Ráno o piatej sedíme pred Indonézskou ambasádou v Dili, poradili nám to miestni, že sa to tak robí, ak žiadate o víza do Indonézie. A naozaj po pol hodine vyšiel strážnik s poradovým papierom, na ktorý sme sa zapísali.
O 5 hodín neskôr sa na ambasádu vraciame a v priebehu pätnástich minút sme vybavení. Po víza si máme prísť o 4 dni, všetko ide ako po masle. Keďže Timor je nádherná krajina a my máme čas, musíme ho preskúmať celý.
Vyrážame na úplný východ Východného Timoru. Cestou na motorke sa kochám tou krásou a premýšľam nad tým, aké strašné to muselo byť, keď sa tu bojovalo.
Vôbec by mi to nenapadlo, no včera sme sa rozprávali s chlapom, ktorý bojoval ako partizán v lese celých 20 rokov po tom, čo mu zabili manželku a deti. Ale aj tak, napriek všetkému bol vysmiaty ako všetci Timorčania.
Je to neskutočne vysmiaty a mávajúci národ. Stále nám niekto kýva a ja sa motorky ľavou rukou ani nedržím. Horšie je na tom vozíčkar Jakub, ktorý šoféruje iba rukami a zdraviť sa môže iba kývnutím hlavy. Kto vie, možno preto mu neskôr deti ukradli slnečné okuliare.
Zastavujeme sa pri jednej polorozpadnutej budove, ktorá slúži ako škola. Deti majú akurát hodinu portugalčiny. Vôbec neviem ako vznikol tento nápad, no ja, fotograf Vojto a nový člen výpravy Marek, sme žiakom spravili parádny koncert.
Marek vie pekne hrať na gitare, Vojto je kráľ ukulele, no a ja síce neviem hrať na fúkacej harmonike, ale tá znie vždy dobre, ak sa viete tváriť, že na nej viete hrať. Unavení po koncerte hľadáme reštauráciu, kde sa najeme.
Jednu sme aj našli, no nechceli nás obslúžiť a iba sa usmievali, nerozumieme. Podnikanie v niektorých krajinách neviem pochopiť dlhodobo.
Tak isto ako aj tu, tak aj v napríklad v Gruzínsku som zažil dedinky, kde bolo 50 domov, 48 obchodov, a každý jeden mal na predaj len chleba, ďalšia dedina bola podobná, no tam mali na predaj iba med a v ďalšej iba uhlie.
Pred každým väčším mestom je policajná kontrola, niečo podobné ako na Ukrajine. Žiadny problém tu nemáme. Skôr je vtipné, že sme si s políciou vymenili úlohu. Vždy sme sa ich snažili natáčať a fotiť, no tu na Timore si natáčajú a fotia oni nás.
Niekedy si tu pripadám ako Brad Pitt, toľko pohľadov a úsmevov od žien nezažil snáď ani on. Fakt sú tu pekní ľudia a myslím, že je to preto, lebo sú zmiešaní s portugalcami, ktorí tu mali svoju kolóniu. Mimochodom minimálny počet potomkov je na Timore sedem.
Podvečer v jednej dedinke sme zažili kohútie zápasy. Na to, aký je Timor chudobný, sa tu točili obrovské prachy. Chvíľku mi trvalo, kým som zistil ako stávkovanie na zápasy funguje, nie je to zas až také zložité, a keď som vsadil 5 dolárov na môjho kohúta, tak sa na mňa divne pozerali a pýtali sa, či nemám aspoň 10 dolárov.
Nemal som, ale vyhral som 10, a tak som samozrejme v hazardovaní pokračoval, až som prehral všetko. Myslím si, že toto je najväčší biznis na Timore, no nie pre mňa.
Večer sa nevieme vymotať z dediny a zdá sa, že je nekonečná. Preto spíme pri kostole a niektorí v kostole. Ráno jeme graviolu, alebo aspoň myslíme, že je to ona, tak isto ako sme ju totiž jedli pred kostolom v Južnej Amerike a ja mám úplné deja vu!
Začína to byť tradícia. Jednoducho, keď nám niekto daruje graviolu, čo je ovocie vraj 10 000 krát silnejšie voči rakovine ako chemoterapia, tak spíme v kostole a ráno ju konzumujeme.
Keď sme pri ovocí, nemôžem nespomenúť Kiku, ktorá ochutnávala nejaké červené sladké bobuľky a otrávila sa. Prestala si cítiť pery, jazyk a hrdlo. Našťastie to nebolo nič vážne, skôr strašne vtipné, no vyplýva z toho jediné. Nikdy nekonzumujte neznáme plody v pralese.
Úplne na východe v poslednom meste Tutuala opúšťam náš žltý cirkus. Na pobrežie to je 8 kilometrov neskutočne zlou cestou, ktorú autá nezvládajú. Klesanie je tak strmé, aké som nikdy nikde nezažil. Miestami odhadom 30%.
Vravím si, či sa z tadeto ešte niekedy dostanem. Ale stálo to za to! Toto je raj. Takto som si ho predstavoval. Palmy, biely piesok, korále, azúrovo čistá voda a dvaja miestni vysmiati domorodci.
Nebude mi prekážať, ak sa z tadeto už nedostanem. Neviem sa vynadívať a neviem, čo skôr fotografovať a točiť. Nahý sa kúpem, tak ako ma stvorila príroda, v úplne nepoškvrnenom raji.
Neskutočné, myslím, že krajšie to je už iba v Banskej Bystrici. To jediné ma prinútilo a otočilo, aby som tam neostal už navždy a nejedol každé ráno kokos s banánom.
Vraciame sa spať do Dili, kde náš už čakajú víza na ambasáde. Teda aspoň sme si to mysleli. Meškali sme jeden deň, ale netušili sme, že sa tým náš pobyt na Timore predĺži o ďalší týždeň.
Ambasáda je zatvorená, pretože sa v Indonézii končí ramadán a majú tam veľký sviatok. Takže nám nezostáva nič iné ako čakať v tomto raji, kým otvoria ambasádu. Ale myslím, že to nie je až taká škoda, pretože Timor ťažko nejaká krajina prekoná. V najbližších dňoch snáď všetko pôjde podľa plánu a my prekročíme indonézske hranice.
