Svet hyperkapitalistickej či "zdieľanej" ekonomiky nám priniesol Uber a BlaBlaCar - služby, vďaka ktorým si môžu vodiči privyrábať na preprave osôb bez akýchkoľvek potvrdení o odbornej spôsobilosti či taxikárskych živností. S Uberom či a BlaBlaCarom tak môže každý byť osobným šoférom a každé auto sa môže stať limuzínou.
Medzi šoférom a držiteľom vodičského preukazu je rozdiel
Pravda je taká, že taxikár sa od vodiča na úrovni nelíši len spoteným tielkom a zafajčeným dychom. Plevy od zrna oddelí aj nepohodlná jazda a pocit vďaky za to, že sme v zdraví prišli až do cieľa. Veď ľudia sú predsa ten najdelikátnejší tovar, aký možno prevážať!
Dostali sme možnosť naučiť sa riadnej preprave osôb od tých najlepších. Absolvovali sme kurz osobného šoféra, aký pripravuje Rolls-Royce pre svojich zákazníkov. A hoci nevozíme na zadnom sedadle britskú kráľovnú, prezentované zužitkujeme aj v každodennej praxi.
Prečo potrebuje osobný šofér špeciálne školenie?
Je dôležité uvedomiť si, že na začiatku 20. storočia bola vo svete motorizmu celkom odlišná situácia. Autá boli luxusným tovarom a o priestor na ceste súperili s kočmi. Podobne ako každý lepší koč mal svojho kočiša, ani prvé autá si majitelia nešoférovali sami.
Automobilka Rolls-Royce začala školiť osobných šoférov v roku 1910. Už vtedy predsa tvrdili, že vyrábajú najlepšie autá na svete a schopnosti zručného šoféra dotvárali vnímanú kvalitu auta.
Od roku 1912 poskytoval Rolls-Royce školenia v samostatnej budove; na jedného učiteľa pripadali šiesti žiaci. Po osobných šoféroch bol vtedy vysoký dopyt a často sa nimi stávali práve preškolení kočiši.
Rozdielom oproti dnešku je tiež to, že v začiatkoch automobilizmu ešte neexistovalo formálne vzdelanie v podobe povinnej autoškoly, ako ju poznáme dnes. Napríklad vo Veľkej Británii bola povinná praktická skúška podobná tej, akou sa dnes končí autoškola, zavedená až v roku 1934.
Dnes si školenia objednávajú hlavne spoločnosti, napríklad luxusné hotely na blízkom východe, pre svojich šoférov. Výnimkou nie sú ani súkromníci, ktorí chcú mať osobného šoféra na úrovni.
Naše školenie viedol Andi McCann, bývalý automobilový pretekár a v súčasnosti profesionálny osobný šofér a hlavný inštruktor osobných šoférov pre Rolls-Royce.
McCann nám najprv predstavil základné dve vlastnosti, ktoré by mal profesionálny šofér mať. Sú to precíznosť a nenútenosť (v angličtine sharp and effortless.) Náplňou práce šoféra je prepraviť pasažierov z povestného bodu A do bodu B tak, aby ani nezaregistrovali, že ich niekto vezie v aute. Šofér nemá byť zlatým klincom programu, len režisérom v pozadí.
Uniforma šoféra je pre Andiho McCanna otázkou miestneho zvyku. Livrej, čiapka ani biele rukavice už požiadavkou dávno nie sú. Napríklad v Indii je príliš teplo na čokoľvek iné ako tmavé nohavice a bielu košeľu, v Európe sa odporúča čierny oblek, bielu košeľu a tmavú kravatu. Topánky by mali byť čierne a vyleštené - optimálna je kožená podrážka, syntetické môžu vŕzgať. Foto: Rolls-Royce
Nastupovanie do auta je rituál
Až na školení sme si uvedomili, že každý jeden úkon, ktorý robíme, sa dá urobiť ešte elegantnejšie. Napríklad také prachprosté otváranie dverí - bežný človek kľučku chytí, vyškolený osobný šofér do nej len zasunie dlaň, aby ju spredu nezamastil.
Andi McCann tiež pripomína, že pri celom rituáli by sme mali auto vždy obchádzať zozadu, okolo kufra. Prejsť pred soškou Spirit of Ecstasy na kapote Rolls-Royce (a pred pasažiermi v aute) je znakom neúcty.
Ako by sa mal podľa Andiho McCanna správať osobný šofér:
• Príprava auta. Auto musí byť čisté a upratané zvonku aj vnútri. Predné sedadlá majú byť nastavené rovnako, výduchy vetrania zarovnané, slnečné clony zaklopené. McCann odporúča klimatizáciu nastaviť na miernejšiu teplotu - 20 alebo 21 stupňov - a potichu pustiť vážnu hudbu.
• Skorý príchod. Vo svete osobného šoféra prísť načas znamená meškať. Na mieste vyzdvihnutia treba byť pár minút pred dohodnutým časom. Zastavíme jeden meter od obrubníka. Pasažieri tak musia urobiť ešte jeden krok medzi obrubníkom a autom, čo je bezpečnejšie, než keby sa z obrubníka snažili rovno skočiť do auta. Ak prichádzame k lietadlu, medzi autom a schodíkmi necháme vzdialenosť na tri kroky, aby pasažieri na zemi chytili balans.
• Pozdrav. Pasažierov treba úctivo pozdraviť a predstaviť sa - na kontinente radšej menom aj priezviskom, v angloamerickom svete stačí krstné meno. Ruku nepodávame, počkáme, či nám ju podá klient. Počas toho, ako s klientom jednáme, máme odložené slnečné okuliare - nemáme ich ani na čele či temene hlavy. Môžeme si ich nasadiť, až keď vyrazíme.
• Usadenie. Najprv pasažierom pomôžeme s batožinou a naložíme ju do kufra. Aby sme si nezašpinili auto, radšej ju nesmieme, ako by sme ju ťahali na kolieskach po špinavej zemi. Pasažierom pomôžeme usadiť sa do auta (zasadací poriadok vysvetľujeme nižšie v texte.)
• Nadviazanie kontaktu. Ako posledný si do auta sadá šofér. Ešte pred naštartovaním nadviažeme s pasažiermi na zadných sedadlách cez spätné zrkadlo rýchly očný kontakt a ubezpečíme sa, že je všetko v poriadku. Potom si spätné zrkadlo nastavíme tak, aby na cestujúcich vzadu nevidel - zachovávame predsa diskrétnosť.
• Štart. Môžeme vyraziť! Pasažierov informujeme o trase a jej dĺžke. Dáme im vedieť, že si môžu zmeniť teplotu klimatizácie aj žáner hudby, upozorníme ich na pripravené občerstvenie. Ak ide o cestu dlhšiu ako 60 minút, ochotne ponúkneme, že v prípade volania prírody im zastavíme.
• Príjazd do cieľa. Zastavte - opäť, meter od obrubníka - a pomôžte pasažierom vystúpiť. Vyložte im batožinu. Poďakujte a rozlúčte sa.
Ak takéto "divadielko" hrá skúsený osobný šofér s etikety znalým pasažierom, vznikne veľmi milé, trochu starosvetské predstavenie. Samozrejme, scenár sa líši od situácie ku situácii a na každý deň je možno trochu prehnaný.
Hlava sa nám môže zakrútiť napríklad zo zasadacieho poriadku: Základné pravidlo hovorí, že najvýznamnejší - buď spoločenským významom, alebo pre šoféra tým, že za odvoz platí - si sadá na pravé zadné sedadlo. Môže sa však stať, že pasažier-džentlmen tam bude chcieť usadiť svoju partnerku. Prípadne môže pasažier trvať na sedení vpredu, keďže auto so šoférom a jedným cestujúcim vzadu je častý terč únoscov. Šofér by sa mal prispôsobiť požiadavkám klientov.
Medzi šoférovaním v meste a po závodnom okruhu nie je rozdiel
McCann učí svojich študentov, že šoférovať limuzínu je rovnaké, ako šoférovať pretekárske auto na okruhu v rýchlosti 300 km/h. Oba prípady si vyžadujú veľkú pozornosť a jemné pohyby volantom a pedálom - nie však naraz. Pri výcviku sa na tréning hladkej jazdy používa pingpongová loptička a tanier pripevnený na palubnej doske.
Najlepší osobní šoféri sú vraj bývalí pretekári - je jednoduchšie naučiť pretekára správnym móresom, než džentlmena správne šoférovať.
Andi McCann ukazuje, ako osobný šofér pomáha vystupovať celebrite v minisukni. Dáždnik chráni pred objektívmi paparazzov. Foto: Rolls-Royce
Rozbiehanie je relatívne jednoduché. S automatickou prevodovkou treba pustiť brzdu, počkať, kým sa auto pohne a až potom pridať plyn. Na plyn sa stúpa len keď je volant vyrovnaný, nie pri zabáčaní. Maturitou profesionálneho šoféra je však zastavovanie - počas spomaľovania treba brzdový pedál postupne uvoľňovať, aby autom po zastavení nemyklo.
Pravdou je, že autá Rolls-Royce - osobitne najväčší Phantom - sú stvorené pre hladkú jazdu. Nejde len o pohodlie vzduchového podvozku a ticho v kabíne - oboje sú úplne špičkové - ale aj nastavenie ovládacích prvkov. Pedále aj volant majú na prvý pocit akýsi mŕtvy chod, či vôľu - v skutočnosti sú však úplne perfektne nastavené pre manévrovanie v nízkych rýchlostiach.
Pravidlá platia aj pre pasažiera
Ani pasažieri by nemali byť úplní grobiani. Že si zaplatili človeka, ktorý ich bude voziť v aute neznamená, že môžu obťažovať zápachom (alebo, naopak, silnou kolínskou), byť príliš hluční a nechať po sebe neporiadok. Nesprávajte sa k autu ako k "obyčajnému taxíku", ale ako k autu, ktoré patrí vašej rodine.
Do väčšiny osobných áut sa usádzate bokom napred rovno do sedadla. Do Phantomu najprv celí vstúpite, až potom si sadnete. Foto: Rolls-Royce
Všeobecne sa hovorí, že jazda s cudzím človekom v aute je spoločensky na úrovni prvého rande. Tomu by ste mali podriadiť svoju prípravu - pred cestou by ste mali byť čistí a upravení - aj výber námetov na konverzáciu.
Vyhýbajte sa citlivým témam - politika, náboženstvo, utečenci. Vďačnou témou je napríklad bar alebo reštaurácia, z ktorej odchádzate alebo kam máte namierené - osobitne ak šofér nie je miestny, ocení každý dobrý tip.
Ako sa správa dobrý pasažier:
• Objednávka. Ak si objednávate odvoz - či už je to taxík, Uber alebo luxusná limuzína - vyberte si miesto, ktoré sa dá nájsť v navigácii a kde sa dá pohodlne (a legálne) zastaviť. Nenechajte auto čakať vo veľkej križovatke, radšej urobte pár krokov k blízkemu parkovisku alebo na menej rušnú ulicu.
• Príchod k šoférovi. Nie je slušné nechať šoféra čakať na ulici. Keď po vás auto príde a so šoférom sa nepoznáte, pozdravte ho. Ubezpečte sa, že auto naozaj prišlo pre vás: "Volám sa..., idete do ...? / ste ...?"
• Usadenie. V našich končinách nie je pravidlom, že musíte sedieť vzadu - ak idete bez doprovodu, môžete si vybrať. Sadnite si dopredu, ak chcete s vodičom po ceste konverzovať; sadnite si dozadu, ak nechcete, aby vás šofér rušil. Ak si chcete prisadnúť k neznámemu pasažierovi, ktorý už sedí vzadu, vypýtajte si od neho povolenie.
• Jazda. Ak poznáte rýchlejšiu cestu, než akou chce ísť šofér, ponúknite mu ju, no nerozčuľujte sa, ak ju odmietne a chce ísť podľa svojej - vodič má právo voľby, vy ste len pasažier. Počas jazdy sa s vodičom rozprávajte, ale zbytočne ho nerozptyľujte. Ak potrebujete telefonovať alebo odpovedať na maily, ospravedlňte sa vodičovi.
• Príchod do cieľa. Nevyskakujte z auta za jazdy, počkajte, kým auto celkom zastane. Nenechajte po sebe v aute žiaden neporiadok či smeti. Ak sa šofér ponúka, že vám otvorí dvere, nebráňte sa. Batožinu si nevyťahujte z kufra ani ju šoférovi netrhajte z ruky - podá vám ju sám. Poďakujte a rozlúčte sa.
