Predstavte si, že za vami príde človek z BMW a spýta sa, či by ste nechceli odviezť ich momentálne najrýchlejší model divízie M rumunským novinárom do Bukurešti. A že cestou nemáte zabudnúť prejsť cez jednu z najkrajších ciest na svete, mnohým známu vďaka anglickej relácii Top Gear.
Bol som už na mnohých prezentáciách s mnohými peknými cestami, no vedel som, že toto bude iné. Budeme s kolegom Majom Bónom celú cestu sami, bez dozoru prísnych ľudí z automobilky.
Nemáme žiadny časový harmonogram, ani presne stanovenú trasu. Nikto nás nebude naháňať a môžeme ísť kedy chceme a kam chceme. Musíme len splniť termín odovzdania auta v rumunskej centrále BMW.
Z colnice ohnivou čiarou
Napíšte nám
o vašom vozidle
Predstavte ho čitateľom AUTOsme.sk.
Čo o svojom aute napísať?
Informácie o aute alebo motorke spolu s fotkami pošlite na e-mailovú adresu
S pocitom voľnosti a slobody vyrážame asi o dve hodiny neskôr, než sme pôvodne plánovali.
Prvý deň chceme doraziť do mesta Sibiu, vzdialeného necelých 50 kilometrov od cesty, ktorá nás zaujíma najviac.
Na maďarských diaľniciach okrem obávaného prejazdu cez obchvat Budapešti, ktorý je prekvapivo prázdny, žiadne väčšie zdržania nečakáme.
Otázkou je, ako na tom bude rumunská časť cesty. Kolegovia, ktorí túto trasu už absolvovali, nás totiž varovali pred katastrofálnym stavom tamojších komunikácií.
Prvé zdržanie prichádza hneď na hraniciach. Colníkovi sa zrejme veľmi nepozdáva kombinácia dvoch Slovákov v drahom a silnom aute s rakúskymi poznávacími značkami. Na pár minút odchádza do búdky s našimi dokladmi.
Keď sa vracia, kolegovi niečo veľmi dôrazne vysvetľuje, pričom mu pred očami máva technickým preukazom.
Nakoniec mu ale doklady vrátil a kolega si so smiechom sadá naspäť za volant. Colník totiž vyzvedal, čo to máme za auto.
Keď sa dozvedel, že má 560 koní, papiere nám chcel vrátiť iba pod podmienkou, že z colnice odídeme najhlučnejšie, ako sa len dá. Dokonca, dočasne uzaviera celý pruh len pre nás a ukazuje, aby sme ešte cúvli.
Chceli sme ešte na colnici zaplatiť cestné poplatky. Ale kto by neposlúchol príkaz policajta, všakže?
Povolené rýchlosti sú nepodstatné
Hranice opúšťame rýchlejšie, ako po vykradnutí banky.
Zastavujeme hneď pri prvých unimobunkách, kde je možné zaplatiť cestovný poplatok.
Jeden zo skupinky oblieva pollitrovkou "jarovej" vody naše okno a utiera ho špinavou kuchynskou špongiou. Druhý v tom istom momente priskočí k otvorenému oknu a odliepa slovinskú diaľničnú nálepku so slovami, že si ju od nás kúpi.
Ďalší núka akýsi zvláštny stolček zbitý z drevotrieskových dosiek. To všetko trvalo len chvíľu, kým šiel môj spolucestujúci zaplatiť potrebné poplatky.
Na rumunskú časť cesty sadám za volant ja, kúsok za hranicami. So strachom o auto po výstrahách o kvalite ciest idem síce na hranici povolených rýchlostí, no na rumunské pomery to je zjavne málo. Predbiehajú ma dokonca aj dodávky.
Aj tak sme ale nakoniec všetci skončili v dlhej zápche na obchvate mesta Arad. Po desiatkach minút konečne vyrážame na krásnu cestu vedúcu cez mesto Deva do Sibiu.
S povrchom ciest to nie je také zlé
Jazdíme po povrchu, na ktorom by sa mohli naši cestári učiť, ako má vyzerať cesta prvej triedy.
A tie zákruty. S ideálnym polomerom, pospájané akurát dlhými rovinkami a dobrým výhľadom, aby sa dalo bez problémov predbiehať.
Pri takýchto cestách a takomto aute diaľnica rozhodne nechýba.
M6 funguje skoro ako teleport. Stlačíte plyn a auto, ktoré bolo pred vami, je hneď kdesi v diaľke.
Škoda len veľkého množstva dedín. Domáci ale nevyzerajú, že by pre nich tabule značiace začiatok obce znamenali aj čosi iné, ako informáciu, kde sa práve nachádzajú. Čo sme popredbiehali mimo obce, nás totiž vždy v dedine dobieha.
Do Sibiu napokon prichádzame až v noci. Pôvodný plán vyraziť opäť na cestu skoro ráno, aby sme stihli pre fotenie východ slnka, padá. Treba sa aspoň trochu vyspať.
Napokon odchádzame z hotela o siedmej. Cestou ešte tankujeme a smerujeme k hlavnému cieľu nášho výletu. Nie, nemyslím Bukurešť, kde máme vrátiť auto.
Našim cieľom je priesmyk Transfagarasan, vďaka ktorému nás na túto cestu nemuseli dlho presviedčať. Najskôr ho ale musíme nájsť.
Navigácia veľmi nepomáha. Názov priesmyku jej nič nehovorí. Možných ciest ponúka veľa a kľukato vyzerajú všetky. Až na tú cez obec Fagaras, čo nám veľmi nesedí.
Našťastie cestou k Fagarasu zbadáme odbočku s vytúženým názvom. Odbočujeme smerom na kopec, vyzerá to nádejne.
Splnil sa nám motoristický sen
Už začiatok cesty v lese je úžasný. Povrch je stále dosť kvalitný.
Výhľad na cestu je trochu horší, no čím vyššie stúpame famóznymi zákrutami, tým sa stromy prerieďujú a zážitok stupňuje. Až kým nedorazíme na úplne otvorenú plochu priamo pod horou, s výhľadom ako z rozprávky.
Pred nami sa až po skoro úplný vrch nemalého kopca vinie cesta v skalnatom masíve. Vyzerá, akoby ju ani nevytvoril človek. Je 8 hodín ráno a sme tu takmer úplne sami.
Cez vrchol sa lenivo prelieva oblak, na svahoch sa pasú ovce a my máme pocit, že sme objavili raj.
Súhra počasia, podmienok, ktoré tu vládnu a auta, na ktorom prichádzame, sa ani inak nazvať nedajú.
Hneď zabúdam na to, že som chcel skoro ráno fotiť a najskôr vyrážame previezť sa.
Vychádzame úplne hore, kde nás prekvapí pomerne veľký ruch. Ako pri stánkoch na Miletičke v Bratislave. Ponuka tovaru nie je veľmi pestrá, vidíme klobásy, mäso, kožušiny.
Pred tunelom vedúcim na druhú stranu kopca sa otáčame a ideme naspäť. A opakujeme to so striedaniami za volantom hneď niekoľkokrát.
Samotná jazda cez Transfagarasan nie je až takým zážitkom, ako som čakal. Rovinka, ostrá zákruta, rovinka a ostrá zákruta, rovinka.
Cesta s rozmanitejšími zákrutami, ktorou sme sem prichádzali, sedela BMW M6 podstatne lepšie. Napriek tomu nás jazda baví. Najmä vďaka úžasnému výhľadu.
Scenéria nás uchvátila natoľko, že sme mali čo robiť, aby sme ubrzdili pred ovcami križujúcimi cestu. Aspoň mám konečne príležitosť si niečo odfotiť, lebo toto vyzerá na dlho.
Keď posledná ovca opúšťa lenivo asfalt, pokračujeme. Iba občas zastaneme, aby sme si cvakli auto, alebo sa len skrátka pokochali.
Áut na ceste ale pomaly pribúda a nás začína zaujímať, či je aj druhá strana kopca taká úchvatná.
Je. Síce s horším výhľadom, no o to zaujímavejšími cestami. Sú širšie a oveľa rôznorodejšie, zákruty majú rôzne polomery a poskladané sú za sebou skoro ako na okruhu, tak, ako tvrdili v Top Geare.
V BMW M odviedli skvelú prácu
M6 tu funguje úžasne.
Dvojspojková prevodovka radí s razanciou sekvenčného manuálu, brzdy zvládajú nekonečné klesania bez jediného náznaku zaváhania. A keď sa otáčame späť, dvakrát turbom dopovaný osemvalec sa aj napriek skoro dvom tonám, ktoré musí so sebou ťahať, driape hore, akoby tam ani žiaden kopec nebol.
Tak ako všetky pekné veci, aj toto raz muselo mať svoj koniec. Termín vrátenia sa nezadržateľne blíži a my sa musíme pobrať do Bukurešti.
Hneď za Transfagarašským priesmykom konečne chápeme, o akých zlých cestách naši kolegovia hovorili.
Škoda rozbitého povrchu, mnohé z nich mali potenciál byť peknou rozlúčkou s Rumunskom a M6. Aj napriek tomu si nás tamojšie cesty získali a určite stoja za návštevu.
