CHILE CHICO. Mesto opúšťame ráno a máme to už len 10 km do Argentíny. Lúči sa s nami nádhernou prírodou. Modré lúky posiate kvetmi, ktoré voňajú krajšie ako eukalyptové lesy v Peru. Sranda je, že na Argentínskej strane mizne akákoľvek flóra. Je tu len rovina, piesok a veľmi zlá prašná cesta.
Stmieva sa tu veľmi neskoro, okolo 23:30 hod je stále ešte vidno. Staviame stany a ukladáme sa pokojne spať. Pokoj netrvá dlho a zisťuje ďalšiu vec. Okrem toho, že tu nie je nič, tak tu strašne fúka.
O 4-tej ráno sa prebúdzame, pretože stany sú zvalené. Poliak Tomek sa zo stanu nevie dostať, a tak si robí vlastný východ nožíkom. Je to fakt horor, ako fúka! Okolo pol piatej ráno sme všetci zbalení. Rozmýšľame, čo robiť, na motorku ma nechcú pustiť. Tvrdia, že jazda v takomto vetre je nemožná. Mne sa ale čakať nechce a skúšam ísť na motorke. Ide to! Síce som v 45 stupňovom uhle, ale ide to.
Neskôr sa vietor upokojil a my sa dostávame do mesta EL Calafate, odkiaľ to máme namierené na Perito Moreno. Ľadovec, ktorý sa posúva každým dňom o tri metre, sa láme a padá do priepasti. Fakt zaujímavé a krásne miesto, ktoré sa oplatí vidieť. Odlomenie ľadovca sme chceli aj natočiť, no zistili sme, že padá len vtedy, keď nie je naň namierená kamera alebo fotoaparát.
Včera sme sa ponaučili, a tak kempujeme v opustenom dome - tam fúkať nebude. Od Ushuaia nás delí iba 900 km. Cesta je už dobrá, asfaltová a my musíme opäť vstúpiť do Chile cez mesto Puerto Natales. Je to hrozne otravné, vybavovať veci na hraniciach, no iná cesta na koniec sveta nie je.
Okrem hraníc musíme opäť na loď. Loďka nás preplavila do mesta Porvenir, kde by mali žiť tučniaky. Žiadneho nevidíme a po troch hodinách jazdy nás opäť čakajú formality na hraniciach.
Vstupujeme do Argentíny. Konečne vidím prvú tabuľu, ktorá ukazuje ako ďaleko je Ushuaia. Už len 300 km a sme v cieli. Teda iba teoreticky – tak ako v Kazachstane, tak aj tu cieľ nie je koniec výpravy. Vždy chceme naše stroje, ktoré nám prirástli k srdcu, doviesť domov. Žiadna loď by nám z Ushuaia nedopravila naše vozidlá domov, takže koniec bude až v Buenos Aires.
Asi 50 km pred Ushuaia sa nám kazí trabant. Nič vážne, iba zapchatý karburátor. No ja s Danom pozeráme do mapy. Zisťujeme, že náš cieľ najjužnejšieho miesta, kam sa dá dostať autom, nie je Ushuaia, ale dedinka Moat. Meníme plány a ideme tam. Je to tu nádherné! Opäť asfalt zmizol a my musíme zvládnuť už len 100 km krásnou krajinou.
Dedinka Moat sú asi tri domy a za ňou cesta pokračuje ďalej. Musíme ísť ďalej, musíme sa dostať čo najviac na juh! Dostali sme sa až k akejsi radarovej stanici. To je najjužnejšie miesto, kam sa dá autom dostať. Ďalej je už len útes.
Tú radosť si neviete ani predstaviť. Po štvrťroku jazdy na 55 ročnej Jawe a teraz už vlastne 56 ročnej. Po tých najhorších cestách Južnej Ameriky sme sa dostali do cieľa. Živí a zdraví! Tak a teraz si už môžem povedať, že som na Jawe zdolal celý kontinent, a to je niečo.
Ďakujem všetkým, ktorí ma podporili a ktorí mi verili, že to zvládnem. Je to síce ešte 3 000 km do Buenos Aires, ale už len po asfalte. Určíte sa odtiaľ ešte ozvem, keď budem čakať na lietadlo. Ďakujem všetkým.
S pozdravom Marek Slobodník.
Autor: Marek Slobodník
