BRATISLAVA. Z Pekingu vyrazila koncom mája takmer stovka posádok z 26 krajín sveta, aby prešli Čínu, Mongolsko, Rusko, Ukrajinu, Slovensko, Rakúsko, Švajčiarsko a Francúzsko. Po 33 dňoch a 12246 kilometroch dorazili do Paríža.
Najznámejšia diaľková súťaž pre klasické vozidlá ide po stopách legendárnej jazdy automobilových priekopníkov. V parížskom denníku Le Matin sa v januári 1907 objavila výzva a vyprovokovala viacerých.
Na štart sa nakoniec postavilo len päť automobilov.
„Čo všetko ešte musí dnes človek urobiť, aby dokázal, že auto všetko vie a všade sa dostane. Existuje tu niekto, kto prejde toto leto autom z Pekingu do Paríža?“
Štartovná listina bola plná zaujímavých áut a ľudí
Bonnie a Clyde
Víťazmi posledných dvoch ročníkov rallye Peking - Paríž boli Chevrolety. Mike Reeves a Michelle Jana Chan si povedali, že je najvyšší čas, aby zvíťazil Ford.
V roku 1932 Henry Ford predstavil nový model V8. Bola to ľudovka. Nebol drahý, bol mohutný a rýchly. Spokojní s autom boli i známi zločinci Bonnie a Clyde, ktorí napísali v apríli 1934 Henrymu Fordovi list.
V liste mu ďakujú za auto, ktoré ich nikdy nesklamalo a ktoré im veľakrát zachránilo život. O mesiac nato ich policajti zastrelili v ich milovanom Forde V8.
Tento romantický príbeh bol inšpiráciou pre Mikea a Michelle. Začali intenzívne hľadať model Ford V8, s ktorým by absolvovali dobrodružnú cestu z Pekingu do Paríža. Našli skvelé auto.
Hodilo by sa na show hot roadov, ale nie na cestu mongolskou púšťou. Ford V8 kompletne prerobili. Podvozok dostal prepružené listové pružiny, štvorbodové zavesenie náprav, zosilnené tlmiče a novú nádrž s dvojnásobným objemom.
Kvôli odľahčeniu nahradili zadné kovové veko vinylom. V interiéri pribudli kovové výstuhy chrániace posádku v prípade nehody. Dobové sedadla nahradili pretekárskymi recarami so štvorbodovými bezpečnostnými pásmi.
Mike ako absolvent dizajnérskej školy vyšperkoval auto do posledného detailu. Bonnie a Clyde 2013 sa umiestnili na 3. mieste vo svojej kategórii a získali zlatú medailu.
Lietajúci Holanďania
Mick de Haas a Anthony Verloop patria už k ostrieľaným jazdcom adrenalínových jázd.
Ich bielo-červený Mercedes Benz 280 SE coupé z roku 1970 (W 111 E 35/1) upravili pre extrémne jazdy už v rokoch 2007 a 2008, keď sa pripravovali na trial klasických vozidiel do Himalájí.
Za šesť týždňov najazdili 16000 kilometrov a skončili na druhom mieste v celkovom hodnotení. O dva roky neskôr sa so svojím Mercedesom vybrali do Južnej Ameriky na 14 000 kilometrov.
Na tohtoročnej súťaži Peking Paríž získali slušné 15. miesto.
Dvakrát Kiwi
Alan Day je z malého mestečka na Novom Zélande. Pred dvomi rokmi sledoval na televíznom kanáli Discovery seriál o jazde z Pekingu do Paríža.
„Čím viac som to pozeral, tým viac ma to fascinovalo. Bolo by úžasné tam ísť!“ hovorím mojej priateľke Helene. Išlo to tak každý týždeň pokiaľ sa seriál v televízii neskončil. Nakoniec mi hovorí: „Tak už o tom nerozprávaj a choď!“
O niekoľko týždňov si kúpil Ford model A tudor z roku 1930. Posledných tridsať rokov jazdil len s automatickou prevodovkou a tu boli odrazu tri pedále.
Okrem toho žiaden posilňovač riadenia ani posilňovač bŕzd. „Bože môj, to sa musím vrátiť do školských lavíc?!“ zabedákal Alan.
Keď už mal nejaké jazdy s veteránom za sebou, išiel sa pozrieť na jedno stretnutie klasických vozidiel, aby sa dozvedel, čo ho asi čaká. Po získaní informácií od organizátorov Peking – Paríž, čo musí a čo nesmie mať auto sa začal pripravovať na nové dobrodružstvo.
Keď už bol takmer hotový, vyvstala nová otázka - spolujazdec! a pozrel sa na Helene. „Tak o tom ani nepremýšľaj! Prečo by som mala vymeniť pohodlie domova za nejakú divočinu. Okrem toho kto bude kŕmiť mačku?“
Úplnou náhodou stretol Rogera Andersona z mestečka na východnom pobreží Nového Zélandu. Jeho záľuba k Fordom začala pred päťdesiatimi rokmi keď ako 10 ročný videl toto auto na Ocean beach v zátoke Hawkes.
Okrem toho celý život sníval o ceste z Pekingu do Paríža, po ktorej v roku 1907 išiel i knieža Luigi Borghese. Raz pri príprave auta na rallye sa Roger spýtal Alana, či pozná cestu do Paríža. „Nepoznám, ale preto ideš so mnou, aby si nás tam doviedol.“
Ich prvé dobrodružstvo s veteránmi sa skončilo dobre. Aj vďaka pomoci odborníkov v Bratislave pokračovali v ceste a skončili na 29. mieste v kategórii vintageant, vozidiel vyrobených pred rokom 1941.
Monštrum
Wernera Gassnera poznám už niekoľko rokov. Jeho vedomosti o predvojnových automobiloch sú obdivuhodné.
Práve pre jeho znalosti a zručnosť si ho viacerí usporiadatelia akcií klasických vozidiel v Európe prenajímajú ako servismana s pojazdnou dielňou.
Spolu s Ingom Strolzom absolvovali jazdu z Pekingu do Paríža nielen s najstarším, ale i objemovo najväčším automobilom. Tri roky pripravovali American La France Tourer s rokom výroby 1917.
Obrovský 6-valcový letecký motor Zeppelin objemu 14,5 litra s výkonom 140 k, ktorý je schopný vyvinúť maximálnu rýchlosť až 150 km/h, budil skutočný rešpekt medzi vozidlami P2P.
V kategórii predvojnových automobilov je 23. miesto pre toto vozidlo s reťazovým pohonom veľmi slušný výkon.
Švajčiarski puntičkári
Bláznivý nápad ísť na túto jazdu sa zrodila v hlave Philipa Cuerela na oslave jeho narodenín.
Predohrou bola kniha o stávke medzi kniežaťom Borghese a parížskymi novinami le Matin z roku 1907 o možnosti zdolať automobilom cestu z Pekingu do Paríža.
Phil a Rela (Hoenner) sa rozhodli zúčastniť tejto súťaže a zažiť to, čo zažili jazdci pred viac ako 100 rokmi.
Na zozname áut mali rôzne značky a modely. Mali rozdielne názory a požiadavky.
Prešli pol Európy, absolvovali mnohé skúšobné jazdy, nakoniec sa zhodli a zvolili si Porsche 356C z roku 1964. Za 39. miesto získali len striebornú plaketu. Víťaz je predsa každý, kto príde do cieľa celý a zdravý.
Austrálsky špeciál
Citroën DS23 so štartovným číslom 87 bol skonštruovaný a upravený na súťaž London-Sahara-Munich World Cup Rally, ktorá sa konala v roku 1974 ako súčasť svetového pohára.
Bývalý austrálsky šampión Ken Tubman s Andreom Welenskim prešli Saharou, vnútrozemím Nigérie a do Mníchova sa vrátili ako víťazi.
Teraz na pretekoch z Pekingu do Paríža Citroën nadvihol sukničku, odhalil kolieska a ukázal, s akou ľahkosťou sa dá prechádzať aj tými najnáročnejšími úsekmi plných skál a piesku.
Zo zákulisia
Logistika prepracovaná do najmenšieho detailu robí z podujatia Peking Paríž unikátnu udalosť. Spríjemňuje a zabezpečuje 33 dní jazdy z východu na západ mnohonárodnostnej skupine účastníkov.
Pravdepodobne najťažšia etapa, ktorú absolvovali účastníci jazdy Peking – Paríž, viedla cez divoké a nehostinné Mongolsko. Pre túto oblasť platili mimoriadne opatrenia.
Autá súťažiacich a organizátora sprevádzalo 12 nákladných vozidiel Unimog 4x4, ktoré viezli 20 ton potravín. Ďalšie viezlo 10000 fliaš vody a 2500 fliaš piva. Jedlá sa pripravovali každé ráno a popoludnie.
Ráno muselo 12 kuchárov rozbiť 360 vajec, pripraviť 246 porcií suchej stravy na cestu pre účastníkov a sprievodný personál.
Územím Mongolska sprevádzal kolónu 200 členný tím miestnej automobilovej organizácie, ktorá okrem iného viezla i stany. Dva najväčšie boli pre kuchyňu a jedáleň, osem pre toalety a v štrnástich boli sprchy.
Každá posádka musela mať vlastný stan. Ďalej viezli drevené stoly a stoličky. Vodu pre toaletu i pre kuchyňu viezli v cisterne s objemom 5000 litrov.
V dvoch obrovských oceľových nádobách, ktoré viezli so sebou, zohrievali vodu na otvorenom ohni. Drevo na kúrenie bolo pribalené na každom nákladnom aute.
Ráno, keď autá opustili tábor, časť zabezpečovacieho tímu zbalila stany a presunula sa na nové táborisko. Druhá skupina mala za úlohu vyčistiť tábor a celé okolie a odpadky zobrať so sebou.
Na prechod Mongolskom, kde nie sú žiadne čerpacie stanice, musel organizátor zabezpečiť pohonné látky. Kolónu dopĺňala cisterna s 3000 litrami benzínu a ďalších 1000 litrov nafty ťahala v prívese.
Servisný tím mal 90 členov a sprevádzal účastníkov celú trasu. Okrem časomeračov, rozhodcov, mechanikov, osoby, ktoré zabezpečovali ubytovanie a kontakt s miestnymi organizáciami, patril k tímu aj lekársky personál s praxou frontových lekárov z bojových konfliktov na Blízkom východe.
Štyri tímy mechanikov vyzbrojených náhradnými dielmi a profesionálnym náradím sa starali o to, aby do cieľa prišlo čo najviac vozidiel.
Súčasťou kolóny boli dve vozidlá obsadené filmármi a fotografmi, ktorí dokumentovali celú súťaž a priebežne odovzdávali informácie médiám po celom svete. Správy a výsledky z každého dňa boli hneď zverejňované na webe usporiadateľa.
Zodpovednú funkciu malo aj vozidlo, ktoré išlo po trase so 48 hodinovým predstihom, aby overilo, či na trase nedošlo k nejakej zmene.
Tí, čo vydržali
Po 27 dňoch prišli účastníci preteku Peking Paríž na Slovensko. Ich prvá zastávka bola v Košiciach.
Na druhý deň im organizátori pripravili takmer 500 kilometrovú trasu do Bratislavy.
Cestou si vyskúšali dráhu na Slovakiaringu. Účastníkov privítala Bratislava dažďom. Teplota za niekoľko hodín klesla z 28 na 13˚C. Žiadna slávobrána, žiaden uvítací ceremoniál. Autá zmizli v podzemných parkoviskách dvoch bratislavských hotelov.
Tip, že nejaké autá „uviazli“ v bratislavskom servise, bol pre mňa príležitosťou dozvedieť sa niečo z prvej ruky. Aj keď boli súťažiaci na ceste už štyri týždne a mali za sebou viac ako 10000 kilometrov, nepôsobili unavene. Naopak boli príjemní a zhovorčiví.
Nasledujúce ráno opäť bez akéhokoľvek oficiálneho štartu v minútových intervaloch opúšťali autá Bratislavu. Niekoľko myšičiek v rannej špičke, otočka vpravo cez most SNP a smer Rakúsko.
Za pol hodiny autá zastavili v rakúskom Pachfurthe na Driving campe. Tu dostali inštruktáž na daný deň a absolvovali rýchlostnú skúšku.
O štyri dni to skončilo. Najkratšia posledná etapa dlhá 190 km viedla z Troyes do Paríža. Francúzski policajti asistovali v plynulom prejazde križovatkami. Potlesk, výkriky, trúbenie a strieľajúce šampanské.
„Bolo to úžasné a bola to doposiaľ najlepšie zorganizovaná súťaž Peking - Paríž. Nádherná trasa, úžasne scenérie" povedal Gerry Crown, víťaz kategórie klasik sediac v cieli na streche svojho starého Leyland P76.
Osemdesiatjeden ročný Gerry to môže veľmi dobre posúdiť. Zúčastnil sa všetkých predchádzajúcich ročníkov od prvého, ktorý sa konal v roku 1997. „Teraz sa už teším na dlhý kúpeľ, veľa piva, veľa jedla s kamarátmi ... a teším sa do Tibetu."
Autor: Valentin Zbyňovský
