Austrália je krajina, v ktorej máte zákony snáď na všetko. Necítim vo vzduchu slobodu a voľnosť ako v tajomnej Južnej Amerike. Asi pre všetky tieto prísne pravidlá sme prekonali Guyanský rekord v čakaní na mašiny. V prístave ich držali neuveriteľné 3 týždne, no konečne sú naše.
Moja cesta začala na deň bláznov, prvého apríla, keď som s horúčkou 39,5°C cestoval do Prahy v autobuse plnom našej národnostnej menšiny. Cesta bola plná hudby a spevu. Nevravím, že to bolo nepríjemné, no nevyspatý, unavený a zničený sa trmácam zasneženou Prahou na letisko.
Preklínam, že som si let nepresunul na iný termín a premýšľam, či má v Austrálskom Perthe nehodia do karantény s podozrením na Ebolu. Napokon všetko dobre dopadlo a po 15-hodinovom lete sme vkročili na Austrálsku pevninu.
Stretnúť Slováka, či Čecha nie je problém
Pri letisku nás čaká Bohuš, Čech, ktorý nám veľmi pomohol. V Perthe žije už 6 rokov a ponúkol nám ubytovanie, respektíve nám na svojej záhrade umožnil postaviť našu perthskú základňu, mestečko zo stanov. Takže máme kde uložiť naše veci a hlavne je tu veľa priestoru na prípravu a dokončenie našich strojov. Moje prvé dni trávim väčšinou iba v posteli, no cítim, že teplo a iná klíma pracujú pozitívne a mne je čoraz lepšie.
V Perthe žije fakt veľa Slovákov a Čechov. Dokonca vydávajú vlastný časopis Klokan. Dostali sme sa na jeho titulnú stránku a o rôzne pozvania na grilovačky či výlety nemáme núdzu. Využívame všetko, čo sa dá, pokým sme bez áut a motoriek.
Pre mňa najzaujímavejší bol národný park Pinnacles, ktorého kamenné útvary niektorí považujú za skamenené kmene stromov. Fakt zaujímavé miesto, ktoré vyzerá ako z iného sveta. Okrem prírodných krás ma samozrejme uchvátili aj klokany. Pripomínajú mi srnky s dvoma nohami.
Mne sa podarilo vyrobiť menší faux-pas o Aborigincoch, pôvodných obyvateľoch Austrálie, ktorých som pravdaže ešte ani nevidel, v rozhovore naživo do vysielania jedného veľkého poľského rádia.
Veľa zarobia a veľa minú
Život v Austrálii nie je najjednoduchší, ako si mnoho ľudí myslí. Zarobiť sa tu dá fakt veľa, ale o to viac aj minúť. Hodinová mzda sa pohybuje od 20 austrálskych dolárov za najpodradnejšiu prácu, čo sa zdá po prepočte na euro naozaj veľa.
Keď si však v krčme chcete dať pivo, pripravte si 10 dolárov a fajčiarom sa zodvihnú náklady na život o ďalších 25 dolárov za škatuľku cigariet. Potraviny mi prídu 2 až 3 krát drahšie ako u nás. Najdôležitejšia informácia je cena benzínu, tá sa pohybuje okolo 1 € za liter.
Zarobiť sa tu teda samozrejme dá, no myslím, že najhoršie sú všetky tie zákony, pravidlá a zákazy, ktoré by ma zabili. Tento kontinent sa nedá ani porovnať s Južnou Amerikou čo sa týka slobody. Zatiaľ som sa z Perthu veľmi nepohol, až na výlety do blízkeho okolia a tak sa možno časom po ceste môj názor zmení.
Máme tím snov
Z našej pôvodnej Juhoamerickej posádky sme ostali štyria. Radoslaw Jona, Poliak, ktorý vie stratiť všetko a hlavne pas, Zdeněk Krátky kameraman s novou austrálskou prezývkou Zdendura, pravdaže náčelník Dan Přibáň a ja, Marek Slobodník.
Noví členovia sú Marcin Obalek, chlap, ktorý chce na traktore prejsť celý svet, z čoho sa mu zatiaľ podarilo po štyroch rokoch prejazdiť celá Južná Amerika. Jakub Koucký a Kristína Madajová, veľkí cestovatelia a vozíčkari, ktorí majú vlastný Trabant tzv hycomat. Kedysi jediné východonemecké auto určené pre invalidov.
Vojtech Duchoslav, náš nový fotograf a Dominika Gawliczkova, šialená motorkárka, ktorá pred rokom sama prešla z Čiech do Kirgizstanu a spať.
Máme tím snov a po troch týždňoch aj kontajner plný žltého pokladu. Dva Trabanty, Maluch, Jawa 250 a ČZ 175 už prešli prvé kilometre po austrálskych cestách. Mimochodom po ľavej strane, čo chvíľu trvá, kým si zvyknete.
Je to úžasný pocit a teším sa, že konečne môžeme vyraziť. Práve robíme posledné úpravy a v najbližších dňoch štartujeme do neznáma austrálskeho vnútrozemia na východ od Perthu za dobrodružstvom.
