Dostať sa do Indonézie lietadlom alebo loďou nie je problém, víza vám buchnú do pasu na letisku, či v prístave a vy si pokračujete po svojom.
Ale my vždy hľadáme tie najťažšie cesty a hranicu prechádzame jedným z dvoch hraničných prechodov po súši, ktoré Indonézia má. Preto sme sa opäť zdržali vo Východnom Timore, keďže indonézska ambasáda bola pre oslavy ramadánu zatvorená.
Po troch týždňoch uväznenia vo východotimorskom raji pokračujeme smerom na hranice. Bez akýchkoľvek problémov ich prekračujeme a sme zvedaví, čo nové nás čaká.
Nového člena expedície Mareka a tiež Radka na poľskom fiate čakal ten najzaujímavejší deň. Hneď ráno pri stúpaní do kopca na rovnej ceste sa skoro prevrátili, nikto doteraz nerozumie, čo sa stalo, a prečo maluch zostal zapichnutý v priekope.
Nevysvetliteľné je najmä to, že auto v tej chvíli nikto nešoféroval... Naozaj to neviem opísať slovami, ale fotka hovorí za všetko.
Okrem toho sa Radkovi splnil sen a po odchode zo zmenárne sa stal milionárom. Kurz je naozaj šialený. Za 1 euro dostanete 15 000 rupií. A život pre priemerného Európana je tu štedrý. Veľmi dobre sa naobedujete za 1,3 € a natankujete za 50 eurocentov.
Najväčšie psycho máme z ľudí samotných, ktorých je tu veľmi veľa a my sme pre nich obrovská atrakcia. Nikde inde sme nezažili to, čo v Indonézii.
Predstavte si, že zastanete na 10 minút, aby ste si oddýchli a mali na chvíľu pokoj. Namiesto toho ste obkolesení zvyčajne 50-timi až 100 ľuďmi s mobilmi v ruke, ktoré fotia maximálne 1 megapixlové fotky.
Premýšľam nad tým, aké zložité je na Slovensku spraviť motozraz. Taký, aby prišlo aspoň 100 motoriek. V Indonézii stačí zastať na pol hodinku v centre mesta a máte väčší motozraz, ako všetky slovenské dokopy.
V skutočnosti, ľudia tu zlí nie sú, iba je ich veľa a sú zvedaví. Myslím, že mali možnosť ukradnúť mi mnoho vecí z motorky, ale ani ich to nenapadlo.
No horšie je to s naším stanovaním. Nájsť kúsok voľného miesta, aby tam neboli žiadni ľudia, je takmer nemožné. Neviem si predstaviť také oblasti Číny, či Indie, kde žije ešte viac ľudí.
Paradoxne v Austrálii sme neustále hľadali miesta na spanie tam, kde boli aspoň nejakí ľudia a tu je to úplne naopak.
Bojím sa písať o opravách, ktoré nás neustále prenasledujú, aby tieto články neboli premenované na" Manuál na opravu Trabanta", no poruchy máme tak často, že snáď ani v Kazachstane na rozbitých malých Pionieroch sme nemuseli tak často stáť a niečo opravovať.
Našťastie táto časť Indonézie ešte nie je tak veľmi moslimská a miestni si pália domácu pálenku z palmovej šťavy arrack. Pri konzumácií tejto zázračnej tekutiny vám nevadí, že sa v aute, alebo motorke vŕtate každých 50 kilometrov.
Preto sme ju nazvali "opravovacia tekutina". Ale teraz vážne, myslím, že poruchy sú spôsobené najmä šialenými kopcami, ktorými prechádzame.
Nie sme nejako vysoko a nedá sa to porovnať s americkými Andami, no stúpania aj klesania bývajú strmšie a častejšie.
Celá trasa, ktorú sme zatiaľ prešli, bola pre mňa ako jeden obrovský 1000 kilometrový Šturec. Myslím, že každý slovenský motorkár vie, o čom vravím, keď spomeniem Šturec. Indonézia má vlastne veľmi jednoduchý vzorec: Šturec x 100 = Indonézia.
Na vši zabral olej a igelitka
V meste Kupang, ktoré leží celkom na východe timorského ostrova a odkiaľ plávame na ostrov Flores, zisťujem veľmi nepríjemnú vec. To, že ma svrbela hlava, nebolo tým nekvalitným sprchovým gélom, ale tým, že mám vši.
Vôbec neviem, kde sa nabrali, aj keď vidím celé rodiny pred domom, ako sa vŕtajú v hlavách, ale ja som s nikým nebol v tesnej blízkosti. Potom mi to napadlo!
A každému motorkárovi teraz radím, nikdy nepožičiavajte svoju prilbu nikomu. Ja som ju teda nepožičal, ale pri tankovaní, ešte v Dili vo Východnom Timore, sa ocitla na hlave jedného miestneho.
Vtedy mi nenapadlo, že z toho niečo môže byť. Po týždni však z toho bol účes, kde to fakt žije. Proces zabíjania vší bol veľmi smiešny, keďže v Indonézii človek nekúpi žiadny šampón a ani nič podobné proti všiam, dokonca ani v lekárni.
Čítal som, že vši zabíja aj fénovanie. Fén síce nemáme, no myslím, že výfukové plyny z Trabanta ich museli minimálne omámiť. Petrolej ich musel spáliť a 98 % zabiť. No a posledných 7 statočných som udusil olejom, ktorý som si pod igelitkou na hlave nechal celú noc.
Ráno sme sa nalodili na trajekt a plavíme sa celý deň. Flores je zaujímavý najmä kvôli horám. Je však príjemnejší ako predchádzajúci ostrov, nezdá sa mi preľudnený.
Hneď ráno nám jeden muž priamo z 10 metrov vysokej palmy hádže 7 čerstvých kokosov. Kokosové mlieko je najlepší nápoj, aký poznám, a preto učíme " nového" Mareka liezť po palmách, aby nám nikdy nechýbali, no veľmi sa mu nedarí.
Večer sme sa dostali na nádhernú pláž, kde vďaka "novému" Marekovi ostávame dve noci. Asi bol smutný, že sa nenaučil liezť po palmách, a tak ho po týždni opäť prepadla horúčka a zvracanie. Máme podozrenie na maláriu, no testy to našťastie nepotvrdili.
Najzaujímavejší na tomto ostrove má byť Národný park Kelimutu, kde sa nachádzajú tri sopečné jazerá, v ktorých voda mení svoju farbu.
Nezaujali ma až tak veľmi a myslím, že naše slovenské Šútovské jazero je krajšie, lebo sa v ňom človek môže aj schladiť a prežije to.
Ale opice, ktoré behali okolo a snažili sa nám ukradnúť všetko jedlo, dodali celému tomuto miestu perfektnú atmosféru a ja pol dňa behám iba za opičkami a sledujem, komu čo kradnú.
Mimochodom v horách ľudia sušia kakao, chutné však nie je. Ale keď je samotný plod dozretý a vy cmúľate sliz, ktorým sú tieto kakaové jadierka obalené, tak sa oblizujete aj za ušami.
A keď sme pri jedle, nemôžem nespomenúť Moto GP kuchyne. Sú to motorky s obrovskou hranatou konštrukciou, ktoré zozadu vyzerajú veľmi smiešne.
Jednoducho kocka pohybujúca sa veľkou rýchlosťou asi najmä preto, že sa boja o svoje jedlo, aby im nevychladlo. Na ostrovoch sa chodí veľmi pomaly a nikto sa nikde neponáhľa, no Moto GP kuchyne jazdia takým tempom, že by mal problém udržať s nimi krok aj sám Valentino Rossi.
Teraz sme už na konci ostrova v meste Lahubanbajo a chystáme sa na ostrov Komodo, pozrieť obrovské varany komodské a ďalej budeme pokračovať na Bali, Jawu a Sumatru.
