kam a kedy chcete letieť. Čo ja viem, o hodinu? Nech v pokoji dopijete kávu.
No a potom nasadnete do autolietadla, zaparkovaného pred kaviarňou a odveziete sa na letisko, kde medzitým zaregistrovali let. Autíčko zabzučí ako chrobák, krídla sa mu naozaj roztvárajú podobne ako chrústovi krovky. Z veže udelia povolenie k odletu a môžete letieť. Váš osobný laptop s potrebnými údajmi je súčasťou palubnej dosky. Zhruba o dve hodiny ste pri mori, večer môžete ísť späť. Miniete menej benzínu ako v aute a nemusíte platiť za ubytovanie.
Znie to ako hudba vzdialenej budúcnosti? Inžinier a akademický sochár Štefan Klein z katedry dizajnu Vysokej školy výtvarných umení si myslí, že to môže byť reálne už o desať rokov. Veď model autolietadla má zaparkovaný doma v Nitre a do roka ho vraj dostane do vzduchu.
Má v tom prsty Verne
Štefan Klein je z leteckej famílie. Lietal jeho dedko, otec, brat je kapitánom na Boeingu. Chlapci si odmala čítali knižky o lietaní. Najobľúbenejšia bola Stavíme sportovní letadélko, vydanie z roku 1921, ktorú dostali na jedny Vianoce.
„Radili v nej, ako si postaviť malinké úsporné lietadielko, vlastne predzvesť dnešných ultraľahkých lietadiel. Keď sme knihu prečítali, dostali sme s bratom strašnú chuť tiež sa o to pokúsiť. Najmä, keď sme zároveň hltali Julesa Verna, povinnú výbavu mladých konštruktérov. Páčili sa nám Roburove projekty na ponorky, autolietadlá, vzducholode. Toľko sme o nich debatovali, až sme skutočne jeden lietajúci stroj vyrobili. Otec nás v tom podporoval, sám bol veľmi tvorivý človek. Boli sme vlastne tím, povedané dnešnými slovami, detstvo po jeho boku, to bol permanentný workshop.“
Vyrobený prototyp lietajúceho stroja skúšali na nedostavanej nitrianskej diaľnici a na rieke Nitre.
„Bol hrozne pomalý, pohyboval sa trhane a zbrzdila ho každá vlnka.“
Samozrejme, malí Kleinovci neboli jediní, ktorí snívali o autolietadle.
Napadlo to mnohým, hneď ako sa objavilo auto a potom lietadlo. „Vždy to však stroskotalo na tom, že vynálezcovia a konštruktéri sa príliš držali spojenia klasického auta a lietadla. K autu bol prívesný vozík a na ňom krídla, ktoré sa na mieste primontovali na auto. Lenže, bolo to nepraktické. Montáž trvala aj dve hodiny a auto so štyrmi kolesami kládlo vzduchu veľký odpor. Hoci sa takéto autolietadlá v malej sérii aj vyrábali, nemali úspech.“
Ego dizajn
Hneď, ako to bolo možné, začal Štefan Klein s lietaním. Letectvo a chlapčenské sny sa zákonite premietli aj do témy jeho diplomovej práce, ktorú zhodou okolností robil práve v roku 1989.
„Ako naivný mladý muž som si predstavoval, že po revolúcii sa otvorí Európa. Nutne preto treba vymyslieť dopravný prostriedok, ktorý človeka rýchlo dopraví, čo ja viem, z Bratislavy do Paríža. Bola to naivná predstava, ale aj od toho sú dizajnéri, aby mali naivné predstavy.“
Vďaka naivite vznikol teda projekt Aeromobil 1. Malo ísť o päť metrov dlhé vozidlo na troch kolesách, ktoré odvezie jediného človeka. Na šírku by meralo dva a pol metra, nič by sa neskladalo, ani nerozkladalo, stroj by lietal v rovnakej podobe, v akej sa presúval po ceste.
„Bol to vyslovene egoistický projekt, preto som si ho aj pomenoval nie „eko“, ale „ego“ dizajn. Lietajúce auto, ktoré zaberie veľa miesta, slúži iba jednému a iným ide na nervy.“
S modelom mu pomáhal otec.
„Dotiahli sme ho až do stavu, že ho vyskúšali v Prahe vo Výskumnom skúšobnom ústave letectva. Aerodynamikov netradičné riešenie tvaru veľmi zaujalo. Hoci niektorí pochybovali, že by lietadlo s extrémne malým rozpätím krídel naozaj mohlo lietať, výsledky testov potvrdili, že by to išlo.“
Lietadlo treba učiť lietať
Na aeromobile pracoval mladý dizajnér aj po škole. Pomáhala mu celá rodina a odmenou bolo, že jedného dňa sa stroj naozaj vzniesol nad nitrianskym letiskom.
„Do vzduchu sme sa dostali niekoľkokrát, zhruba do výšky štyroch metrov. Raz som aj havaroval. Vymenili sme vrtuľu a stroj mal zrazu iné dynamické vlastnosti. Získal lepšiu akceleráciu, ja som s tým nerátal a keď sme sa odliepali od zeme, lietadlo spadlo na jeden bok. Našťastie, podarilo sa ho opraviť. Jednoznačne sa však potvrdilo, že keby sa do projektu ďalej investovalo, aeromobil skutočne naučíme lietať.“
Naučiť lietať totiž treba každý aeroplán, vrátane veľkých lietadiel. „Prvý prototyp sa málokedy dostane do sériovej výroby, treba dolaďovať stabilitu, riaditeľnosť, vychytať všetky muchy.“
Postrach kaviarenských hostí
Lietajúce auto vystavili na nitrianskom autosalóne a Štefan Klein s ním odcestoval aj do Francúzska, kde v rámci stáže vylepšoval interiér.
„Nebola to dizajnérska práca v pravom slova zmysle, nešlo o estetiku, ale o maximálnu účelnosť, ktorá by dokázala funkčnosť nápadu. V kabíne bol sparťansky úzky priestor, ako cigareta. Človek viac-menej ležal, plexisklo skosené. Musel som vyriešiť riadenie, opierku…“
Na stáži sa síce vylepšila pilotná kabína, cesta do Francúzska však zároveň zapríčinila, že aeromobil napokon skončil takpovediac „ad acta“.
„Do Francúzska sme ho viezli na prívesnom vozíku. Zablúdili sme a zrazu sme sa dostali až do historického centra Lyonu. V úzkych kľukatých uličkách nastala pohroma. Vrážali sme do kaviarenských stolíkov, zhadzovali ľuďom šálky. Uvedomili sme si, že dva a pol metra široký aeromobil na Európu nie je. Na americké cesty by sa zmestil, u nás síce vyhovoval legislatívne, ale praktickým požiadavkám nie.“
Aeromobil mal aj iné problémy. Hoci sa aerodynamikom páčil nezvyklý tvar, pre pilotov bol problémom.
„Pre pilotáž to prinášalo mnohé komplikácie, lebo stroj sa správal inak, ako keby mal klasické aerodynamické riešenie. Existujú síce lietadlá ‘systém kačica‘, ktoré majú vpredu výškové kormidlo, kým klasické lietadlá ho majú vzadu, ale neujali sa. Bolo by si treba na to zvykať, no piloti sú nedôverčiví k novinkám.“
A tak lietajúce auto namiesto na oblohe, skončilo v Kleinovom ateliéri.
Fantomasov konkurent
Hoci z mladého naivného študenta sa medzičasom stal šéf oddelenia transport dizajnu na Katedre dizajnu a prorektor VŠVU, sen o spojení auta a lietadla ho neopustil. Začal pracovať na novej verzii, ktorá trochu pripomína známe superautá Fantomasa či Batmana.
„Stroj na prvý pohľad evokuje klasické auto. Karoséria je ako pri rýchlom športiaku. Kým predchádzajúci projekt prichádzal s úplne novým tvarom, ktorý by lietal, teraz viac demonštrujem spojenie auta a lietadla. Radosť z rýchlej jazdy by sa spájala s radosťou z rýchleho premiestnenia sa vzduchom.“
Momentálne už existuje maketa jedna k jednej. Autolietadlo má klasický aerodynamický tvar, ale štyri kolesá, stabilita sa teda blíži k stabilite auta. Novinkou je masívne využitie výpočtovej techniky, osobný laptop je súčasťou palubnej dosky. Odvezie už dvoch ľudí a šoférovať ho môže každý, kto vlastní pilotný a vodičský preukaz. Zmestí sa do garáže, čo je významné, pretože hangárovanie lietadla je veľmi nákladné. Krídla sú od výrobcu, ktorý ich dodáva aj pre lietadlo Dynamik. Je to slovenský výrobok, ktorý sa výborne predáva do Nemecka.
Motor bude dieselový, spotreba okolo dvanásť litrov. Momentálne sa riešia technické záležitosti ako náhony, motor-vrtuľa a motor-diferenciál a zhruba do roka by mal stroj vzlietnuť.
„Ak nájdeme partnerov, začne sa vyrábať nultá, potom overovacia séria. S našou katedrou úzko spolupracuje Volkswagen a firma Völke. Ich zástupcovia prejavili o nápad záujem a chcú ho podporovať. Iste pomohlo aj to, že zhodou okolností, všetci hlavní dizajnéri sú zanietení letci.“
Zmätení colníci
Štefan Klein už autolietadlo predviedol na bienále v Saint Etienne. Meškal naň dva dni – colníkom totiž nešlo do hlavy, čo to vlastne chce previezť cez hranice.
„Na ich postoji sa dalo krásne vypozorovať, ako sa od roku ‘89 zmenili pomery. Po revolúcii vládla eufória. Keď sa na hraniciach pýtali, čo veziem, a ja, že lietajúce auto, iba kývli rukou. Teraz nás naháňali policajti. Colník ma totiž nepustil cez hranicu, tak som išiel na iný priechod. On si tam však zatelefonoval a keď zistil, že sme s naším prívesným vozíkom prešli, vzal policajné auto a začal nás prenasledovať. Dostihol nás v Linzi a donútil vrátiť sa. Vraj sme ťažkí. Nebola to pravda. Model, hoci je veľký, je ľahučký, lenže, colník má vždy pravdu. Auto smel šoférovať iba profesionálny vodič, poprosil som teda kamaráta, vodiča kamiónu, aby s mojím autom prešiel cez colnicu a za hranicami sme si presadli. Ale o slávnostné otvorenie bienále som prišiel.“
Takéto problémy snáď budú čoskoro minulosťou. A nielen čo sa týka pozemných hraníc.
„Európska únia vlastne otvorí nebo a keď budeme členmi EÚ, a ja verím, že budeme, nebude problémom pristávať na európskych letiskách. O takých desať rokov môže byť teda pokojne aeromobil realitou.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO – ARCHÍV ŠTEFANA KLEINA
