V roadhause Tjukayirla sme si pred odchodom za odmenu a za dobre odvedenú prácu kúpili miestnu špecialitu -klokaní chvost. Vraj je to tá najlepšia pochúťka, takže sme vážne zvedaví.
Mimochodom cesta, ktorá 3 dni dozadu bola takmer nezjazdná sa zlepšuje a hlavne nikto nepadá a ani nezapadá. Večer sa po 250 km dostávame pred mesto Warburton.
Hneď zakladáme oheň a pripravujeme klokaní chvost, ja sa popri tom znova vŕtam v Jawe, lebo mi stále štrajkuje a nechce poriadne ísť.
Večera je výborná, no pre 9 ľudí chudobná a zisťujeme, že taký jeden chvost je tak maximálne pre 3 ľudí.
Ráno vo Warburtone tankujeme a ja sa opäť vŕtam v Jawe. Keby som vedel, čo s ňou je, ale len stále niečo mením a neprináša to žiadne zmeny.
Inak nemyslel som si, že to v Austrálii v aboridžinských mestečkách bude vyzerať ako niekde v Afrike... Rozbité autá, rozbité domy a špina.
Fakt ma to prekvapilo a vyzerá to tak, že Austrália má s Aboridžíncami problém, alebo problém majú Aboridžínci, ktorí tu žijú od nepamäti a „moderný“ spôsob života nevedia pochopiť a prispôsobiť sa mu.
Klasický benzín tu nenatankujete, iba tzv. opál, čo je benzín, ktorý sa nedá fetovať, ak to mám tak drsne nazvať. Samozrejme tu nekúpite ani alkohol. Čokoľvek, čo človeka môže akýmsi spôsobom dostať do stavu opojenia, tu nezoženiete.
Tiež som si myslel, že Austrália je len placka bez akéhokoľvek kopca, no v jeden krásny podvečer, keď zapadalo slnko, sme v diaľke uvideli nádherné hory.
Zrazu som mal taký dobrý pocit na duši a cítil som sa ako doma. Stojíme pri nich, pozeráme na ne a premýšľame, že by sme tu mohli aj spať.
Mne, Radkovi a fotografovi Vojtovi to nedalo a spali sme v horách! Dve hodiny šliapania po tme bez čelovky a s mesiacom nad hlavou, ktorý nádherne osvetľoval krajinu, stáli zato. Výhľad je prekrásny a vôbec nám nevadí zima a ani vietor, ktorý nás snáď chce odfúknuť.
Ráno je výhľad ešte krajší, konečne sa pozerám na krajinu zvrchu a vidím tu nekonečnú, rovnú Great Central Road.
V skutočnosti v Banskej Bystrici máme krajšie výhľady, no po dvoch mesiacoch bez kopcov sa priority menia a akýkoľvek výhľad človeka poteší.
Vyštverali sme sa na Uluru
Opúšťame West Austráliu a s ňou nás opúšťa aj „upravená“ cesta. Posledných 200 km je Great Central Road tak rozbitá, že si ani nechcem predstaviť ložiská v mojom kolese.
Roleta je nekonečná a sú to také rázy, že celý môj nosič na batožinu odpadol. Spíme pri národnom parku Uluru-Kata a máme v pláne to tu preskúmať.
Zrazu je to tu všetko tak turistické, čisté a hlavne vyasfaltované. Dokonca tu stretávame aj Slovákov, myslím, že prvých na tejto ceste.
Opäť len Radek a ja sa štveráme na svetoznámy symbol Austrálie, skalu Uluru. Uluru je posvätnou skalou domorodých Aboridžíncov.
Nemajú preto radi, keď po nej lezú turisti, čo im vraj prináša neskôr nešťastie, no my to riskujeme a naozaj to stojí za to.
Skala vyzerá dosť nebezpečná a strmá. Hlavou mi preletela myšlienka, že ak sa tu šmyknem, tak je po mne. Potom mi niekto z miestnych povedal, že sa na tejto skale zabilo už 36 ľudí, a ak sa zabije ešte jeden, tak ju zatvoria.
Odhalili sme poruchu Jawy
Nemôžem sa uvoľniť a myslieť len na cestu, pretože opäť musíme opravovať Jawu. V Južnej Amerike s ňou nič nebolo a teraz si vyberá svoju daň. Zvárame nosič, vŕtame sa v elektrike. Pripomína mi to zábavno-náučný program - "Zváram, zváraš, zvárame..."
Veľmi som sa potešil, že Austrália začína byť členitá a je tu na čo pozerať. Stojíme pri Kings kaňone a prechádzame popri pohorí Mac Donnell.
Už 3 dni sa naháňame s japonským cyklistom, ktorý nás zakaždým akýmsi zázrakom predbehne. Rozmýšľam, či my sme takí pomalí, alebo on tak rýchly, no dúfam v tú druhú možnosť.
Posledných 100 km pred Alice Springs prichádzam po dvoch týždňoch na to, čo je mojej Jawe. Trošku som ju večer rozobral a zistil som, že ložisko sa na kľukovom hriadeli otáča v bloku motora.
Zvuky, ktoré Jawa vydáva po naštartovaní, sú také strašidelné, že si želám na chvíľku stratiť sluch. Vôbec som nemyslel, že motorka vydrží až do Alice Springs, ale nakoniec šťastne dorazila do cieľa.
Dnes som ju celý deň rozoberal a vymieňal ložiská. Žiaľ, je už tma a nestíham ju dokončiť. Ale aj zajtra je deň a ja dúfam, že všetko pôjde podľa plánu, aby sme mohli skrehnutí a premrznutí vyraziť na sever za teplom a pomaly opustiť Austráliu. Už sa nevieme dočkať tepla v Indonézii. No možno ho tam bude zas až priveľa.
Autor: Marek Slobodník
