NITRA. Trojkolky Velorex, jednoduché vozíky s plátenným poťahom karosérie a s rúrkovým rámom, patrili svojím spôsobom k najpopulárnejším československým vozidlám. Ich konštrukcia vznikla pred šesťdesiatimi rokmi a do novembra 1971, keď bola výroba ukončená, ich z brán výrobného družstva vyšlo viac ako pätnásťtisíc.
Dnes neslúžia ako dopravný prostriedok na každý deň, no tešia sa obľube. Rozhodne sú ozdobou na pravidelných veteránskych zrazoch.
Hlavným motívom bola cena
Trojkolka vznikla ako lacné motorové vozidlo pôvodne už v štyridsiatych rokoch. Bol to nápad bratov Mojmíra a Františka Stránskych, ktorí prvú trojkolku postavili v Parníku pri Českej Třebovej. František tam mal opravovňu bicyklov.
Spočiatku montovali rôzne motory ako PAL 300, ČZ – 150 a Manet 98, pričom posledné dva už mali nútené chladenie ventilátorom.
V roku 1950 prešla opravovňa Františka Stránskeho do Velodružstva, ktoré postavilo menšiu sériu trojkoliek so zabudovanými motormi Jawa 250. Vtedy sa začal písať veľký príbeh malého „hadraplánu“ s neskorším menom Velorex.
 |
| Takto vyzeral jednoduchý kokpit pre dve osoby. Jednoduchšie to už asi byť nemôže: volant, pedále, tachometer a radiaca páka. |
Oskar išiel na preteky
Velodružstvo, neskôr premenované na Velorex, má dodnes sídlo v Hradci Králové. Na sériovú výrobu však zvolilo svoj závod v Solnici v Orlických horách. Odtiaľ začali sériové vozidlá vychádzať v roku 1951. O dva roky neskôr vyrobili 120 trojkoliek, v roku 1954 už 180 a v najväčšom rozkvete výroby až 120 mesačne.
Najskôr sa vozidlo volalo Velorex alebo Oskar a na modelI s označením Oskar 54 dokonca vedúci výroby v Solnici Jaroslav Ehl jazdil cestné aj terénne preteky.
Na terénne preteky vyrábali v družstve aj úspešné motocykle Oskar 250. Po postupnom doladení podvozka a zlepšovaní jazdných vlastností boli postupne montované rozličné motory Jawa a ČZ.
Nebol iba invalid
Najskôr s objemom 175 a 250 kubických centimetrov a neskôr motor z Jawy 350 s ručným štartérom alebo dynamoštartérom. Komfortný dynamospúšťač mala aj séria s motorom Jawa 175.
Tieto trojkolky už boli dvojmiestne a prednosť na ich nákup mali invalidní občania. Preto sa Velorexy spájali s invalidmi alebo dostávali aj prezývku invalid.
Základom trojkolky je zváraný rúrkový rám potiahnutý koženkou z PVC a strešnou plachtou. Odtiaľ pochádza skratka alebo posmešné označenie „hadraplán“. Motor burácal za chrbtom vodiča a reťazou poháňal jediné zadné koleso.
V jednoduchosti je sila
Vpredu sú dve tiež motocyklové kolesá riadené volantom a uložené v kľukových závesoch.
Pod koženkovou kapotážou ukrytý motor chladil ventilátor, pričom posledné série mali ako pohonnú jednotku jednovalec 175 cm3 zo skútra Čezeta 505 alebo dvojvalec Jawa 350 typ 572.
 |
| Predné motocyklové kolesá s bubnovými brzdami a priemerom 16 palcov riadil vodič klasickým volantom. Rozchod kolies bol 124 centimetrov. |
V závislosti od použitého motora bol výkon 6 alebo 12 kW a maximálna rýchlosť podľa použitého motora 65 alebo 85 km/h. Priemerná spotreba paliva nebola nízka, no na pomery vtedajších plechových automobilov nebol 4,6 alebo 4,8 l/100 km zlý údaj.
Navyše Velorex odviezol dve osoby a približne 50 kilogramov batožiny. Pohotovostná hmotnosť sa podľa použitého motora pohybovala od 278 alebo 298 kilogramov.
Velorex iba o desať centimetrov prekračoval trojmetrovú dĺžku a so šírkou 140 centimetrov bol veľmi praktickým vozidlom do úzkej garáže.
Len na ilustráciu dnešné malé autá majú okolo 380 centimetrov dlhú karosériu a šírku obyčajne okolo 170 centimetrov. Na šírku by Velorex vošiel do interiéru väčšiny dnešných áut.
Dnes vyhľadávané vozidlo jazdilo na 16-palcových pneumatikách a vzdialenosť medzi osou predných kolies a zadným kolesom bola 220 centimetrov. Dojazd na jedno natankovanie 16-litrovej nádrže sa pohyboval okolo 350 kilometrov.
 |  |
| Veteranista a fotograf Marián Bazala z Nitry dokázal z niekoľkých vrakov vykúzliť skutočný skvost. Takto vyzeral Velorex z roku 1968 pred rekonštrukciou a takto dnes. | |
Obľúbený v Poľsku
Podnik zahraničného obchodu Motokov vyviezol spolu 7540 trojkoliek do Poľska, Maďarska a Bulharska. Po skončení výroby sa solnický závod zmenil na špecializovaný servis Velorexov. Rychnovský závod, ktorý od roku 1954 na výrobe úzko spolupracoval, plne prešiel na výrobu laminátových prívesných vozíkov pre motocykle.
Zaujímavé je, že ešte pätnásť rokov po zastavení výroby prejavila India záujem o kúpu licencie na výrobu našich trojkoliek. Velorex síce ešte dokumentáciu mal, no výrobné prípravky už boli zlikvidované, takže k dohode nedošlo a výrobu Velorexu už nikto neobnovil.
Lákala štvorkolka
Výrobné družstvo Velorex sa niekoľkokrát pokúsilo o konštrukciu štvorkolesových vozidiel, pričom niektoré z nich boli celkom sľubné. Zo spolupráce experta z karosárskeho závodu AZNP Kvasiny vznikli dva návrhy.
Jeden z nich bol prototyp vozidla s motorom uloženým v stupňovitej zadnej časti.Prototyp zmontovali v závode Nový Hrádok, karosériu dodali pracovníci z Kvasín.
Potom prišiel druhý pokus a údajne elegantné vozidlo s laminátovou karosériou v štýle francúzskej Vespy 400, s plátennou strechou a motorom Jawa 350. Prototyp bol ozdobou expozície Velorexu na strojárskom veľtrhu v Brne.Na túto príležitosť už boli vytlačené prospekty, no nakoniec zostala len desaťkusová úvodná séria.
 |
| Najsilnejšiu motorizáciu predstavoval dvojvalec Jawa s objemom 350 kubických centimetrov a s výkonom až 12 kW. |
Novinka pôvodnú verziu nezatienila
V decembri 1971 nahradilo vo výrobe trojkolku podobne riešené štvorkolesové vozidlo Velorex 435-0 tiež s rúrkovým rámom a poťahom. Ten však obľúbenosť pôvodnej trojkolky zďaleka nedosiahol.
Po 1380 vyrobených exemplároch s motormi Jawa 350 bola v roku 1973 výroba definitívne zastavená. Vzrastajúce nároky na bezpečnosť cestnej premávky táto jednoduchá konštrukcia už nemohla splniť.
Posledným pokusom firmy bola séria vozidiel Velorex 435 s laminátovou karosériou podobnou Fiatu 500. Vzniklo tiež niekoľko úžitkových verzií s plechovou úložnou plochou a osobné verzie. Motor Jawa 350 mal výkon 12,5 kW a odviezol 150 kilogramov nákladu s vodičom.
Tak sa skončila výroba královohradeckého družstva a produkčný život legendárneho „hadraplánu“. Dnes je objektom vášnivých zberateľov, ktorí z viacerých vrakov poskladajú jeden výstavný kus. Veteranisti dokážu Velorexy vďaka jednoduchej konštrukcii udržať v stave schopnom prevádzky.
Autor: Tom Hyan
