Sme pri Slepačom chráme… Vraj je to holubica, no nám sa skôr podobá na sliepku. Stojíme začudovane pri tejto stavbe a rozmýšľame, na čo slúži, a prečo vlastne vznikla.
Po hodine sa zázračne objaví majiteľ a rozpráva svoj dlhý príbeh. V podstate mu ide len o jedno a mne sa jeho myšlienka páči! „Týmto chrámom chcem spojiť všetky náboženstvá“. Jednoducho ho hnevajú rozdiely, a najmä pohľad moslimov na kresťanov, alebo naopak. To je aktuálna téma aj u nás, nielen na Jave.
Podľa mňa netreba robiť rozdiely medzi ľuďmi len preto, aké náboženstvo vyznávajú. Po prenocovaní pri tejto úchvatnej stavbe nás napadlo spraviť jeden malý test. Skúsime nájsť kostol a vyspať sa pri ňom, uvidíme, ako nás príjmu. To isté spravíme aj pri mešite.
Nájsť kostol v najväčšej moslimskej krajne sveta nie je žiadna sranda. Trvalo nám to asi týždeň. Postarala sa o to posádka Malucha a to úplnou náhodou. Asi 500 metrov od kostola sa Maluchovi zlomilo rameno, ktoré drží ľavé zadné koleso. Bola už tma a my sme hľadali dielňu so zváračkou.
Všetko bolo už zatvorené a našli sme spomínaný kostol, kde nás prijali s otvorenou náručou. Ráno sa o nás postarali, zváračka so zváračom prišla za nami. Malucha sme zvalili na bok a po dvoch hodinách sme mohli pokračovať. Naozaj to vyzeralo, že sa o nás postaral Boh.
Ďalší večer stojíme pri mešite. Vlastne človek v Indonézii stále pri nejakej stojí. Je ich tu nekonečne veľa a každú chvíľu nejaká "huláka" na plné pecky do ulíc. Už sme boli na odchode, keď zrazu uteká za nami chlap a vraví: „Modlíme sa, ale ak nemáte kde spať, tu je veľa miesta“. Ponuku využívame, dostali sme najesť, napiť (nie alkohol :D) a pokojne spíme. Nikto nás nezabil, nepodrezal, a ani nič nevybuchlo….
Každopádne Java sa smerom na západ k Jakarte neskutočne modernizuje. Hlavne však preplňuje. Je to najviac zaľudnený ostrov Indonézie. Človeku tu najviac chýba kľud. Len kúsok voľného miesta, kde nikto nie je.
Všade, kde zastanete, je okolo vás milión ľudí a každý sa chce fotiť. Myslím, že som už minimálne na stovke facebookových profilovkách. A to nie je tá najhoršia vec, ešte horšie sú cesty…
V živote som už videl kadejaké v rôznych kútoch sveta. Ale nikdy som na motorke nemusel stáť v zápche, pretože sa dala vždy obísť. No tu to nie je možné! Zápcha vytvorená autami sa o chvíľku zapchá motorkami a vy prechádzate cez 20 kilometrové mesto 3 hodiny.
Svet je malý aj na preplnenej Jave, v mestečku Solo stretáva Dominika, malá motorkárka, jedného Nóra na Yamahe, ktorého stretla pred rokom na svojom tripe po Ázii v Kirgizstane…
Hovoril, že pokračuje do Austrálie a že v Bangkoku robil DJ na diskotékach, pretože pozná európsku hudbu. Samozrejme žiadne emócie, či nadšenie zo stretnutia na ňom nebolo vidieť, pretože je to jednoducho Nór.
Aby toho nebolo málo, tak Vojto, náš fotograf, sa v Jakarte stretol so sesternicou, ktorú nevidel 5 rokov. Vedel, že je niekde v Ázii, no netušil, že v Jakarte, a tiež to bola úplná náhoda, keď sme spali u jedného známeho a ten ju pozval večer na pivo…
Mne sa tiež raz stalo niečo podobné. Pred troma rokmi som stretol chlapa na českej ambasáde v Buenos Aires a pol roka nato som stopoval z Prahy domov, keď mi zastavila žena, ktorá bola jeho sestra. Takže svet je jednoducho naozaj malý.
Ale späť k ľuďom… Je ich tu veľa a to znamená, že sa medzi nimi môže pohybovať niekto, kto nám chce uškodiť. Večer zaspávam v hamaku a myslím na to, že toto je snáď prvá expedícia, na ktorej nás nikto neokradol.
Nadšenie však netrvalo dlho, pretože ráno sa niekto dostal do Trabanta. Ukradli nám dva notebooky, blesky na foťák a hlavne náradie. To je pre nás životne dôležité! Zháňame druhé a sme tak trošku nahnevaní, sklamaní.
Sumatra nás teda takto pekne privítala... Dávame si taký pozor, ako nikdy! Dokonca ja po 5 mesiacoch zhadzujem vrecia z motorky a hádžem ich do Trabanta. No aj tak v noci Danovi priamo zo stanu ukradli mobil! Mne zas otvorili vrecko na nohaviciach, a takmer ukradli GoPro.
Neskôr sme vyrazili na miestne "safari", kde to žiaľ, najkrajšie nebolo. Človek čakal voľne behajúce slony, no miesto toho bol každý jeden priviazaný o strom a smutne pozeral. Zatiaľ sa nám tu vôbec nepáči a nevyzerá to tak, že by sa to malo zmeniť. Ľudí tu už toľko nie je, ani premávka, no po cestách chodia rýchle a nebezpečné kamióny. Sú naložené najmä plodmi z palmy na výrobu palmového oleja.
Veľa plánov tu nemáme, okrem rovníka, ktorým prejdeme, aj kebyže nechceme, tu máme len jedinú úlohu. Dostať sa z Indonézie do Malajzie čo najskôr! Letenky z Bangkoku už máme kúpené a času veľa nie je….
Dorazili sme do Dumai, kde sme nezohnali žiadnu loď, ktorá by nás preplavila do Malajzie. Takže pokračujeme ďalej na sever Sumatry do Medanu, kde to snáď pôjde!
Cestou sa ostrov mení na jeden veľký priemysel... Nie je to raj, ako ho opisovali Hanzelka a Zikmund, ale skôr apokalypsa, ktorú spôsobuje palmový olej! Už 20 rokov, 4 mesiace v roku je tu taký smog a dym, že nevidno poriadne ani slnko... totálne deprimujúce. Miesto pôvodného pralesa, samá palma, ktorá bola pre mňa niekedy symbolom luxusu... Teraz skôr symbol ekokatastrofy...
Nie je tu zas všetko také pesimistické, náhodou Medan je super! Namiesto taxíkov tu jazdia motorikše. Mali sme strašnú chuť na McDonald's, na niečo iné ako len kura a ryžu.
Objednali sme si prvý "taxík", žiaľ mal neznámu poruchu karburátora a ani po 20 minútovom čakaní a rozoberaní nebola odstránená. Zobrali sme si teda ďalšiu rikšu, tá dokonca išla! Síce len 15 km/h, pretože bola celá krivá a skrútená, ale išla... Pokým jej nedošiel benzín, ale našťastie tu na každom rohu predávajú litrovky benzínu.
Väčší problém bol ten, že pán taxikár nevedel, kde Mc's je, a keď sme mu ukázali navigáciu, nechápal, čo to je... Ale už vieme, že kiri je doľava a trus je rovno, doprava ísť nemusíme a ani nesmieme, lebo nevieme, ako sa to povie!
Je to boj, ale sme už len kilometer pred "mekáčom", následný defekt vadí len nám... Majiteľ rikše sa na tom, že ide len po ráfiku, strašne smeje. Každopádne, do cieľa sa dostaneme, zaplatíme 1,- € a zisťujeme, že "mekáč je zatvorený.
To nás neodradí od božskej chuti cheeseburgera a pokračujeme k ďalšiemu, už len pešo, poza nejaké hotely, kde sa ľudia hrabú vo vyhodenom jedle a triedia ho pre ďalšie spracovanie.
Snáď po troch hodinách sme ho našli! Krásne vysvietený a nonstop otvorený. No hlavne, pred ním bol miestny homemade motoBurger a ten bol ešte lepší ako ten od "meka"! :D
Ale späť k realite, Medan je veľké mesto a tutovka, kde naše autá určite prevezú na druhý breh. Jediný problém, na ktorý sme narazili, je cena. Preprava áut, smiešnych 200 kilometrov, stojí tak veľa, ako preprava do Európy a na posledných 1000 kilometrov do Bangkoku z malajzijského prístavu sa nám to už vidí zbytočné…
Ale dali sme si cieľ Bangkok a chceme si ho splniť! Hľadáme iné riešenia za menej peňazí, no zatiaľ je všetko otočené proti nám…
Autor: Marek Slobodník
