Už sú to dva roky, čo sme sa vozili na starých Pionieroch po Kazachstane. Bolo to šialené a neuveriteľné, ale zvládli sme to. No teraz mám pred sebou ďalšie dobrodružstvo v Južnej Amerike.
Všetko sa to začalo v januári tohto roku, keď sa ma môj kamarát Dan Pribáň, ktorý bol na Trabante v Ázii a Afrike spýtal, či s ním nejdem na pionieri do Južnej Ameriky.
Od Guyany cez Amazonku v Brazílii, ďalej Andami cez Peru, Bolíviu, Čile a Argentínu - spolu 20-tisíc kilometrov.
Prišlo mi to ako super nápad
Začal som zháňať vhodného pioniera na cestu. Po 500 km prejdených po Slovensku som napokon našiel zachovalého Pioniera a začal na ňom pracovať.
Neprešiel ani týždeň a začali sa komplikácie môjho zdravotného stavu. Už som si myslel, že po mesiaci strávenom v nemocnici nikam nepôjdem.
Našťastie som sa vyliečil a pustil sa do motorky. Urobil som na nej všetko, čo sa dalo. Dal som tam špeciálny valec, ktorý zvýšil výkon o 2 k. Menšiu rozetu, ktorá mala zvýšiť priemernú rýchlosť preto, aby som stíhal za Trabantmi a bezkontaktné zapaľovanie Vape, ktoré malo zaručiť bezchybný chod motora.
Možno vám to príde veľa, ale ja som toho Pioniera pripravoval celé dva mesiace, od začiatku júla po koniec augusta.
Slávnostne sme vyrazili z Prahy
Prvého septembra som sa na ňom vydal do Prahy, odkiaľ bol slávnostný odjazd. Okrem mňa a dvoch trabantov prišli aj chalani z Poľska na Fiate 126 - maluch. Takže štyri vozidlá a osem členov expedície.
Slávnostný odjazd sa vydaril a my sme sa vybrali pomaly do Holandska, odkiaľ sme mali poslať autá a motorku - kontajnerom cez oceán do Južnej Ameriky. Ale tu začali prvé problémy.
Pionier to fakt nezvládal a ani po zvýšení výkonu nedokázal držať tempo s Trabantmi a Fiatom. Vrátili sme sa a museli sme sa rýchlo rozhodnúť čo ďalej.
Pionier nestačil, zastúpila skúsenejšia Jawa
Miestny moto-veteráni v Prahe nám odporučili, aby sme Pioniera vymenili za JAWU 250. Dali sme na ich rady a na druhý deň kúpili Jawu, ktorá je dokonca staršia od Pioniera o 16 rokov. Prebookovali sme letenky na koniec septembra a pustili sme sa do práce.
Za týždeň dokázal Pavel Stuchlík a jeho partia moto-veteránov pripraviť Jawu na cestu. V polovici septembra sme sa teda konečne vydali na cestu do Holandska- Rotterdam, ktorá nám trvala jeden a pol dňa z Prahy, (vyše 1000 km) kde sme autá a motorku nalodili a poslali.
Momentálne sme už skoro dva týždne v Georgetowne čo je hlavné mesto Guyany a čakáme na naše stroje. Je tu veľmi teplo a vlhko. Cez deň asi 37 C° a 80-percentná vlhkosť vzduchu. Cítim sa ako v práčovni. Sú tu samé palmy, ananásy, kokosy a černosi.
Človek by ani nepovedal, že je v Južnej Amerike, ale skôr niekde v centrálnej Afrike. Turisti sem nechodia ani omylom a preto všetci na nás hľadia a čudujú sa čo tu robíme.
Stroje sú tu už tiež vyše týždňa, ale nechcú nám otvoriť kontejner. Je k tomu treba fakt veľa papierov, potvrdení a neviem čoho všetkého, takže chodíme, vybavujeme a dúfam že už čoskoro budú, lebo v Amazonke začína obdobie dažďov a to by bol pre nás koniec. Suchú cestu zvládneme, no blato určite nie.
Najhoršia cesta bude od Manaus smerom do Bolívie, volá sa BR319 a je to fakt to najťažšie, čo sme kedy absolvovali. Pred tým sa ešte ozvem a napíšem, aké máme počasie. Držte nám palce.
Chcem sa poďakovať mnohým ľudom a firmám, bez ktorých by táto expedícia nikdy nezačala.
