Z austrálskeho Darwinu odchádzame na poslednú chvíľu, deň pred skončením víz. Poliak Marcin, jeden z členov našej výpravy, práve tu ukončuje cestu z nám neznámych dôvodov.
Takmer tu ukončil cestu aj druhý Poliak Radek, ktorý má vo zvyku vždy pred hranicami stratiť pas. Tak to samozrejme, bolo aj na letisku, keď hodinu pred odletom musel prehľadať celú svoju batožinu...
Napokon ho našiel. No zábava na letisku nekončí a moja slabá angličtina sa postarala o rozruch. Nikdy neodpovedajte „yes, yes“ na otázku, či máte v batožine nejaké horľaviny, alebo iné nebezpečné látky, lebo sa vám zbytočne skomplikuje život.
Zvládli sme to a po vyše hodinovom lete sa mení úplne všetko! Krajina, klíma a samozrejme, aj ľudia. Prvé, na čo si po prílete spomeniem, je Radek, ako v ruke drží 20 krabičiek Marlboro iba za 20 dolárov. Pričom v Austrálii stála jedna jediná krabička 26 dolárov.
Rozbitým taxíkom, kde nefunguje nič, iba šofér, sa vezieme k známej nášho známeho, ktorá nám zabezpečila na miestne pomery naozaj luxusné ubytovanie ...
Vybaľujem sa a hneď utekám do mesta. Chcem to tu vidieť a cítiť atmosféru ostrovného štátu. Klíma je tu podobná ako v Guyane, v Južnej Amerike, človek sa cíti ako v práčovni, pretože je tu vysoká vlhkosť vzduchu, no časom sa na to dá zvyknúť.
Ale ľudia, tí sú neskutoční... Kde sa pozriete, každý sa na vás usmieva a každý vám chce pomôcť. Som tak nadšený týmito ľuďmi, že to neviem ani opísať slovami. Myslím, že to treba zažiť a tým, že Timor nie je vychytená turistická destinácia, ešte nie je ani skomercializovaný.
Na prvé kilometre po tomto ostrovnom štáte sa vydávam s vozíčkarmi Kikou a Kubom. O nejakých bezbariérových prístupoch tu môžete len snívať, cesta je rozbitá, chodníky zdobia stromy a stĺpy, takže mám občas problém prejsť tadiaľ aj ja.
Ale tí milí, usmievaví ľudia a najmä deti sú tak neuveriteľne ochotní pomôcť, že ani Kika, ani Kubo sa nemusia vôbec o nič starať. Miestni majú z toho radosť, že môžu pomôcť, a tak tlačia a dvíhajú vozíky ostošesť.
Musíme si zvykať, že je tu všetko lacné. Nie je to Austrália, kde obed stojí 20 dolárov. Po troch mesiacoch to bude síce ťažké učenie, no na dobré sa ľahko zvyká.
Prvý deň za taxík platíme 10 dolárov a vzdialenosť z letiska je asi 5 km. Videlo sa nám to ako super cena. Druhý deň sme vyhádali taxík za 7 dolárov na pláž, 10 km od mesta, a to sme sa bili do hrude, akí sme frajeri.
Tak to pokračovalo deň za dňom a teraz sa takmer kdekoľvek vieme dostať za 1,5 dolára. Myslím, že ak to pôjde takto ďalej, tak nám budú taxikári peniaze dávať.
Na prepravu je dobrý aj tzv. Mikrolet, dodávka, ktorá slúži namiesto autobusov, tie sme tu však nevideli. Ten stojí 25 centov. Ale celkom tu funguje aj autostop a odvoz niekde na korbe nákladného auta...
Keďže naša loď nedorazila a my máme čas, vybrali sme sa na výlet do hôr. Ja, Radek a Kika vyrážame na Ramelau, najvyšší kopec Timoru - 2963 m.n.m.
Zabudol som sa zmieniť, že sme v hornatej oblasti. Od pobrežia sú obrovské stúpania po úplne rozbitej ceste, kadiaľ pre istotu autami ani nepôjdeme. No my sme sa vybrali ako správni českí turisti v sandáloch, ale bez ponožiek a dokonca sme premýšľali, či si vôbec zobrať dlhé nohavice.
Do mestečka Malbusi, 70 km od Dili, ideme 5 hodín miestnou dopravou. Je to také staré Mitsubishi s korbou, kde sú poukladané lavice na sedenie. Auto je vo veľmi zlom stave, počas stúpania nám vytrhne hadicu z motora na chladenie a my strácame všetku vodu.
No vždy pripravený Radek má pri sebe nejaké náradie a poruchu nášho „autobusu“ odstraňuje. Auto nemá ani kľúč v zapaľovaní a asi ani štartér, a tak pasažieri vystupujú z korby a roztláčajú svoj jediný povoz, ktorý ich dokáže dopraviť domov.
V horách mi pripadali tí milí Timorčania ešte milší. Je to neopísateľné. Peniaze tu nemajú asi vôbec a krajinou sa tiahnu dlhé ryžové polia.
Paradoxom boli slamené 100 ročné domčeky, ktoré mali v slame na streche umiestnené solárne panely. No od Malbusi po piatich hodinách cesty platíme za odvoz 3 doláre a pokračujeme ďalej.
Myslím, že v tomto meste bude dlho kolovať príbeh o Slovákovi, Slovenke a Poliakovi, ktorí kúpili nechutné banány až za 2 doláre... No neskôr sa všetci najeme do prasknutia tiež za dva doláre.
Na odbočku k dedine Hatubulicu sa dostávame ďalším nákladiakom - stopom. Ten však bol po vrch naložený nielen cestujúcimi, ale najmä tehlami. Veľmi bezpečná preprava pre tehly, ktoré sa pri havárií nepoškodia.
Posledný stop, 18 km od vysnívaného cieľa ideme opäť nákladiakom. Zdá sa mi, že toto vozidlo je tak asi jedno z dvoch za deň, ktoré sem smeruje. Prišli sme v noci zamrznutí do výšky 2200 m.n.m. a do dedinky, ktorá snáď nemá ani meno.
Stretávame tu muža, ktorému ukazujeme rukami i nohami, že nemáme kde spať a trochu mrzneme. Po vyslovení formulky všetkých somrákov „no money“, nám odpovedá, „no problem“ a my nevieme, či si robí srandu, alebo to tu chodí tak, že nám niekto pomôže aj bez toho, aby sme sa mu za ochotu vôbec nejako revanšovali.
A naozaj, neskôr sme stretli muža, ktorý nám poskytol dom, pripravil večeru, aj raňajky a nič za to nechcel. Cieľ je ešte 1000 metrov nad nami a my chceme vidieť východ slnka.
O tretej ráno ja a Radek vystupujeme nahor. Blúdime a jediné, čo nás zachraňuje, je GPS a nespoľahlivý Android. Východ slnka sme stihli len tak- tak! Výhľad je nádherný. Odtiaľto vidieľ celý Timor a dokonca aj Austráliu.
Pozeral som si fotky na Googli... Počasie nám neprialo a nevideli sme viac ako 5 metrov pred seba. Ale aspoň sme vytvorili nový rekord a v sandáloch a s modrými prstami sme vyšli do výšky takmer 3 km....
Nikdy som nevedel, čo ma vie najviac nahnevať. Teraz to už viem. Keď sa po 7 hodinách vrátim z výletu a vyjasní sa... a ja vidím celý Ramelaou a on vidí mňa... To ma vážne nahnevalo...
Nič sa nedá robiť, život je niekedy pes a my stopujeme domov 3 hodiny. Prešiel okolo nás bicykel, motorka a somár. Ešte že prešiel somár.
Majiteľ nám daroval kus lana a my sme vymysleli miliónový patent na ťahanie invalidného vozíka. Jediné auto, ktoré okolo nás prechádza, nám zastavuje a berie nás. Aj keď bol deň zlý, tento stop stál za to. Až „domov“ do Dili bez prestupu.
Namiesto Marcina prichádza nový člen výpravy, tiež Marek, a tiež Slovák z Bratislavy. S ním prichádzajú aj dobré správy a my si môžeme vyzdvihnúť autá z kontajneru.
Autá už máme, ešte nás brzdia víza do Indonézie, no to je tiež na dobrej ceste a my v najbližšej dobe opäť rozbiehame žltý cirkus cez Indonéziu až do Bangkoku.
Autor: Marek Slobodník
