Ani tentoraz sa im poruchy nevyhýbali. Dostali sa však až na hranice Argentíny.
CHIATEN. O siedmej ráno sme dorazili do prístavu. No autá a motorku sme nemohli dostať na pevninu lebo bola nízka hladina vody a tak do 11-tej čakáme na príliv.
Konečne sme na pevnine a pokračujeme ďalej. Sme v mestečku Chaiten. V podstate by to bolo normálne mesto ale výbuch sopky v roku 2007 ho trošku zničilo. Trosku viac. Fakt zaujímavé vidieť domčeky ktoré sú plné popola zo sopky.
Pokračujeme ďalej asi 20 km ešte po asfalte a tu začína ta pravá neasfaltová Carretera Austral. Čaká nás 700 km po nespevnenej štrkovej ceste ktorá nám môže byt už osudná. Autá a motorka sú na šrot a bojíme sa že nespevnená cesta im vôbec neprospeje.
Tak aj bolo. Prvú škodu utrpel Maluch. Trabant omylom zachytil jeho dvere a tie zdeformovali predný blatník malucha. Par kilometrov ďalej Dan vystupuje z auta a čuduje sa prečo sa mu dymí z kolesa. Zisťuje, že je vyklonene a guma sa derie o vnútornú stranu blatníka. Áno je to zlomene rameno a je to zle. Vravíme si že tato expedícia je o ramenách. Najprv moje vykĺbené a teraz zlomene na Danovom trabante.
Na Carretere Austral nie je veda dedín. Možno každých 100 km jedna maličká. No my mame opäť šťastie, ako cely čas a táto chyba sa nám stala asi len 10 km za dedinou. Našli sme tu majstra, ale fakt majstra zvárača ktorý nám rameno opravil a spevnil tak, že je lepšie ako pred tým.
Pokračujeme ďalej - nie dlho a opäť porucha. Nechcem písať celý článok o poruchách, lebo táto cesta bola fakt úžasná, ale nespomenúť t, že maluchovi odišlo ložisko na kolese to musím. Je úplne rozmlátené a vymleté. Zoberte si do úvahy to že ložisko pred štartom bolo úplne nové a teraz má najazdené iba 15 000 km . Ale terén ktorým sa pohybujeme prach, voda, soľ je pre ložiská smrť. Máme náhradné, takže nič vážne sa nedeje.
Dúfam, že sa už nič nepokazí, aby sme si mohli vychutnať túto krásu. Vyzerá to tu asi tak, ako niekde v Alpách. Ale nie je tu milión turistov, nie je tu asfalt a je to asi krajšie. Na Silvestra stanujeme a taký sme unavený, že ledva vydržíme byť hore do pol noci. O pol noci si púšťame naše hymny a ideme spať. Fakt nie sú sily na zábavu.
Ráno kradnem zo stromu čerešne a pokračujeme na juh k druhému najväčšiemu jazeru v Južnej Amerike Buenos Aires. Nádherné neskutočné jazero. Neskutočné farby a každá jedna fotka vyzerá ako upravená, alebo skôr vyrobená vo photoshope. Sú tu strmé kopce a vždy sa smejem trabantom ktoré cúvajú celý kopec, lebo ho inak nevedia vyjsť.
Zastavujeme v jednom mestečku Bahia Murta, kde stretneme opäť samozrejme Poliaka, ktorý cestuje na Honde Afrike s frajerkou. Super motorka, super chlapík a tak sa ho pýtam či sa môžem na jeho mašine previesť. Vždy keď cestujem či na pionieri, alebo teraz na 250-ke, vidím okolo seba tieto úžasné cestovateľské motorky a vždy som sa chcel previesť. On mi to dovolil a ja zisťujem že Honda Afrika je niečo neuveriteľné. Super posed nie ako na Jawe, no proste pohodička. Mal som chuť mu ju ukradnúť. Dal som sa mu previesť aj ja na mojej motorke. Keď prišiel povedal, že by na tom nešiel ani do ďalšej dediny a že to vôbec nebrzdí. To že Jawa nebrzdí je pravda, ale ja som si už dáko nato zvykol.
V tomto meste nás nahovorili miestny aby sme sa išli pozrieť na jaskyne, ktoré sú na jazere. Ideme loďkou a jaskyne sú úžasné, ale mne sa najviac páči cesta na člne. Sú mierne vlny a my si to pálime po jazere Buenos Aires a skáčeme. Celý sme mokrý. Sranda strašná.
Jazero nás tak uchvátilo, že ho cele obchádzame a stojí to zato. Teraz sme v hraničnom mestečku Chile Chico a od Argentíny nás delia iba 100-ky metrov. Do cieľa Usuhaia máme ešte niečo cez 1 000 km odkiaľ sa opäť ozvem.
S pozdravom Marek Slobodník
