzerá na prehánku. Šnurujem vibramky, hádžem na seba nepremokavé oblečenie, na batoh statív, päť kilový slider, liter vody, horalku, kameru, druhú kameru, zamykám auto a púšťam sa oproti pretekárom.
Sem tam si to všetko rozložím, urobím záber, znovu zložím a pokračujem ďalej až sa po štrnástich kilometroch vrátim opäť k autu. Vilko Veteška napreduje a posúva sa pomaly vyššie, naopak smolný deň mal Martin Buchta, píšem na Slovensko o pol druhej v noci do krátkeho popisu k videu z tohto dňa.
Neprší. Ale asi bude. Čaká nás posledný deň na trati, zajtra sa pôjde už iba záverečný motokros. Našich stíham na dvoch miestach, dnes je hlavné už iba dôjsť a zajtra odštartovať. Najvzdialenejší meraný úsek je asi 60 kilometrov od štartu, čo by skalou dohodil od hraníc s Ruskom.
Prehliadka vojenského múzea je spestrením, hoci tak trocha mrazivým. Hotel na dnes už nemá voľnú izbu a hľadať inde je márne, všetko bolo rezervované už mesiace pred štartom. Konečne žiadna elektrina, žiadny počítač. Posledná noc v stane na brehu mora v obkľúčení búrkou, vodou a nekonečnými borovicovými lesmi. Zajtra sa ide domov. O rok do Nemecka.
V záverečnom vyhodnotení skočili Ján Zaťko, Dušan Čipka, Tomáš Čipka jazdiaci v Slovakia Turboteame Zaťko na 27. mieste a jazdci Enduro clubu Púchov - Zlatko Novosád, Viliam Veteška, Martin Buchta skončili na 28. priečke. V hodnotení jazdcov bol v triede Club2 Zlatko Novosád na krásnom štvrtom mieste.
Autor: Majo Illéš
