Expedícia, ktorej členom je aj Slovák, Marek Slobodník, pokračuje z Bolívie do Chile. Dobrodruhovia po oddychu naprávali Marekovi rameno, ktoré dostalo v nemocnici bandáž. Po tom, čo ich opustila kameramanka, navštívili s Jawou, Trabantom a Maluchom najväčšiu soľnú pláň sveta.
SANTIAGO. Myslel som, že sa ozvem už len z Usuhai, ale stalo sa toho fakt veľa. A keďže v Santiagu opäť stojíme, tak článok navyše neuškodí. V La Paz sme sa zdržali tri dni. Museli sme dať dokopy Jawu a autá. Okrem roboty na Jawe tam bolo super. Ubytovali sme sa v kempe kde bolo WiFi, vírivka a sauna. Všetko iba za päť eur na noc. Bol to super relax.
Raz večer sme išli do obchodu a ocitli sme sa na pravej Bolívijskej svadbe. Hrala tam živá kapela, pilo sa tam kopec piva a nejaký nápoj z koky. Perfektná zábava. Samozrejme si nás s Radkom dvoch Gringosov všimli a tak nám ponúkali všetko čo mali po ruke. Ráno som sa čudoval že nám nič neukradli, pretože na každom kroku sa musí mať človek na pozore a to najmä v Bolívií.
Z mesta štartujeme neskoro večer. Troška poprcháva, ale ide sa perfektne. Robíme 350 km a kempujeme v podstate na konci asfaltky. Odtiaľ nás čaká už len 150 km po nespevnenej ceste do mesta Uyuni.
Rameno neposlúchlo druhý raz
Ráno si balím karimatku a čo čert nechcel opäť som si vykĺbil rameno. Bolelo ma ešte viac ako prvý krát. Aleš sa mi ho pokúša nahodiť keďže v Peru sa mu to podarilo. Po pól hodine si vravíme že v Peru to bola asi náhoda! Vraciame sa spať do najbližšieho mesta. Našťastie len 10 minút autom. Na vykĺbenie ramena si nájdem vždy najväčšiu dieru sveta a tak to bolo aj teraz. Pozerám sa na tie rozbité domy a tých chudých ľudí v meste. Čudujem sa akú majú krásnu nemocnicu! Čo z toho keď mi tam nevedia pomôcť. Posielajú ma 20 kilometrov späť do druhej nemocnici. Fakt ma to veľmi bolelo...
Druhá nemocnica v meste, ktoré vyzeralo ešte horšie, ako to predchádzajúce bola moderná. Posielajú ma na röntgen, ktorý je lepší ako u nás v Banskej Bystrici. Doktor pozerá na snímok a vraví že to mám vykĺbené. To som samozrejme vedel, no nevedel som im to vysvetliť po španielsky. No zrazu sa mi rameno napravilo samo. Proste skočilo spať! Doktori sa čudujú ja tiež. Rameno mi dávajú do sadry a vravia, že tri týždne si to mám tak nechať. Je to hrozne dlhá doba - o tri týždne je koniec roka.
Ďalej pokračujeme do Uyuni po nespevnenej ceste a ja sedím v maluchu. Na motorke ide poliak Radek. V maluchu je strašna nuda. Cestovať na aute je nenormálna nuda! Síce v lete chcem ísť na mojom trabante s frajerkou po Juhoslávií. Ale tak trabant je aspoň troška podobný motorke a to motorom. Ďalšia vec čo mi vadí je to, že motorka ktorá ma 55 rokov a má nabehaných už 10 000 km je ako živí tvor. Treba vedieť čo a ako, aby fungovala správne. Keď vidím Radka, ako na nej ide tak mi je tej motorky ľúto. Neviem to vysvetliť. Nič nerobí zle, okrem toho že mu raz padla, proste normálne jazdí, ale nejazdí s citom.
Dorazili sme do Uyuni. Stanujeme pri pohrebisku vlakov a ja spím v Trabante. Stan si jednou rukou postaviť neviem a nechcem otravovať ostatných. Je to tu Krásne. U nás by nič také nemohlo byť, lebo máme zberné suroviny, v Bolívií nie sú a tak sa to tu zachovalo. Na druhý deň zisťujeme kameramanke Dane vlak do Argentíny. Musí nás opustiť z rodinných dôvodov.
Soľná pláň je ideálna na vybláznenie
My sa chystáme na najväčšiu soľnú pláň sveta - Salar de Uyuni! 10 000 km2 nekonečná obrovská plocha soli. Prichádzame tam večer. Je to zážitok a ja závidím Radkovi že ide na Jawe. Proste nedá sa len tak sedieť v aute a nezašoférovať si! Sadám do malucha a bláznim sa... Každý sa šalie a jazdíme po večernom salare krížom krážom, ako malé deti!
Tu je to miesto a ten čas kde si musím dať dole bendáž z ramena. Viem tri dni nie sú tri týždne, ale byť na najväčšej soľnej pláni sveta a nepreviesť sa na motorke. To by som ľutoval do konca života. Ráno si robíme vajíčka na tvrdo. Zabudli sme ale kúpiť soľ a tak si vajíčka kotúľame po pláni. Výborné raňajky a ja sa teším na motorku. Písať o Salare a o pocitoch na ňom to je na ďalší samostatný článok, tak isto ako o Macchu Picchu, Nasce či Titicace.
Po Salare sa vydávame k soľnému hotelu, ktorý je celý postavený zo soli. Robíme tu samozrejme aj rýchlostné rekordy. Trabant ide 70 km/h a Jawa až 75 km/h. Je to perfektné vozenie. Tá soľ drží ako šmyrgeľ. Celý deň tu blbneme, ale už musíme ísť. V meste umývame naše stroje aby nezhnili a spíme kúsok za ním.
Ideme smerom do Chile neuveriteľnou krajnou, ktorá vyzerá ako z filmu. Ako z Pánov Prsteňov. Obrovské zasnežené vrcholky sopiek, jedna dokonca dymí. Hranice prechádzame bez problémov.
Sme v Chile a asi ďalších 150 km ideme po nespevnenej ceste a dostávame sa na asfaltku do mesta Calama. Vyzerá to tu ako v USA, moderný a bohatý štát. Strašný šok oproti Bolívií. Z úplnej biedy a chudoby sa dostávame do modernejšieho štátu ako Slovensko.
Meď nad zlato
V Calame sa ideme pozrieť na najväčší medený dol sveta. Celé mesto pracuje asi tam a okrem tohto dolu tu nie je nič iba púšť. Chceme ísť smerom na San Pedro de Atacama a odtiaľ do Argentíny, no Radek opäť, tak isto ako v Georgetovne, stratil pas a tak musíme ísť na poľskú ambasádu do Santiaga.
Ideme Atacamou - zaujmavá krajna. Proste púšť a nič iné. Ideme druhý deň Atacamou... strašne nudná a tá istá krajina dookola. Stále to isté až do Santiaga. Celý čas niečo natáčame a fotíme keďže má z tejto výpravy vzniknúť osem dielny seriál, no tu nie je nič k natáčaniu a denne robíme aj 600 km. Ľutujem že sme takto netočili cestu do Kazachstanu na pionieroch. Preto z nej ostal iba 15 minútový filmík ktorý sa dá pozrieť na YouTube.
Momentálne sme už v Santiagu. Opäť ďalšie hlavné mesto, ktoré je obrovské a má o milión obyvateľov viac ako celé slovensko! Dnes dostane Radek pas, ja som si kúpil bandáž na rameno a pokračujeme ďalej do Usuhai.
S pozdravom Marek Slobodník
Autor: Marek Slobodník
