V uliciach hlavného mesta to minulý týždeň vo štvrtok vyzeralo, akoby sa doprava nachádzala na hranici kolapsu. Premávku spomalili opravy ciest aj dopravné nehody na hlavných ťahoch - na Moste Apollo v oboch smeroch, Einsteinovej ulici, neskôr na diaľnici D2 aj na Prístavnom moste.
Výsledkom bolo niekedy až polhodinové zdržanie, kolóny vznikali aj na doteraz nevídaných miestach. Stálo sa prakticky všade a poradiť si nevedel ani inak dobre fungujúci navigačný systém Waze.

My sme v zápchach sedeli v novom Opeli Astra Sports Tourer 1,6 CDTI BiTurbo a nemohli sme sa sťažovať. Potvrdili sa nám všetky poznatky z prvej jazdy - Astra má silný, tichý a úsporný motor, pohodlný podvozok a vynikajúce sedačky. Chýbala nám len automatická prevodovka, inak bol prejazd mestom komfortný a pokojný.
Z toho, čo sme na cestách videli, sa iní vodiči rovnako dobre necítili. Dopravnej situácii agresivita a netrpezlivosť neprospievala - naopak, rozrušenosť mohla byť dôvodom vzniku dopravných nehôd.
Zápchu tvorí každý z nás
Treba si uvedomiť, že za stav premávky je spoluvinný každý z nás. Nestojíme "v zápche", nespomaľujú nás "strašné kolóny" - každé jedno auto tvorí tú zápchu a tie kolóny. Je jednoduché zvaliť kolektívnu vinu na všetkých okolo nás; je ťažké priznať si, že aj my sme súčasťou toho kolektívu.
Mali by sme teda robiť všetko preto, aby sme zo stojacej kolóny vytvorili plynule sa pohybujúci prúd áut. Zdanlivá úspora času jednotlivca - napríklad myšička medzi pruhmi, prejdenie cez križovatku tesne po tom, ako zasvieti červená - môže znamenať výrazné spomalenie pre všetkých ostatných.
Dôležitá je totiž rýchlosť, akou sa pohybuje celok. Paradoxne tí, ktorí jazdia rýchlejšie (ale aj pomalšie), ako je okolitý prúd áut, premávku najviac spomaľujú.
Mravce nie sú sebecké
Dopravný psychológ Tom Vanderbilt vo svojej knihe Traffic: Why We Drive the Way We Do and and What It Says About Us (Doprava: Prečo šoférujeme tak, ako šoférujeme a čo to o nás hovorí) uvádza, že najvyvinutejší dopravný systém majú mravce. Mravce totižto vedia chodiť v jednom rade za sebou, jednou rýchlosťou, s minimálnymi odstupmi.

Podľa výskumu Audrey Dussutour, ktorá výsledky uverejnila v Journal of Experimental Biology v roku 2009 majú mravce nesúce náklad prednosť pred mravcami bez nákladu. A hoci nenaložené mravce vedia ísť rýchlejšie, tie sa poslušne zaradia za mravce s nákladom a nikto sa nepredbieha.
"Pracujem s mravcami už osem rokov a ani raz som ich nevidela stáť v zápche," komentovala výsledky štúdie Audrey Dussutour. "Mravce nikdy nespomalia."
Čitateľ Štefan sa pýta:
Dobrý deň. Zaujímalo by ma, ako sa správať na zjazde z diaľnice. Konkrétny príklad môže byť výjazd z bratislavského obchvatu na Komárno (Vrakuňu, Podunajské Biskupice) v smere od Prístavného mostu.
Denne sa stretávam s kolonou odbáčajúcich áut už na diaľničnom obchvate, ktorá brzdí premávku, avšak samotný zjazd je dvojpruhový a väčšina vodičov používa iba pravý pruh. Niektorí z nich sa voči vodičom v ľavom pruhu správajú arogantne (trúbenie, blokovanie). Zaujímalo by ma, či sú vodiči povinní využívať aj ľavý pruh - značne by sa tým zmenšila kolóna áut odbáčajúcich áut z obchvatu a zlepšila by sa plynulosť. Za odpoveď ďakujem.
Opýtajte sa aj vy. Vaše otázky píšte na auto@smeonline.sk alebo skúste poradňu.
V prvom rade musíme povedať, že náš zákon neprikazuje vodičom využívať všetky jazdné pruhy - ak na zjazde stoja všetci v pravom pruhu, nerobia nič protizákonné. Jednoducho sa im nechce prechádzať z pruhu do pruhu.
Podľa prieskumu Texaského dopravného inštitútu sú najčastejším pôvodcom stresu na diaľnici "problémy s pripájaním". Zužovanie pruhov sa nezaobíde bez starostí - v jednom pruhu zrazu musí ísť dvojnásobný počet áut, ideálne pri zachovaní rovnakej rýchlosti (môžeme povedať, že po zlúčení dvoch pruhov od jedného musí mať novovytvorený odrazu dvojnásobnú priepustnosť). Práve radenie v pruhoch a pripájanie je téma, ktorá otvára celú Vanderbiltovu knihu.
To je aj problém odbočky z bratislavského obchvatu na smer Komárno. Zjazd sa rozšíri na dva pruhy, no pred pripojením na Gagarinovu ulicu sa opäť zlúči do jedného.

Podľa Vanderbilta majú vodiči dva rôzne prístupy k tomu, ako sa správne pripájať - čo najskôr alebo čo najneskôr -a práve táto nejednotnosť vytvára kolízne situácie. (Situácia na tomto mieste je porovnateľná - ak sa niekto drží v pravom pruhu, "pripája sa" hneď, ako je to možné; kto prejde do ľavého pruhu a chce sa zaradiť naspäť do pravého, "pripája sa" neskoro.)
Vanderbilt tvrdí, že správny prístup je ten druhý - do hlavného pruhu sa treba zaradiť čo najneskôr. Dôležité totiž je, aby autá využili celý priestor vozovky a do pr iebežného pruhu sa pripájali na tom istom mieste.
Autá v priebežnom pruhu by tak vedeli, kde majú vytvoriť väčšie odstupy medzi sebou. Ak sa niekto zaradí hneď na začiatku pripájania, spomaľuje tým celý priebežný pruh za sebou.
Zvážte, či manéver nespomalí tých za vami
Vanderbiltovu teóriu o neskorom pripájaní by sme ešte doplnili, že ju treba uplatňovať v naozaj hustej premávke - potrebné je udržať plynulosť pohybu, aj keď pri nízkej rýchlosti. Ak je na bratislavskom obchvate iba zopár áut, pripojenie o pár metrov skôr alebo neskôr situáciu zásadne nezmení.
Čo sa týka samotného príkladu so zjazdom z obchvatu na Gagarinovu ulicu, postupovali by sme nasledovne: Ak v pravom pruhu autá stoja, je vhodné zaradiť sa aj do ľavého a využiť tak celú kapacitu vozovky. Zlučovanie na konci zjazdu tak premávku nespomalí - podmienkou však je perfektne fungujúce pravidlo zipsu. Vodiči v priebežnom pruhu by si mali medzi sebou nechávať dostatočne veľké medzery, ktoré by pripájajúce sa autá na konci zbiehania vypĺňali.
Ak sa však autá v pravom pruhu hýbu - hoci relatívne pomaly - obiehať rýchlo ich cez ľavý pruh a na konci brzdiť a tlačiť sa medzi ne spôsobí spomalenie celého pruhu a nikomu za vami výhodu neprinesie.